Sv. Ján, apoštol a evanjelista

(27. 12.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 2. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907, 1579 s.
V tretí deň po narodení Spasiteľa sveta, Pána Ježiša Krista, oslavuje sv. cirkev blahoslavenú pamiatku svätého Jána, apoštola a evanjelistu a to preto, že sv. Ján zpomedzi dvanástich apoštolov bol od Ježiša Krista zvlášte milovaný pre nevinnosť svoju, prostotu srdca, lásku, i pre stálu vernosť, ktorá nedala mu opustiť Učiteľa nebeského ani pri umučení Jeho, ale viedla ho všade za Ním, tak že sám z apoštolov stál vedľa kríža, na ktorom umieral Spasiteľ sveta.

Svätý Ján, apoštol Ježiša Krista i evanjelista, narodil sa v mesta Bethsaide v Galilei asi roku siedmeho po narodení Spasiteľovom. On bol synom Zebedea a Salomy, ktorá bola horlivou učeníčkou Ježiša Krista, a s Máriou Magdalénou i s druhými ženami všade nasledovala Ho. Bratom mu bol sv. apoštol Jakub Starší (či Väčší). Celá rodina živila sa rybárstvom na jazere Genesaretskom (Tiberiadskom), ako spoločníci sv. Peter a brat jeho Andrej, sv. apoštoli.

Najprv stal sa učeníkom sv. Jána Krstiteľa. A keď tento poukázal na Ježiša, že On je «Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta,» nasledoval so súdruhom Andrejom hneď Ježiša a oba po celý deň zostali u Neho (Ján 1; 37—40.). Od tohoto prvého poznania tak mocne cítil sa byť pútaný k Pánu Ježišovi, že nezadlho na to, keď s otcom a bratom Jakubom na brehu jazera Genesaretského opravoval čerence (siete) a Spasiteľ ho povolal za učeníka, s bratom Jakubom opustil otca i všetko, čo mal, a nasledoval Ho, i neopustil viacej. Veď bola už zbožná matka Salome rozžala v citlivom srdci útleho syna Jána nežnú túžbu po zásľúbenom a práve od všetkých lepších Židov očakávanom Messiášovi. Aký teda div že potom, keď bol poznal vteleného Syna Božieho, ten zbožný cit jeho rozžiaril sa v horúcu plamennú lásku k Nemu, tak že celý horel iba pre slávu Jeho? A táto vrúca láska k Učiteľovi božskému objavovala sa pri každej príležitosti, tak že Kristus Pán nazval oboch bratov pre horlivosť ich «synami blesku (Boanerges)». Vekom bol sv. Ján najmladším zpomedzi sv. apoštolov; ale akokoľvek bol mladý, predsa nezaostal za druhými apoštolmi čo do cnosti, zbožnosti a osvietenosti ducha. Pre nevinnosť srda svojho požíval najúprimnejšie priateľstvo a zvláštnu lásku Učiteľa božského, a on sám soznáva v Evanjeliu svojom, že on bol tým učeníkom, ktorého miloval Ježiš, isté je, že Pán Ježiš vyvolil si sv. Jána popri sv. Petrovi a Jakubovi za najdôvernejšieho spoločníka. Veď on bol prítomný s bratom svojím Jakubom a so sv. Petrom pri mnohých udalostiach, pri ktorých nebol prítomný žiaden druhý z apoštolov.Svätý Ján bol prítomný so sv. Petrom a bratom svojím, Jakubom, keď Pán Ježiš uzdravil zázračne svokru Petrovu. On bol svedkom s týmito dvoma dôverníkami Pánovými, keď vzkriesil k životu dcéru Jairovu a dokázal moc Svoju nad životom a smrťou. Pán Ježiš vzal sebou iba týchto troch sv. apoštolov za svedkov na vrch Tábor, kde zaskvela sa tvár Jeho ako slnce, kde svietilo rúcho Jeho biele ako sňah, kde zjavil sa Mojžiš a Eliáš v sláve a shovárali sa s Ním o smrti Jeho a hlas s neba dal sa počuť: (Mat. 17; 5. Sv. Peter 1; 17.): Toto je milý Syn Môj, v ktorom mám zaľúbenie; Jeho poslúchajte! Sv. Ján a brat jeho Jakub boli to, ktorí žiadali si z veľkej lásky k Učiteľovi svojmu nebeskému, aby pršal oheň s neba na Samaritánov, ktorí nechceli vpustiť do mesta svojho Pána Ježiša; ktorých On však pokarhal (Lukáš 9; 55,56.): «Neviete, čieho ste ducha; Syn Človeka neprišiel zatratiť duše, ale spasiť!» Keď Ježiš so sv. apoštolmi chcel držať poslednú večeru, naložil sv. Petrovi a Jánovi, aby ju prichystali pre Neho a pre sv. apoštolov. A keď pri poslednej večeri Spasiteľ riekol, že jeden z apoštolov zradí Ho, neopovážil sa spýtať sv. Peter, kto by to bol, ale dal znamenie sv. Jánovi, ktorý odpočíval na prsiach Ježišových, aby sa Ho spýtal na meno toho zradcu. A sv. Ján bol prítomný na osobitnom mieste na vrchu Olivovom, keď Učiteľ nebeský potil sa v úskosti Svojej smrteľnej krvavým potom. Sv. Ján odprevádzal Pána Ježiša Krista do predsiene najvyššieho kňaza, áno až ku krížu na vrch Golgata (Kalváriu) a zotrval pod krížom Jeho až do smrti, keď všetci ostatní sv. apoštol i zo strachu rozutekali sa. Vtedy ukázalo sa, jak veľkú dôveru Pán Ježiš, visiaci na potupnom kríži, mal v milého učeníka Svojho. Lebo keď uzrel Pán Ježíš matku Svoju, preblahoslavenú Pannu Máriu a učeníka Svojho sv. Jána, ktorého miloval, stáť pod krížom, riekol matke Svojej: (Ján 19; 26, 27.): «Hľa, syn tvoj!» Potom riekol učeníkovi: «Hľa, matka tvoja!» A on zaslúžil si toto vyznačenie stálosťou svojou, i lásku Spasiteľa sveta, ktorého neopustil ani v smrti.

