| ||||||
Druhý sviatok vianočný zasvätený je sv. Štefanovi (Ovenčenému), prvému diakonovi prvej cirkevnej obceJeruzalemskej a prvému mučeníkovi, preto že on prvý vylial krv svoju pre Krista Pána. Dnes sv. cirkevpovoláva nás: «Narodenému Kristovi, ktorý dnes korunoval (ovenčil) blahoslaveného Štefana, poďte sa klaňať!» Na to vzťahujú sa i slová Žalmu (118.) vo vchode sv. omše: «Kniežatá sedajú, a proti mne rozprávajú sa, a bezbožní prenasledujú ma: pomôž mi Pane Bože môj, lebo služobník Tvoj cvičí sa v spravodlivostiach Tvojich!.....Blahoslavení nepoškvrnení na ceste, ktorí chodia v zákone Pánovom.» O tomto svätení pamiatky prvého mučeníka spieva hymna cirkevná: Sv. Štefan (grécky Stefanos, koruna, venec) bol rodom Žid a náležal medzi učeníkov slávneho učiteľa židovského Gamaliela. Keď Pán Ježiš začal verejne učiť a poslanie Svoje dokázal zázrakmi, stal sa sv. Štefan horlivým sprievodcom a poslucháčom Jeho, i bol prijatý medzi sedemdesiatich dvoch učeníkov Jeho. Po vystúpení na nebe Spasiteľa sveta ohlasovali sv. apoštolovia, osvietení Duchom svätým, evanjelium a zamestnávali sa najmä vyučovaním v kresťanskom náboženstve. Keď počet učeníkov Kristových vždy vzrastal, reptali a ponosovali sa niektorí kresťania, ktorí grécky hovorili a z pohanstva pristúpili ku sv. viere, že vdovy ich pri každodennom podeľovaní milodarov ukrivdené bývajú; lebo pri vzrastaní veriacich množila sa i starosť o zaopatrovanie chudobných. Skutky apoštolské hovoria o tom takto takto (Sk. ap. 6; 1—5.): «V tých dňoch, keď rozmnožoval sa počet učeníkov, povstalo reptanie Grékov proti Židom, pretože vdovy ich zanedbávané boly pri každodennom podeľovaní. Vtedy dvanásti (apoštoli) svolali množstvo učeníkov a riekli: Nesluší sa, aby sme my opustili slovo Božie a starali sa o stôl. Preto, bratia, vyberte zpomedzi seba sedem mužov, ktorí majú dobrú povesť a plní sú Ducha svätého i múdrosti; týchto ustanovíme nad touto prácou. A my zase usilovní budeme v modlitbe a v službe slova. A tá reč ľúbila sa množstvu. Veriaci vyvolili zpomedzi seba sedem diakonov ku zaopatrovaniu chudobných a na prvom mieste učeného, horlivého a zbožného Štefana. — Skutky apoštolské píšu o tejto voľbe takto (6; 5—7.): «I vyvolili Štefana, muža plného viery a Ducha svätého, i Filipa a Prochora a Nikánora a Timona a Parmena a Mikuláša, stúpenca židovského z Antiochie (t. j. rodáka z Antiochie ktorý prv keď rozmnožoval sa počet učeníkov, obrátil sa z pohanstva na vieru židovskú, vstalo reptanie Grékov proti Židom, preto, a potom stal sa kresťanom. Týchto predstavili apoštolom, ktorí modlili sa a vkladali ruky na nich (t.j. posväcovali za diakonov, ktorým náležalo popri starosti o chudobných kázať slovo Božie, krstiť a podávať veriacim Sviatosť oltárnu). A slovo Pánovo rozširovalo sa viac a viac, a počet učeníkov v Jeruzaleme rozmáhal sa veľmi; i veľké množstvo kňazov (židovských) poslúchalo podľa viery.» Ku tomuto vzmáhaniu sa a rozširovaniu kresťanskej viery v Jeruzaleme prispievaly zázraky a veľké divy, ktoré sv. Štefan, mladý popredný diakon, plný milosti a sily, konal medzi ľudom. Tak vzrástala sv. cirkev a prekvetala za čas; ona vzmáhala sa, akoby z malého zrnka horčičného vo veľký strom, ktorý vždy ďalej rozširoval haluzy svoje. Ale tieto šťastlivé dni pokoja a mieru pre vyznavačov Pána Ježiša Krista netrvaly