|
||||||
| Dnes slávi svätá cirkev pamiatku toho dňa, v ktorý preblahoslavená Panna Mária v útlom veku svojom obetovaná bola v chráme Jeruzalemskom skrze rodičov svojich Joachima a Annu milostivému Bohu, a sama Panna Mária posvätila sa sľubom panenstva službe Božej. Tento sviatok dostal sa z Východu na Západ do sv. cirkvi. Už vo štvrtom storočí slávili niektorí kresťania východní túto pamiatku; r. 730 slávená bola všade na Východe. V Ríme slávil ju najprv pápež Gregor XI. roku 1372; potom pápeži Pius II. a Pavel II. nadelili slávnosť obetovania Panny Márie odpustkami. Z Ríma rozširovala sa ďalej na Západ do Francúzska, Španielska a Nemecka. Pápež Sixtus V. ustanovil ju roku 1585 pre celú sv. cirkev. Zakladá sa ona, ako slávnosť obetovania Krista Pána na zákone Mojžišovom (III. Mojž. 12, 6—8.), ktorý znie: «A keď sa vyplnia dni očisťovania jej (matkinho), za syna alebo za dcéru, prinesie ročného baránka na obetu zápaľnú, a holubiatko alebo hrdličku za hriech (t. j. na obetu za hriech, ku sotreniu nečistoty, spôsobenej pôrodom jej, ktorý následkom prvého hriechu sám nazýva sa hriešnym. Sv. Augustín), ku dverám stánku svedectva, a dá ich kňazovi, ktorý obetovať bude tie veci pred Pánom, a modliť sa bude za ňu .... Toto je zákon, keď porodí chlapca alebo dievča. Keď nenájde ruka jej, ani keď nebude môcť obetovať baránka, tak nech vezme dve hrdličky alebo dve holubiatka, jedno na obetu zápaľnú a druhé za hriech: i bude sa modliť kňaz za ňu, a tak bude očistená.» Židia starozákonní plnili tento príkaz Boží, a nosievali dietky svoje i do chrámu Jeruzalemského, ako driev ku stánku, a obetovali tam dary svoje na znamenie, že oni sú vyvolený národ a ako takí majú byť pred všetkými ľuďmi obetovaní a posvätení Bohu. A mnohí nábožní Židia obetovali zvláštnym spôsobom i dietky svoje Bohu a tieto obetované dietky ostávaly potom a bývalý vychovávané vo zvláštnom dome pri chráme a prisluhovali kňazom i levitom pri posvätných úkonoch ich. Preblahoslavená Panna Mária nepodliehala tomu všeobecnému zákonu židovskému, ani matka jej sv. Anna; lebo ona počatá bola v živote matky svojej bez poškvrny prvorodeného hriechu; a preto nepotrebovala sv. Anna obetovať na očištenie svoje ani baránka, ani dve hrdličky alebo dve holubiatka. Ale svätí rodičia Joachim a Anna, osvietení vnuknutím Božím, i následkom slávného sľubu, ktorý složili milostivému Bohu pred podivným narodením prebl. Panny Márie vo vysokej starobe ich, i sama preblahoslavená Panna Mária, osvietená a poučená Duchom svätým už v útlom veku, pospiechali do chrámu jeruzalemského, aby sa obetovala milostivému Bohu a odriekla sveta i rozkoší jeho. Nedbala na predsudok židovský, podľa ktorého stav slobodný býval u nich v potupe a neplodnosť v manželstve bývala považovaná za trest Boží: ona javila najväčšiu vážnosť k stavu panenskému od najútlejšej mladosti, i učinila v chráme sľub večnej čistoty. I bola prijatá v ten deň do počtu panien, ktoré vychovávané boly pri chráme Jeruzalemskom, aby slúžily Bohu. Kňaz Zachariáš, jej pokrvný, tešil staručkých rodičov jej, Joachima a Annu, pri