Po smrti Pána Ježiša Krista vzal sv. Ján zarmútenú a prebolestnú matku Jeho, Pannu Máriu, k sebe a opatroval ju až do blahoslaveného usnutia. Sv. Ján pomáhal sňať s kríža Pána Ježiša a položiť na lono prebolestnej matky Márie; odprevadil tiež mŕtve Telo Pánovo k hrobu a zažialil nad ním. Po vstaní z mŕtvych osláveného Pána Ježiša Krista bol sv. Ján so sv. Petrom prvý pri hrobe; oni sklonili sa, nahliadli a sv. Ján vstúpil prvý do hrobu Kristovho, našiel plachty a zásteru, ktorou ovinutá bola hlava, ležať na jednom mieste, a sv. Ján veril, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Sv. Ján bol prvý z apoštolov, ktorý poznal Vykupiteľa, keď sa zjavil po vzkriesení Svojom sv. apoštolom, ktorí lovili ryby na jazere Genesaretskom; i riekol sv. Petrovi: «To je Pán!» Bolo to tiež vtedy, keď Pán Ježiš Kristus odovzdal sv. Petrovi správu nad celou sv. cirkvou a predpovedal mu, že bude pre Neho ukrižovaný, a sv. Ján stál blízko a načúval, že sv. Peter obrátil sa, a keď uzrel milovaného učeníka Pánovho, spýtal sa: «Pane, a čo tento? Na tieto slová odpovedal Pán Ježiš: «Chcem, aby on tak zostal, dokiaľ neprídem, čo tebe po tom? Ty poď za Mnou!