dlho; lebo boly skoro tmavými oblakami zahalené. Veď Spasiteľ božský sám predpovedal, že povstanú nepriatelia, ktorí budú vzdorovať vychádzajúcemu svetlu pravdy, a prenasledovať zvestovateľov sv. Evanjelia. I treba bolo vytrvalosti a neohroženej stálosti vo svätej viere so strany učeníkov Kristových v oči hroziacim nepriateľom, aby zahnaná bola tma bludov a znášať sa mohly smelo prenasledovania početných a mocných nepriateľov sv. Evanjelia. Sv. Štefan, mladistvý diakon a veľký vyznavač náboženstva Kristovho, objavoval všade a vždy veľkú a neohroženú stálosť a touto stálosťou ozbrojený stal sa najzáslužnejším obrancom kresťanskej viery v Jeruzaleme. On sám obrátil z pomedzi Židov tak veľké množstvo na kresťanskú vieru, že ostatní Židia obávali sa úpadku synagógy svojej. Kedykoľvek pustili sa s ním do reči, nemohli odolať múdrosti a Duchu, ktorý mluvil skrze neho. Hoci svätý Štefan nebol apoštolom, ktorí mali povinnosti ohlasovať sv. Evanjelium podľa rozkazu Učiteľa nebeského všetkým národom, hoci vynakladal väčšiu časť času na rozdávanie milodarov medzi chudobných bratov a medzi sestry, nuž predsa našiel času k osvojeniu si znalosti sv. náboženstva v takej miere, že mohol umlčať celý zástup nepriateľov sv. Evanjelia. Mnohí údovia židovských synagóg rozhodli sa bojovať proti zjavenej pravde Božej, i vyhľadávali spor so sv. Štefanom, aby ho zničili. O tomto boji nepriateľov Kristových so sv. Štefanom hovoria Skutky apoštolské takto (6; 9—15.): «I povstali niektorí zo synagógy, ktorá sa menuje Libertinská a Cyrenejská a Alexandrinská, a z tých, čo boli z Cilicie a z Asie ), i dohadovali sa so Štefanom. A oni nemohli odolať múdrosti a Duchu, ktorý tu hovoril (im). I navdali mužov, ktorí mali hovoriť, že slyšali ho mluviť rúhavé slová proti Mojžišovi a proti Bohu. Títo vzbúrili teda ľud a starších i zákoníkov; a oni sbehli sa, pochytili ho sebou a priviedli do vysokej rady. A postavili skrivodlivých svedkov, ktorí riekli: Tento človek neprestáva hovoriť rúhavé slová proti svätému mestu a zákonu; lebo počuli sme ho mluviť: Ježiš Nazaretský zničí toto mesto a zmení ustanovenia, ktoré nám podal Mojžiš!» Tak podvodne žalovali nepriatelia pred vysokou radou židovskou, ktorá rozhodovala a súdila vo veciach viery, na svätého diakona Štefana; ale on stál neohrožený a nadšenie nadzemské svietilo s tvári jeho. Skutky apoštolské hovoria o ňom takto (6; 15.): «A všetci, ktorí sedeli vo vysokej rade, upreli zrak na neho a videli tvár jeho ako tvár anjela.» Veď milostivý Boh osvietil ho zvláštnym leskom, že nepriatelia jeho úžasom boli premožení, kým všetko nevypovedal k osláveniu Krista Pána a k zahanbeniu ich. Iba najvyšší kňaz riekol: «Či je tomu tak?» A sv. Štefan podľa Skutkov apoštolských dal sa neohrožene hovoriť nadšenú a skvelú historickoapologetickú reč, vzatú z kníh Starého Zákona, v ktorej vystúpil proti zarytosti židovskej, ako hriechu proti Duchu svätému, takto (7; 2—37.): «Vy mužovia, bratia a otcovia, počujte! Boh slávy ukázal sa otcovi nášmu Abrahámovi, keď bol v Mesopotamii, prv než býval v Chánane, a riekol mu: Vyjdi zo zeme svojej a z pokrvenstva svojho a poď do zeme, ktorú ti ukážem! I vyšiel zo zeme Chaldejcov a býval v Chánane. A ztadeto presídlil ho po smrti otca jeho do tejto zeme, v ktorej vy teraz bývate. A nedal mu žiadne dedičstvo v nej, ani na