odchode do vlasti, že bude strážiť nad milostným a zázračným dieťaťom ich. A svätí rodičia boli šťastní a blažení, že milostivý Boh udôstojnil ich priniesť túto najdrahšiu obetu. A preblahoslavená Panna Mária rástla pri ustavičnej službe Božej na tele i na duchu. Po ukončených denných modlitbách vraciavala sa z chrámu s ostatnými družkami do domu, kde čítavala sv. Písmo a pracovala. Svätý Epifanius píše, že preblahoslavená Panna Mária bola výtečne zručná vo vyšívaní a v pradení konopí, v prácach vlnených a zlatých. Ten istý svätý spisovateľ nastíňuje i postavu jej telesnú:«Mária nebola veľká, ale predsa nepatrila k malým. Tvár jej bola trochu počerná (brunátna), vlasy jej boly belavé, oči živé, zreteľnica išla do zelena olivového, obočie bolo krásne ohnuté a najtmavejšie čierné, úplne krásný nos bol celý rovný, perný (úst) boly ružové, tvár pôsobila najpravidelnejšiu okrúhlosť, ruky jej a prsty boly dlhé.» A v tom shodujú sa všetci sv. Otcovia, že Panna Mária mala prekrásné telo. Ale o mnoho krajšou bola duša jej! Sv. Ján Damascenský hovorí, že Panna Mária preto bola daná do výchovy pri chráme Jeruzalemskom, aby sa stala príbytkom všetkých cností; a síce aby oddialila myseľ svoju od márností sveta, ako sa slušalo na ňu, ktorá potom mala prijať do lona svojho Syna Božieho (De fide orth.). Sv. Sofronius nazýva dušu preblahoslavenej P. Márie «milovanou záhradkou Pánovou». A sv. Bernard hovorí o Panne Márii (Hom. II. sup. «Missus»): «Ten dal Panne, aby porodila, ktorý dal predtým jej, aby zasľúbila panenstvo. Poslaný je anjel k Panne, ktorá bola Pannou podľa tela, Pannou podľa duše, Pannou podľa zasľúbenia. A zase (Sent. tr. I. 52.): «Panenstvo jej pripodobňuje sa mesiacu, ktorý síce leskne sa bielym svetlom svojím, ale je chladným telesom.» A svätý Ján Damascenský zvelebuje Pannu Máriu (Orať I. de Nat.): «Ty si preúrodná bylina panenstva; lebo skrze Teba rozliala sa ďaleko-široko krása panenstva.» A zase pripodobňuje Pannu Máriu k raju pred pádom prvých rodičov našich a hovorí o nej (Or. II. de Ass.): «K tomu raju nemal diabol prístupu.» A sv. Tomáš Akvinský hovorí (In salut Angel.): «Ona zaiste bola tá najčistejšia, keď obraciame zreteľ ku vine; lebo ona nemala na sebe hriechu, ani smrteľného, ani všedného, ani dedičného!» Všetky cnosti ozdobovaly preblahoslavenú Pannu Máriu. Modlitba, pôst, rozjímanie, poslušná pracovitosť, obsluha pri chráme Božom — boly životom jej. Sv. Ambróz píše: «Žiadna duša na svete nemala v tej miere dar rozjímania a milosť pohľadu do neba, ako Mária .... Celý život jej nebol inším, než jediné cvičenie najčistejšej lásky Božej, a keď i spánok zavrel oči, predsa srdce jej strážilo a modlilo sa.» O nej zneje Pieseň (Šalamúnova): «Celá si krásna a poškvrny nie je na tebe!» Áno, o nej vyplnily sa slová Piesne Šalamúnovej (4, 12.): «Zavrená záhradka je sestra a nevesta Moja, zavrená záhradka, zapečatený prameň!» Dva razy nazýva ju Duch svätý v Piesni záhradkou, a to preto, že bola čistá podľa tela i podľa duše a chránila túto čistotu panenskú sľubom, ktorý složila pri obetovaní svojom v