Po nanebevstúpení Pána Ježiša Krista, keď už Duch svätý sostúpil bol na sv. apoštolov a naplnil ich milosťou Božou, vstupoval sv. Ján so sv. Petrom do chrámu jeruzalemského, aby sa modlili. A hľa, pri bráne sedel muž, chromý od narodenia, vyše štyridsať rokov starý, ktorý prosil ich o almužnu. Sv. Peter riekol (Skutky ap. 3; 6.): «Zlata a striebra nemám, ale čo mám, to dám tebe. V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!» A vyskočil zázračne uzdravený, stál a chodil, i vošiel s nimi do chrámu a tam sa prechádzal a od radosti poskakoval i zveleboval Boha. A keď zadivený ľud hrnul sa za sv. Petrom a Jánom do siene, ktorá sa menovala Šalamúnovou, dali sa neohrožení sv. apoštolovia do ohlasovania slova Božieho. Sv. Peter privolal Židom takto: «Mužovia israelskí, čo sa divíte nad týmto, alebo čože hľadíte na nás, akoby sme silou svojou alebo mocou boli urobili, aby tento chodil? Boh Abrahámov a Boh Izákov a Boh Jakubov, Boh otcov našich oslávil Syna Svojho Ježiša .... a viera, ktorá je skrze Neho, spôsobila celé toto zdravie pred tvárou všetkých vás!» Avšak pre hlásanie slova Božieho boli vzatí do väzenia od kňazov židovských a úradníkov chrámu. Na druhý deň sišla sa vysoká rada židovská a sv. apoštolovia boli vyšetrovaní pre ten zázrak. I spýtali sa ich najvšší kňazi: «Jakou mocou, alebo v ktorom mene urobili ste to vy?» Sv. Peter odpovedal: «Známo buď vám i všetkému ľudu israelskému: V mene Pána nášho Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych, skrze Toho stojí tento pred vami zdravý. A niet v žiadnom inom spasenia; ani nie je zaiste iné meno pod nebom dané ľuďom, skrze ktoré by sme mali byť spasení.» Vysoká rada židovská prepustila ich na slobodu; ale prikázala im, «aby nikdy nehovorili, ani neučili v mene Ježišovom.»


Ale oni nedbali na .ten zákaz a hovorili: «Či je to spravodlivé pred tvárou Božou, aby sme poslúchali viac vás, než Boha, súďte!» A ohlasovali zase smele slovo Božie, ako predtým. I boli preto opäť a opäť žalárovaní, vypočutí a bičovaní. Ale oni radovali sa, že boli hodní trpieť potupu pre meno Pána Ježiša Krista. Keď obrátený svätý Pavel prišiel do Jeruzalema, aby navštívil sv. apoštolov, našiel tam sv. Petra, Jána a Jakuba Mladšieho, bol potvrdený od nich za apoštola, aby pôsobil medzi pohanmi, i píše o nich v liste Galaťanom, že sú oni stlpami sv. cirkvi. Keď v Samarii diakon Filip pokrstil mnohých, poslaní boli zo sboru apoštolského sv. Peter a Ján, aby tamojším novokrstencom udelili sviatosť birmovania. Na to vrátil sa sv. Ján so sv. Petrom do Jeruzalema, a boli roku 51. prítomní na sneme cirkevnom.

Sv. Ján zostal dlho v Jeruzaleme a pracoval na obrátení Židov; aby s času na čas zašiel i ku pohanom do vzdialenejších krajín, aby ohlasoval sv. Evanjelium. Jemu ďakovať majú najmä Parthovia obrátenie svoje na vieru Kristovu. Mnohí myslia, žezdržoval sa ešte v Jeruzaleme, keď preblahoslavená Panna Mária vzatá bola do neba. Isto je, že roku 62 bol ešte v shromaždení svätých apoštolov v Jeruzaleme, kde na miesto sv. Jakuba Mladšieho, ktorý vylial krv, svoju pre Pána Ježiša, vyvolený bol sv. Šimon.