krok nohy; ale zasľúbil mu ju dať do majetku i plemenu jeho po ňom, keď ešte nemal syna. A Boh dal sa hovoriť mu: Plemeno jeho má byť cudzincom v cudzej zemi, a že budú nútení slúžiť iným a zle nakladané bude s nimi za štyristo rokov. A ľud (národ), ktorému budú slúžiť, Ja budem súdiť, pravil Pán; a potom vyjdú a Mne budú slúžiť na tomto mieste. I dal mu záväzok (zákon) obriezky; a tak splodil Izáka a obrezal ho ôsmeho dňa; a Izák Jakuba a Jakub dvanástich praotcov (patriarchov). A patriarchovia nenávideli Jozefa a predali ho do Egypta; ale Boh bol s ním. On vyslobodil ho zo všetkých úzkostí jeho, dal mu milosť a múdrosť pred Faraonom, kráľom egyptským, a ustanovil ho predstaveným nad Egyptom a nad celým domom svojim. I prišiel hlad na všetku zem egyptskú a chananejskú a veľké súženie; a otcovia naši nenachádzali pokrmu. A keď uslyšal Jakub, že by bolo obilie v Egypte, poslal ta po prvý raz otcov našich. A po druhý raz poznaný bol Jozef od bratov svojich a zjavený je rod jeho Faraonovi. I poslal Jozef a kázal prísť otcovi svojmu Jakubovi s celým pokolením jeho so sedemdesiatpiatymi dušami. I sostúpil Jakub do Egypta; a on zomrel, sám i, otcovia naši. A boli prenesení do Lichému a položení do hrobu, ktorý bol kúpil Abrahám za striebro (peniaze) od synov Hemorových, syna to Sichemovho. A keď priblížoval sa čas zasľúbenia, ktoré predpovedal Boh prísahou Abrahámovi, vzrastal ľud a rozmnožoval sa v Egypte, až do času, kým nepovstal v Egypte druhý kráľ, ktorý neznal Jozefa. Tento nakladal úskočné s pokolením našim, trápil otcov našich, tak že nútení boli vykladať (odhadzovať) dietky svoje, aby nezostaly pri živote. Toho času narodil sa Mojžiš; on bol milý Bohu a chovaný za tri mesiace v dome otca svojho. A keď bol vyložený, vzala ho dcéra Faraonova a vychovala si ho za syna. A Mojžiš vyučený bol vo všetkej múdrosti Egyptčanov; i bol mocným v slovách a v skutkoch svojich. A keď bol doplnil štyridsiaty rok svoj, napadlo mu na myseľ, že navštívi bratov svojich, synov israelských. A keď uzrel jedného trpieť bezprávie, zastal sa ho a tomu urobil podľa práva, ktorý trpel bezprávie, keď zabil Egyptčana. I domnieval sa, že bratia porozumejú, ako Boh chce im dať skrze ruku jeho vyslobodenie; ale oni to neporozumeli. A druhého dňa prišiel k ním, keď sa vadili; i chcel smieriť ich v pokoji a riekol: Mužovia, vy ste bratmi; i prečo ublížujete jeden druhému? A ten, ktorý robil bezprávie druhému, odsotil ho a riekol: Ktože ustanovil teba predstaveným a sudcom medzi nami? Či snáď chceš ma zabiť, ako včera zabil si Egyptčana ? I ušiel Mojžiš pri tomto slove; a bol hosťom v zemi Madian, kde splodil dvoch synov. A keď minulo sa štyridsať rokov, ukázal sa mu anjel na púšti vrchu Sinai v plameni horiaceho kríčku. Keď Mojžiš uzrel to, zadivil sa nad zjavením; a keď pristúpil, aby to videl, stal sa k nemu hlas Pánov, ktorý pravil: Ja som Boh otcov tvojich, Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. I zatriasol sa Mojžiš a neopovážil sa pozerať. I riekol mu Pán: Vyzuj obuv s nôh svojich; lebo miesto, ktoré vidíš, je svätá zem! Videl som, videl trápenie ľudu Svojho, ktorý je v Egypte a uslyšal som vzdychanie ich, i sostúpil som, aby som vyslobodil ich. A teraz poď, chcem poslať ťa do Egypta. Tohoto Mojžiša, ktorého zapreli, keď hovorili: Ktože urobil ťa predstaveným a