chráme Jeruzalemskom, akoby pevným zátvorom. Tak žila preblahoslavená Panna Mária v ústave pri chráme Jeruzalemskom až do toho času, v ktorom treba bolo jej opustiť chrám a ústav, podľa zvyku panien židovských, ktoré bývalý vychovávané v ňom. Tam naučila sa žiť ku cti Božej a ku veľkému povolaniu svojmu. A keď potom archanjel Gabriel zvestoval jej v dome rodičovskom v Nazarete, že sa stane Matkou Božou, privolila iba vtedy k tomu, keď ju uistil, že skrze milosť Božiu čistota jej a svätosť nebude ani najmenej porušená: «Hľa, dievka Pánova, staň sa mi podľa slova tvojho ! A v dome sv. Alžbety spievala (Luk. 1, 46—49.): «Velebí duša moja Pána, že shliadol na poníženosť dievky Svojej; lebo hľa, od tejto chvíle nazývať mňa budú blahoslavenou všetky národy; pretože učinil veľké veci mne Ten, ktorý je mocný a ktorého meno je sväté!» «A Slovo telom sa staIo.» (Ján 1, 14.) Hľa, «tak Boh miloval svet, že dal i jednorodeného Syna Svojho, aby, kto uverí v Neho nezahynul, ale mal večný život (Ján 16, 3.)!» Podľa tohoto obetovania preblahoslavenej Panny Márie v chráme Jeruzalemskom skrze svätých rodičov jej, Joachima a Annu, zavedený je vo sv. cirkvi úvod (vádzka) rodičiek a sem-tam i obetovanie novonarodeného dieťaťa. Poučenie: Preblahoslavená Panna Mária obetovala sa milostivému Bohu v trieťom roku života svojho. Svätí rodičia, Joachim a Anna, obetovali ju z celého srdca Tomu, ktorý daroval im ju zázračne. Kresťane, i ty máš sa obetovať za príkladom prebl. Panny Márie milostivému Bohu! Máme sa považovať ako živé chrámy Božie, akými stali sme sa pri svätom krste, i zachovať sa ako také čisto a sväté po celý život. Kresťanskí rodičia, hľa, zrkadlo, ako máte vychovávať dietky svoje! Mnohí sa nazdávajú, že plnia povinnosti rodičovské, keď sa starajú, aby dieťa malo čo jesť, piť, čím sa odievať a ihrať. Či nevídame to i u zverov? Iní dajú i vyučovať dietky svoje. A pri tom vyučovaní majú na zreteli iba budúce zaopatrenie ich telesné. A duša, stvorená na obraz Boží? Hynie, pri vychovávaní svetárskom! Oni obetúvajú dietky svoje nie Bohu, ale svetu, večnému zahynutiu, diablovi. Rodičia, keď chcete dožiť sa časnej a večnej radosti na dietkach svojich, ako sa dožili sv. Joachim a Anna na prebl. Panne Márii, obetujte ich Bohu, starajte sa nielen o telo, ale i o dušu ich! Keď chcete ich dať do škôl, na remeslo, do služby, dajte pozor, jakým rukám ich sverujete! Tohoto dňa obetovala sa prebl. Panna Mária Pánu Bohu celkom, s telom i s dušou. Kresťane, nasleduj Pannu Máriu! Venuj Mu celého seba. Ona obetovala sa navždy službe Božej, a keď i opustila ústav pri chráme Jeruzalemskom, predsa bola vždy sama živým chrámom, v ktorom mal prebývať Boh. Keď si venoval sa službe Božej, zotrvaj v nej stále a budeš prebývať u Boha. Modlitba: Bože, ktorý si chcel, aby preblahoslavená a vždy čistá Panna Mária bola predstavená v chráme ako príbytok Ducha svätého: popraj nám, prosíme, aby sme zaslúžili skrze orodovanie jej prijatými byť niekedy do chrámu slávy Tvojej. Skrze Pána nášho, Ježiša Krista. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.