Keď sv. apoštolovia rozišli sa do rozličných krajín hlásať sv. Evanjelium, ako do Grécka a do Asie, i tiež do Itálie, vybral sa sv. Ján do Malej Asie. Tu obrátil sv. Ján horlivým ohlasovaním sv. Evanjelia a veľkými zázrakami mnoho tisíc Židov a pohanov na vieru Kristovu a pozakladal stolice biskupské v mestách Smyrne, v Pergame, v Thyalire, v Sardese, vo Filadelfii, v Laodicei a inde a ustanovil biskupov, ktorí účinkovali pod správou jeho. Sám usadil sa stále v ľudnatom meste Efeze roku 66 a z tade riadil všetky obce cirkevné v Malej Asii a navštevoval ich s času na čas a čo za dobré zdalo sa mu, ustanovoval v nich. Dobrota jeho nadzemská, ľudomilnosť a nevinnosť, ktoré skvelý sa na tvári jeho, i pomazanie Božie, ktoré mluvilo výrečnými slovami jeho, zajímalo srdcia všetkých ľudí. A bolo veľmi treba, aby v tých krajoch strážil nad vzmáhajúcou sa sv. cirkvou tento horlivý apoštol Kristov, ktorý hlbšie vnikol do tajomství Božích, než ktorýkoľvek sv. apoštol alebo učeník Pánov, a ktorý na prsiach Spasiteľových bol napájaný múdrosťou a láskou nadzemskou. Veď počali v tých východných krajoch veľmi zavčasu vystupovať bezbožní bludoverci a kaderi, ako zvláštne Ebion a Cerinth, ktorí náhľady svoje osobné natískať začali sv. cirkvi, i upierať Kristu Pánovi podstatu božskú. Sv. Ján varoval pred bludármi ovce svoje. I aby ukázal veriacim, ako treba strániť sa kacierov, ušiel z verejného kúpeľa v Efeze, keď tam našiel bezbožných kacierov Cerintha a Ebiona. I riekol učeníkom svojim: «Utekajme ztadeto, deti moje, aby nesrútilo sa na nás toto stavisko pre takúto zlú spoločnosť!»

Aby sv. Ján zachránil sv. cirkev od bludov, napísal sv. Evanjelium, v ktorom jasne a skvele dokázal, že Pán Ježiš Kristus je pravý Boh a človek spolu, že Slovo, ako nazýval Ježiša Krista, telom učinené je a prebývalo medzi nami, i dokonale osvetlil tajomstvo najsvätejšej nerozdielnej Trojice Božej. Veď on sám hovoril (20;): «Toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, i aby ste veriac mali život v mene Jeho.»


Sv. Hieronym hovorí, že sv. Ján začal písať toto sv. Evanjelium po verejnej modlitbe a prísnom pôste. On prirovnaný býva všetkým právom k orlovi. Veď on vznáša sa duchom svojím v ňom nad oblaky a hviezdy, nad anjelov a nad všetky stvorené veci, a to až k najvyššiemu tajomstvu pochádzania Syna od Otca. Mimo tohoto sv. Evanjelium, ktoré je doplňkom zprávy druhých sv. evanjelistov a zaoberá sa zvlášte tým, čo Kristus Pán učil, napísal sv. Ján tri listy, v ktorých dokazuje, že Pán Ježiš je pravý Boh a večný život, a v ktorých predovšetkým schvaľuje lásku k Bohu a k blížnému.