sudcom? tohoto poslal Boh ako predstaveného a osloboditeľa skrze anjela, ktorý ukázal sa mu v kríčku. Tento vyviedol ich a učinil zázraky a divy v zemi egyptskej, a v Červenom mori, i na púšti za štyridsať rokov. Tento je ten Mojžiš, ktorý riekol synom israelským: Proroka vzbudí vám Boh z bratov vašich, ako mňa; tohoto pos1úchajte!» Takto dokazoval sv. Štefan shromaždeným zákoníkom zo sv. Písma Starého Zákona príchod Spasiteľa sveta. Oni zadivení mlčali a nepretrhovali ho v nadšenej reči. Potom bližšie začal poukazovať na Syna Božieho a na neprávosti Židov, keď ďalej hovoril (Skut. ap. 7; 38—50.) neohrožene takto: «On je to, ktorý bol v shromaždení na púšti s anjelom, ktorý mluvil k nemu na vrchu Sinai a s otcami našimi; ktorý prijal slová života, aby ich dal nám; ktorého nechceli poslúchať otcovia naši, ale zavrhli Ho, a odvrátili sa srdcami svojimi do Egypta, keď hovorili Áronovi: Urob nám bohov, ktorí by išli pred nami; lebo tomu Mojžišovi, ktorý vyviedol nás zo zeme egyptskej, nevieme, čo sa prihodilo! A oni v tých dňoch urobili teľa a obetovali obetu tej modle, a radovali sa nad dielom rúk svojich. Ale Boh odvrátil sa a opustil ich, aby slúžili vojsku nebeskému (t. j. modle Amonítov, ktorí vzývali slnce v podobe ľudskej s hlavou volskou), ako stojí napísané v knihe prorokov: Či ste Mi obetovali obety zabité a pokrmové na púšti za štyridsať rokov, dome israelský? Vy nosievali ste stánok Molochov, hviezdu boha svojho Remfam, podobizne, ktoré ste zhotovili, aby ste sa im klaňali; a Ja odvediem vás až za Babylon! Stánok svedoctva bol na púšti u otcov našich, ako im bol nariadil Boh, keď pravil Mojžišovi, aby zhotovil ho podľa podoby, jakú videl. Tento zaniesli tiež otcovia naši, ktorí ho prijali, s Josuom do pozemnosti pohanov, ktorých Boh vyhnal pred tvárou otcov našich až do dňov Dávida, ktorý našiel milosť pred Bohom a prosil, aby mohol nájsť obydlie Bohu Jakubovmu. A Šalamún vystaval dom Jemu. Ale Najvyšší nebýva v domoch, zhotovených rukami, ako hovorí prorok: Nebe je Mne trónom a zase zem stoličkou nôh Mojich. Ktorý dom chcete Mi vystaviť? praví Pán; alebo ktoré miesto je sídlom odpočinutia Môjho? Či ruka Moja neučinila to všetko?» Po týchto slovách začal hrmieť svätý Štefan na Židov, shromaždených vo vysokej rade, ktorí súdiť chceli ho pre vieru v Syna Božieho, prisľúbeného Vykupiteľa sveta praotcom a predpovedaného prorokami takto (Skut. ap. 7; 51—53.): «Vy tvrdohlaví a neobrezaní na srdci a na ušiach! Vy vždycky protivíte sa Duchu svätému; ako otcovia vaši, tak i vy! Ktoréhože z prorokov neprenasledovali otcovia vaši ? Oni pozabíjali tých, ktorí predzvestovali o príchode Spravodlivého, ktorého zradcami a vrahami teraz ste sa stali! Vy, ktorí ste dostali zák m skrze službu anjelov ), ale nezachovávali ste ho!» Pri týchto pravdivých slovách, ktoré sv. Štefan smele metal zákoníkom a fariseom do očú, premenila sa rozhorčenosť ich v besnotu; i nechceli ho viac počúvať, ale škrípali zubami. Veď sv. spisovateľ Skutkov apoštolských hovorí (7; 54.): «A keď to slyšali, pukali sa v srdci svojom a škrípali naňho zubami.» Svätý diakon Štefan, plný Ducha svätého, pozrel k nebu, uzrel slávu Božiu i Ježiša stáť na pravici Božej, i riekol (Skut. ap. 7; 55.): «Pozrite, vidím nebesia otvorené a Syna Človeka stojaceho na pravici Božej!» To nemohli nepriatelia Kristovi