Ukrutný cisár Domician, ktorý prenasledoval kresťanov, počul o horlivom účinkovaní sv. apoštola. I dal ho chytiť, poviazať a odvliecť z Efezu do Ríma. Tu nútil pohanský cisár svätého Jána, aby obetoval modlám. Svätý apoštol vyznal neohrožene ukrižovaného Ježiša ako Syna Božieho. Preto dal ho Domician bičovať a vhodiť do kotla, naplneného vriacim olejom. Sv. Ján poznamenal vriaci kotol znamením sv. kríža; i nestalo sa mu nič a z kotla vyšiel ako z kúpeľa. I ohlasoval prítomnému ľudu učenie Ježiša Krista. Žretci pohanskí pripisovali tento zázrak čarom. To stalo sa v Ríme roku 95.

Rozhnevaný cisár Domician vypovedal sv. Jána do vyhnanstva na ostrov Pathmos, kde odsúdený bol s druhými kresťanmi, aby pracoval v baňach. S radosťou znášal sv. apoštol tieto muky. Tu zjavil mu milostivý Boh budúce osudy sv. cirkvi, ktoré spísal v knihe svojej prorockej, pod názvom «Zjavenie.» Sv. Hieronym hovorí, že kniha «Zjavenie sv. Jána» obsahuje toľko tajomství, koľko slov je v nej a že naznačuje v tajomstvených obrazoch všetky prenasledovania, ktoré má podstupovať sv. cirkev až po príchod Antikrista a do konca sveta.

Rok na to zomrel cisár Domician a nástupca jeho na tróne rímskom, Nerva, prestal mučiť nevinných kresťanov. A tak i sv. Ján navrátil sa z vyhnanstva roku 96 zase do mesta Efezu ku veriacim svojim a s novou silou začal spravovať podriadené cirkevné obce. Podnikal ďaleké cesty ku cirkevným obciam, znášal nesčíselné trápenia, zápasil s mnohými nebezpečenstvami. Žiadna obeť nebola mu ťažkou, len keď mohol spasiť jedinú dušu.

Krásny príklad o horlivosti sv. Jána, keď išlo o spasenie duševné blížnych, rozpráva nám Klemens Alexandrinský zo života jeho. Po navrátení do Malej Asie s ostrova Pathmosu prišiel sv. Ján do jedného mesta, kde uzrel nepokrsteného, nádeje plného mládenca. Tohoto odovzdal tamojšiemu biskupovi ku ďalšiemu vychovávaniu a vyučovaniu vo svätom náboženstve. Biskup vzal mladíka do domu svojho a usilovne staral sa o zdokonálenie jeho vo všetkých kresťanských cnostiach. Potom pokrstil ho a udelil mu sviatosť birmovania. Neskôr zanedbal biskup starať sa o život mládencov. Tento dostal sa do zlej spoločnosti, bol svedený s cesty kresťanskej dokonalosti a klesal vždy hlbšie do bahna neprávostí a ťažkých hriechov; konečne upadol medzi lotrov a stal sa náčelníkom ich. Celý kraj triasol sa pred krvavou bandou zbojníckou; lebo páchala tie najväčšie ukrutnosti. Po čase prišiel sv. apoštol Ján do toho istého mesta a dopytoval sa u biskupa na nádejného mládenca, ktorého mu bol sveril. Biskup so žiaľom vyznal, že nádejeplný mladík upadol do zlej spoločnosti a stal sa zbojníkom. Svätý Ján roztrhol v žiali rúcho svoje, vzdychal a nariekal, i bijúc sa v prsia zvolal: «Ustanovil som ťa ako opravdivého strážcu nad dušou brata svojho a ty sklamal si mňa!» I žiadal od biskupa, aby mu zaopatril vodiča, i dal sa sv. apoštol na neschodných chodníkoch do hôr, ktoré boli obsadili povestní zbojníci. Stráž zbojnícka popadla svätého starca a s krikom i nadávaním vliekla ho k náčelníkovi. Keď krvavý zbojník uzrel svätého apoštola, naľakal sa od hanby a dal sa na útek. Deväťdesiat ročný starec bežal za ním a volal: «Synu, prečo utekáš pred otcom svojim? Oj, smiluj sa nado mnou a neboj sa! Ešte zostáva ti nádej na život; chcem dobre stáť za teba! Rád pretrpím, keď je treba, i smrť za teba, ako Ježiš podstúpil smrť za nás! Dušu svoju dal by som za dušu tvoju. Prestaň utekať a ver mi: Ježiš Kristus posiela ma k tebe!» Premožený takouto láskou zastal mladý muž, uprel zrak k zemi, odhodil zbroj, začal plakať a hodil sa do náručia svätému apoštolovi. Sv. Ján hodil sa zase k nohám kajúcnemu lotrovi, pobobozkal mu ruku, viedol ho naspäť do mesta medzi počestných ľudí, modlil sa a postil s ním a priviedol ho k cnostnému a zbožnému životu, tak že konečne prijatý bol medzi služobníkov sv. cirkvi. Kaderi dali piť sv. Jánovi otrovené víno. Svätý apoštol prežehnal kalich znamením sv. kríža, — a z neho zasypel vychádzajúci had. Preto v slávnostný deň jeho svätí sv. cirkev víno a kňaz rozdáva ho týmito slovami: «Pi j lásku svätého Jána.»

A pre túto zázračnú udalosť maľujú ho tiež maliari s kalichom v ruke, z ktorého vychodí had. Prostota a nevinnosť srdca u sv. Jána javí sa i v tom, že ako deväťdesiat ročný starček ihrával sa denne s koruptou a hľadieval ju. Istý poľovník divil sa nad tým. Sv. Ján riekol mu: «Prečože ty nemávaš vždy luk na kuši  napnutý?» Poľovník odpovedal: «Preto, aby luk neztratil pružnosť a silu.» Sv. Ján riekol: «Dobre; ale nediv sa teda, keď vidíš, ako sa zabávam, aby myseľ moja tým schopnejšou bola ku konaniu povinností. Sv. Ján horel cez celý život svoj horúcou láskou k Bohu a k blížnym a túto lásku odporúčal i druhým ľudom ako prvý zákon kresťanstva, bez ktorého plnenia všetky skutky sú márne a ničomné. On píše: «Ikeď hovorí niekto, že miluje Boha a nenávidí brata, ten je Iuhár.» Preto tiež opakoval, keď pre vysokú starobu ani chodiť, ani dlho kázať nemohol a do shromaždenia veriacich nosiť sa dával, iba tieto slová: «Synáčkovia, milujte sa vospolok! A keď niektorí poslucháči sa spýtali, prečo bez prestania hovorieva to isté, odpovedal: «Pán prikázal to, a keď iba to robíme, dosť je!» Sv. Hieronym poznamenáva na toto vyslovenie: «Táto odpoveď je celkom dôstojná veľkého Jána, milovaného učeníka Ježišovho; ona mala by byť zapísaná zlatými písmenami do sŕdc všetkých kresťanov.

Sv. Ján prežil všetkých sv. apoštolov. Milostivý Boh zdržoval ho u stáda jeho ako biskupa až ku počiatku druhého storočia: veď on bol potrebný sv. cirkvi, aby porážal bludy a kacierstva, kým sv. cirkev nevzmohla sa a neupevnila pri toľkých nápadoch hmotných i duchovných so stránky neveriacich a zlostných Židov a zaslepených pohanov, najmä kacierov, jakými boli bezbožný Cerinth a Ebion, Doketi a Gnostici. Proti týmto
kacierom hlavne napísal, ako spomenuto, i sv. Evanjelium, ktoré začína týmito slovami:

«Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetky veci skrze Neho učinené boly: a bez Neho nie je učinené nič, čokoľvek bolo učinené. V Ňom bol život, a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy Mu neporozumely. Bol človek, poslaný od Boha, ktorému meno bolo Ján. On prišiel na svedectvo, aby svedectvo vydal o svetle, aby všetci verili skrze Neho. Nebol on svetlo, ale aby svedectvo vydal o svetle. Bolo svetlo opravdivé, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet. Na svete bol a svet skrze Neho je učinený a svet Ho nepoznal.