a Štefanovi viac zdržať. Sv. spisovateľ Skutkov apoštolských svedčí o besnote zákoníkov, fariseov a ostatných údov vysokej rady židovskej (7; 55.) takto: «A oni skríkli veľkým hlasom, zapchali si uši, i oborili sa jednomyseľne na neho.» A bez ďalšieho vypočutia, bez zákonitého odsúdenia vyvliekli ho von z mesta Jeruzalema, aby ho kameňovali ako bohorúhača. Ale sv. Štefan zostal stálym a verným viere svojej. Keď rozbesnení Židia dovliekli sv. Štefana, ako dákeho zločinca potupeného von z mesta Jeruzalema, na popravné miesto, vyzliekli svedkovia, ustanovení od vysokej rady vrchné rúcha svoje a složili ich pri nohách mládenca, menom Šaula, učeníka slávneho farisea Gamaliela, drievneho súdruha sv. Štefana, ktorý radoval sa nad kameňovaním priateľa svojho. A podľa obyčaje židovskej títo svedkovia hodili prví skaly na sv. diakona. Potom dali sa do kameňovania ostatní Židia. A sv. Štefan, doráňaný skalami na celom tele a zápasiaci so životom a smrťou, modlil sa: «Pane Ježišu, prijmi ducha môjho!» Potom padol na kolená a zvolal veľkým hlasom: «Pane, nepokladaj im to za hriech!» A sv. spisovateľ Skutkov apoštolských dokladá: «A keď to povedal, usnul v Pánu.» Bohabojní mužovia pochovali mŕtve telo sv. Štefana; smútok a plač kresťanov nad hrobom jeho bol veľký. Veď svätý diakon bol prvým mučeníkom vo sv. cirkvi. Neskôr prenesené boly ostatky jeho z Jeruzalema do Ríma a uložené sú v chráme sv. Laurenca, slávneho diakona a mučeníka rímskeho. Sv. Štefan, prvý mučeník, vyobrazuje sa ako mladík v rúchu diakona, ako kľačí s pozdvíženými k nebu rukami, keď Židia kameňujú ho pred bránou jeruzalemskou. Poučenie. Svätí Otcovia cirkevní vychvaľujú u sv. Štefana, prvého mučeníka, čistotu anjelskú, dokonalosť kresťanského obcovania, svätú a múdru horlivosť náboženskú, smelosť a stálosť až po bolesťnú smrť a najmä nadovšetko lásku Božiu, ktorá ponúkala ho k tomu, že ešte i v okamihu ukrutnej smrti modlil sa za nepriateľov a vrahov svojich. O tejto láske píše sv. Gregor Veľký: «Tá láska je opravdivou, podľa ktorej milujeme v Bohu priateľa a pre Boha nepriateľa. A sv. Chrysostomus učí: «Keď nakladá sa i to, aby sme milovali nepriateľov; nuž vystríhaní predsa bývame, aby sme sa chránili pred nimi.» Sv. Štefan je verným nasledovníkom a obrazom Pána nášho Ježiša Krista v smrti. Ježiš bol usmrtený od Židov, tak tiež i sv. Štefan. Židia ukrižovali Spasiteľa, preto že vydával svedectvo o Otcovi Svojom Bohu, a tí Židia kameňovali tiež sv. Štefana, že vydával svedectvo o Pánu Ježišovi a predstavoval ukrižovanie Jeho ako zločin proti Bohu. Pán Ježiš modlil sa na kríži za nepriateľov Svojich: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!» A sv. Štefan modlil sa zase pri kameňovaní takto: «Pane, nepokladaj im to za hriech! Keď Pán Ježiš Kristus zomieral na kríži, zvolal: «Otče, do rúk Tvojich porúčam ducha Svojho! A sv. Štefan, keď zomieral, zvolal veľkým hlasom: «Pane Ježišu, prijmi ducha môjho! Oj, prekrásny príklad lásky kresťanskej! Skade pochádzala táto dokonalá láska sv. Štefana? Z viery! Sv. Štefan slávnostne prihlasoval sa k učeniu Spasiteľa sveta: preto bol plný milosti a sily. On nebál sa ani najstrašnejšej smrti mučeníckej! Sv. Ambróz píše: «Štefan bol kameňovaný; ale on videl nebesá otvorené a preto necítil rany, spôsobené kameňami.» On videl Pána Ježiša, ktorý mu