On učil inými slovami: Ježiš Kristus je od večnosti, prv než Boh stvoril nebe i zem, z bytosti Otcovej zplodený Syn Boží. I nazýva Syna Božieho Slovom, podľa zvláštneho zjavenia Božieho (Zjav. 19; 11 —13.), aby poučil veriacich o pravom význame Jeho proti myľnému nadužívaniu jeho od Cerintha a iných bludárskych učiteľov. A toto slovo (Ježiš Kristus) bolo od večnosti nielen v bytosti Otcovej ale i u Otca, i naznačuje tým osobitnú rozličnosť alebo samostatnú osobnosť večného Slova. A toto večné Slovo bolo pravý Boh, jednej bytosti a priradenosti s Otcom. Všetky veci vidomé i nevidomé, nebeské i pozemské, skrze Slovo učinené sú nie ako nejakým nástrojom (demiurgom), ale rovnou a večne s Otcom pôsobiacou všemohúcnosťou. Všetok život anjelský a ľudský, vyteká z večného Slova ako zo žriedla (prameňa); Ono je život podstatný, večný, ktorý osvetľuje myseľ ľudskú k poznaniu večnej pravdy. A táto večná múdrosť a pravda svieti ľuďom vo tmách hriechu a nevedomosti (proti Gnostikom!) pohrúženým; ale veľká časť ľudí nedala sa a nedá sa tým svetlom osvietiť, lebo je zaslepená neverou a nesriadenými náruživosťami. Ján, ktorý krstil Pána Ježiša Krista, a vydal o Ňom svedectvo, bol iba človek a nie Messiáš, alebo anjel (za jakého považovaný bol od bludovercov) a vyslaný bol na svet, aby pripravil ľud ku prijatiu Messiáša, Ježiša Krista, ktorý bol pravým svetlom, pôvodcom svetla, ktoré osvecuje rozum každého človeka, prichádzajúceho na tento svet, a svetlom viery a milosti tých, ktorých ráči uznať za hodných. Ježiš Kristus zázračným spôsobom objavil sa na svete ako Bohočlovek, a svetskí ľudia, po svetských veciach túžiaci, neuverili v Neho čo v Messiáša, Spasiteľa svojho.

To je význam hlbokých slov sv. Jána, apoštola-evanjelistu.

Ku potvrdeniu učenia Božieho činil omilostený sv. apoštol a miláčok Pánov mnohé divy a zázraky najmä v meste Efeze, kde medzi inými znamenitejšími zázrakmi vzkriesil mŕtveho človeka k životu. On jediný zpomedzi sv. apoštolov nepodstúpil smrť mučenícku, ale, ako mu bol predpovedal Pán Ježiš (Ján 21; 23.), zomrel tíško roku 101 po Kristovom narodení v meste Efeze, asi v deväťdesiatom štvrtom roku veku svojho. Telo svätého Jána apoštola a evanjelistu pochované bolo pri meste Efeze na vrchu a nad hrobom jeho povstal neskôr prekrásny chrám. Teraz je tam turecká mešita. Divné je, že ostatky jeho neboly nájdené v hrobe.

Poučenie.
Sv. Ján, apoštol a evanjelista, požíval za života Spasiteľovho veľkú lásku Jeho a priateľstvo pre nevinnosť a prostotu srdca svojho. A slovo láska naplňovala až do blahoslavenej smrti čisté srdce jeho, tak že odporúčal ju i druhým ľuďom. I písal: «Keď hovorí niekto, že miluje Boha a nenávidí brata svojho, ten je luhár.» Kresťane, keď chceš byť priateľom Božím, maj opravdivú lásku k Bohu a k blížnym! Často volávaj so svätým Augustínom: «MiIujem Ťa, ó Bože, a žiadam si Ta vždy viac milovať!»