ukazoval korunu, ktorá mala mu byť odmenou stálosti jeho! A sv. Anton Paduanský hovorí: «Svätému Štefanovi boly skaly, svätému Laurencovi mriežky, sv. Vincencovi žeravé uhlie milými. Prečo? Oni verili vo večnú odmenu v nebi. Kresťane, máš vedieť, že iba pravá viera odchováva ľudí, plných milosti a sily, mučeníkov! Sv. Augustín píše: «Ústne a písomne dokázali sme, že kaderi nemôžu mať smrť mučenícku, lebo nemajú kresťanského života, a že nie pokuta, lež príčina smrti činí mučeníkov.» Skoro za 300 rokov mučení boli prví kresťania od Židov a od pohanov pre vyznávanie pravej viery Kristovej. A až na časy naše honosiť sa môže sv. cirkev skoro každý rok mučeníkami. Mučeník Štefan te Ganonakoa dokázal pred nemnohými rokami stálosť a zmužilosť, ktoré vriaďujú ho medzi prvých mučeníkov prvotnej sv. cirkvi. Tento kresťanský Indián prepadnutý bol na poľovačke od pohanských Indiánov, menom Kajugas, i odvlečený bol s manželkou a súdruhom do Onondagy, kde bol privítaný s diabolskou radosťou. I nútený bol behať radami pohanov, ktorí ho bičovali; potom mučený bol ukrutnejšie. On vyznal, že je kresťanom a že pokladá sa za šťastného podstúpiť i smrť za vieru svoju. Na tie slová vytrhali pohania Štefanovi nechty a odrezali časť prstov. Jeden z katov zvolal: «Modli sa!» Štefan riekol pokojne: «Áno, to urobím.» I pozdvihol sputnané ruky svoje a prežehnal sa hlasne. Divosi začali vykrikovať, hodili sa na neho o poodtínali mu prsty do polovice. Rozbesnení divosi kričali:«Teraz sa modli!» A Štefan zase pozdvihol ruky k čelu. A zase napadli ho pohania a poodtínali mu ostatné kúsky prstov a nezanechali mu iba dlane na rukách. I bili ho ukrutne a volali, aby sa modlil. A on pozdvihol okyptené ruky a prežehnal sa. Divosi odťali mu ruky. A miesta, ktorých dotkol sa pri prežehnávaní na čele, na pleciach a na prsách porozrezúvali mu nožami, aby zničili znaky nenávideného kríža. Potom mučili ho ohňom a priviazali ku stĺpu. Štefan radostne zvolal: «Nešetrite ma! Čím viac budem tu mučený, tým drahocenejšia bude koruna moja v nebi!» A diví pohania nešetrili ho; ale nemohli vynútiť z úst bohatiera kresťanského ani len jedno vzdychnutie. On stál tu nepohnute, pozdvihoval oči k nebu a duša jeho pohrúžená bola do modlitby. Keď začal mu vystupovať na čelo pot smrteľný, prosil o pokoj na okamihnutie. I spieval silným hlasom pieseň zomierajúceho, pieseň prosby za odpustenie mučiteľom. A divosi domučili ho, keď prosil milosť Božiu za nich. Tak zomierajú iba opravdiví učeníci Kristovi! Sv. Augustín hovorí: «Opravdiví mučeníci sú tí, o ktorých hovoril Pán: Blahoslavení sú, ktorí trpia pre spravodlivosť. Teda nie tí, ktorí pre nespravodlivosť, pre zapríčinenú roztržku kresťanskej jednoty bývajú prenasledovaní; ale iba tí sú mučeníkami, ktorí prenasledovaní bývajú pre spravodlivosť. Kresťane, buď stálym vo svätej viere, ktorú Ježiš Kristus potvrdil smrťou Svojou na dreve kríža a pre ktorú sv. Štefan bol kameňovaný. Modlitba. Všemohúci, večný Bože, ktorý si skrze krv svätého diakona Svojho, Štefana, posvätil prvú obetu mučeníkov: prosíme Teba, popraj, aby sme, čo slávime, i nasledovali, a tak sa učili milovať nepriateľov svojich; lebo toho narodeniny slávime, ktorý znal i za protivníkov svojich prosiť Pána nášho Ježiša Krista, Syna Tvojho, ktorý žije kraľuje s Duchom svätým teraz i na veky vekov. Amen. |