Pre horúcu lásku vyznatnenával milosťou Pán Ježiš Kristus sv. Jána pred ostatnými sv. apoštolmi. Preto začína sa sv. omša dnešná týmito slovami (Sir. 15; 5.): «Uprostred cirkvi otvoril ústa jeho a naplnil ho Pán duchom múdrosti a rozumu: a odial ho slávným rúchom.» I vyzýva nás dnes v pamätný deň blahoslavenej smrti miláčka Pánovho sv. cirkev pri vchode tejže sv. omše (Žalm 91; 2.): «Dobre je oslavovať a prespevovať menu Tvojmu, ó Najvyšší!»

Boh odmenil i prostotu a nevinnosť srdca sv. Jána už na tejto zemi, keď poprial mu dožiť vysokého veku a sdelil mu tajomstvá Svoje. Kresťane, máš vedieť, že nevinnosť srdca predlžuje život ľudský! Kardinálarcibiskup Solis zo Sevilly, ktorý dožil stodesať rokov, hovoril o živote svojom takto: «Ja žil som v mladosti svojej, ako vo vysokej starobe, a preto som mladým vo vysokej starobe svojej. Viedol som zdržanlivý, rozmýšľaním, rozjímaním a učením sa zamestnávaný, ale i nie vždy sediaci a smutný život. Pokrm môj bol sporý, ale zdravý a dobrý. Pijával som málo, išiel som denne na zdravé povetrie a v dáždivom počasí prechádzal som sa pod zakrytou chodbou; tento spôsob života zachoval telo moje zdravým. Ale, aby mohol človek dožiť vysokého veku, treba je, aby mal i zdravú dušu. A ja pridŕžal som svoju prísno na mravný poriadok života, ktorý predpísaný nám je náboženstvom. Jemu ďakovať mám, že život môj bez choroby a zármutku trval až do veku patriarchov. Teraz som zrelým zrnom obilným, ktoré klíči oproti premeneniu svojmu.» Mládež naša jará, keď chceš dožiť blaženého vysokého veku, zachovaj nevinnosť srdca i duše svojej!

Ako môže mládež zachovať nevinnosť svoju, o tom poučuje nás život svätého Gerharda. Tento muž Boží pochádzal z vojvodského rodu a bol vznešenými rodičami nábožne vychovávaný. Od mladosti žil nevinne a stránil sa zlej spoločnosti, hoci mal krásné telo a príjemné obcovanie, i rád pobavil sa medzi dobrými a veselými ľuďmi. Ako mládenec prišiel na dvor panovníka Berengara a nadobudol si vážnosti; i bolo sa obávať, že chválami a zvelebovaním dvoranov svedený bude k pýche a k iným neprávosťam. Ale sv. Gerhard zostal verným zbožnému vychovaniu svojmu. Navštevoval horlivé služby Božie a nedbal na to, keď druhí veľmoži vysmievali ho. Často pristupoval ku sv. sviatosťam a to zvlášte vtedy, keď cítil pokúšanie. On bol cudným v slovách a pohľadoch, nábožným a milosrdným oproti chudobným ľudom; žil skromne a jednoducho, a to, čo usporil, vynakladal na ciele a skutky kresťanskej lásky. Každodenne utiahol sa do skrytosti a venoval niektoré hodiny rozjímaniu, modlitbe a obcovaniu s Bohom. Mnohá panna, ktorú vytrhol z pokúšania, a mnohá schudobnelá rodina požehnávaly v tichosti pamiatku jeho. Tak zachránil sv. Gerhard na márnivom a roztopašnom dvore Berengarovom modlitbou a strážením nevinnosť srdca svojho. Tak môže zachrániť i mládež naša nevinnosť svoju, aby zaľúbila sa Bohu.

Modlitba.
Osvieť milostivé, ó Pane, cirkev svoju, aby učením svätého Jána, apoštola a evanjelistu Tvojho, osvietená, večných darov dojsť mohla. O to prosíme Teba skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen..