| ||||||
| Dnes slávi sv. cirkev pamiatku mučeníckej smrti sv. Tomáša Bekketa, arcibiskupa Kentrberského(Canterbury) v Anglicku, veľkého obhájcu práv cirkevných. Počas vojen križiackych zúčastnil sa na výprave do Svätej Zeme urodený mladík, menom Gilbert Bekket, ktorý narodil sa v hlavnom anglickom meste Londýne. V krvavej bitke so Saracenmi upadol do zajatia a daný bol za otroka emirovi (pohlavárovi). Obznámil sa s jedinou dcérou emirovou, ktorá mala citlivé srdce, i hovoril jej mnoho o kresťanstve a ubezpečoval ju, že je hotový z lásky ku Spasiteľovi nielen znášať doživotne okovy otroctva, ale i obetovať život svoj. Poctivosťou a smelosťou krásneho kresťanského mládenca okúzlená mohamedánska panna odhodlala sa prijať kresťanskú vieru. Po poldruhom roku pošťastilo sa Gibertovi Bekketovi so vznešenou pannou i druhými kresťanskými väzňami utiecť zo zajatia a šťastne prišiel s mladou Saracenkou do vlasti svojej. Mohamedánska panna bola v Anglicku v kresťanskej viere dokonale vyučená a pri svätom krste dostala meno Mathilda. Biskup Londýnsky posvätil sväzok manželský, ktorý uzavrel potom Gilbert Bekket s Mathildou. A zase vydal sa zbožný rytier Gilbert ako bojovník Kristov do Svätej Zeme a zdržoval sa tam za tri roky. Hneď po odcestovaní manžela Gilberta na bojisko do Svätej Zeme porodila Mathilda dňa 21. decembra roku 1117 v Londýne syna, ktorý dostal pri svätom krste meno Tomáš. Vznešená a bohabojná matka Mathilda viedla už od útleho veku synáčka svojho Tomáša k bázni Božej. A to bolo príčinou, že zemänský mladík potom i v najväčších pokúšaniach a nebezpečenstvách zachoval nevinnosť a čistotu srdca. Počiatky vyučovania vo vedách a umeniach požíval v kláštore; potom dali ho starostliví rodičia na vysoké školy v Londýne, neskôr do mesta Oxfordu, kde usilovne učil sa až do smrti rodičov svojich. Na vysokých školách vzýval ustavične Pannu Máriu, aby nepoškvrnil ničím nevinné srdce svoje, i horel k nej vrúcnou láskou. Raz zjavila sa mu v chráme Panna Mária, pochválila lásku jeho k nej a odovzdala mu púzdro, v ktorom nachádzalo sa rúcho omšové, krvavej barvy. A to na znak lásky svojej, že stane sa kňazom a slávným mučeníkom. Roku 1139 odišiel skvelými darmi ducha nadaný dvadsaťdva ročný mládenec do Paríža, kde učil sa obom právam so skvelým výsledkom. Po návrate svojom do Londýna vyvolený bol učený Tomáš za zápisníka mestského a za krátky čas získal si učenosťou, usilovnosťou a poctivosťou svojou veľkú vážnosť u predstavených a mešťanov, že stal sa miláčkom ich. Ale keď zbadal, že pre mnohé práce úradné zanedbáva slúžiť Bohu a starať sa o dušu svoju, nezadlho složil ten úrad. Theobald, arcibiskup v Kentrbery (Canterbury), pozval zbožného učenca na dvor svoj a po dokonalej príprave posvätil ho za poddiakona. A keď arcibiskup poznal cnosti jeho a vlohy, posvätil ho za diakona a kňaza, vymenoval ho za arcidiakona svojho a používal v najvážnejších a najťažších záležitostiach úradných. A učený Tomáš vo vysokom postavení svojom ostával vždy pokorným, nábožným a dobročinným. Toho času stal sa kráľom anglickým Henrik II. Arcibiskup Theobald, ktorý požíval veľkú dôveru a nadvážnosť u kráľa, odporúčal arcidiakona Tomáša ako schopného a poctivého muža Henrikovi II. a tento vymenoval ho roku 1157 za kancelára ríše, či za najvyššieho úradníka v zemi Anglickej. V tomto ťažkom postavení mohol učený a zbožný Tomáš rozviňovať múdrosť svoju. A nepodplatnosťou, láskavosťou i spravodlivosťou vyzískal si skoro úctu celej krajiny. Kráľ bol s ním veľmi spokojný a tak ho tiež ctil a vážil, že sveril mu výchovu syna svojho a spoliehal sa na neho v najdôležitejších veciach ríše. Pritom bol Tomáš vždy pokorný sluha Boží; zapieral prísno seba, mŕtvil smysly svoje; bedlive strážil nad čistotou srdca svojho. Našli sa i závistníci, ktorí ho nenávideli; ale márne namáhali sa zakaliť dobrú povesť jeho. Roku 1160 zomrel arcibiskup Kentrberský Theobald a kráľ Henrik II. žiadal od shromaždených biskupov, aby vyvolili kancelára jeho na uprázdenú stolicu arcibiskupskú. Pokorný sluha Boží Tomáš zdráhal sa prijať túto vysokú dôstojnosť duchovnú. Otvoreno riekol kráľovi, ktorého dobre znal, tieto pamätné slová: «Keď Boh dopustí, že budem arcibiskupom v Kentrbery, znám iste, že skoro zmení sa milosť a náklonnosť, ktoré posiaľ som požíval, v nepriazeň. Nech mi je dovolené, povedať Veličenstvu vášmu, že konáte niektoré veci, ktoré protivia sa zákonom cirkevným, i bojím sa, že budete žiadať niečo odo mňa, čo nebudem môcť dopustiť. Neprajníci moji neopomenú predstaviť vám vzdorovanie moje ako zločin, i použijú tento prostriedok, aby ma podkopali.» Vzdor zdráhaniu svojmu prinútený bol Tomáš prijať veľkú ťarchu úradu arcibiskupského. Roku 1162 na sviatky Turičné bol pokorný sluha Boží posvätený za biskupa. Prvá práca jeho bola, že vzdychal na kolenách k milostivému Bohu o pomoc a o posilu. A od toho času začal sa mŕtviť, viedol prísny život, všetok zbytočný čas, áno i najväčšiu čiastku noci ztrávil na modlitbách a vo svätom rozjímaní; odieval sa rúchom kajúcnym, postieval sa denne. Zvláštnu lásku preukazoval chudobným ľudom, ktorých každodenne nasyťoval mnohých, odieval, navštevoval, v nemoci im umýval nohy. Aby mohol podporovať chudobných ľudí, všemožne obhajoval majetky cirkevné a požadoval i tie, ktoré boly nespravodlivé odňaté, aby boly prinavrátené sv. cirkvi. To popúdilo dosavádnych majetníkov, ktorí tie statky proti právu držali a užívaii a začali očerňovať horlivého arcibiskupa u kráľa. Sv. Tomáš nedbal na utrhačov a konal horlivé a vytrvale ťažké povinnosti svoje úradné. Na kráľa naliehal, aby skoro zaplnil uprázdnené stolice biskupské dôstojnými mužami. I prejavoval v oči úradníkom a zemänom nezlomnú smelosť, ktorí opovažovali sa utláčať sv. cirkev a sluhov jej. A keď složil úrad kancelársky, mali neprajníci voľný prístup ku rozhnevanému preto kráľovi. Nepriatelia skrivodlive žalovali u kráľa na sv. Tomáša, akoby rušil práva kráľovské a bránil uskutočňovaniu ich. Týmto osočovaním docielili neprajníci a násilníci, že dobrá shoda medzi kráľom a arcibiskupom bola narušená. Nahnevaný kráľ vymýšľal a ustanovoval veci, ktoré priečily sa celkom zákonom sv. cirkvi a čelily proti právam jej' a slobode. On nariadil, že nikto, kto nemá k tomu dovolenie kráľovo, nesmie sa v rozoprách odvolať do Ríma ku pápežovi; že ani arcibiskup, ani biskupi nesmia bez dovolenia kráľovho opustiť krajinu, čo by i pápež ich povolal k sebe; že biskupi nesmia vyobcovať zo sv. cirkvi nikoho z úradníkov kráľovských proti vôli kráľovej, ani zakázať služby Božie (interdikt) zemiam kráľovým alebo dvoranom jeho; že duchovné osoby môžu byť predvolané pred svetské súdy; že budúcne iba nie kňazi, buď sám kráľ, alebo ktokoľvek iný v mene jeho súdiť bude v rozoprách o desiatky alebo o iné práva duchovné. Najprednejší mužovia v krajine, áno i mnohí biskupi dali sa z bázne pred kráľom sviesť, podpísali toto ustanovenie, i usilovali sa nakloniť k tomu i svätého Tomáša. On odpovedal nahováračom: «Neprotivil by som sa, keby išlo iba o osobu moju; ale keď deje sa krivda sv. cirkvi, nuž radšej chcem podstúpiť smrť, než povoliť, aby sa smelo ublížiť svätým veciam.» I nepodpísal uzavretie kráľovo. Hnev kráľov dostúpil vrchola, že smrťou zahrozil mužovi Božiemu. Skutočne väzel sv. Tomáš vo veľkom nebezpečenstve. V shromaždení veľmožov a povoľných biskupov bol pozbavený všetkých statkov svojich. A keď sv. arcibiskup videl, že môže povstať ešte väčší nepokoj v krajine, keby ostal v sídle svojom, utiekol tajne v noci z Anglicka, odprevádzaný dvoma kňazmi a sluhom a po mnohých nebezpečenstvách a útrapách prišiel konečne do Francúzska, kde práve vtedy pápež Alexander II. v meste Sene (Sens) sa zdržoval. Tu dal sa rozprávať svätému Otcovi, čo sa bolo v Anglicku prihodilo, do akej rozopry upadol s kráľom, ukázal mu ustanovenia, spísané vlastnou rukou kráľovskou, ktoré nechcel podpísať, i prosil pokorne pápeža, aby dôstojnosť arcibiskupskú v Anglicku preniesol na niekoho druhého. Ale pápež objal svätého Tomáša, pochválil stálosť a vernosť jeho a s plačom donútil ho, aby i na ďalej zotrval v svojom úrade a konal povinnosti svoje. I naložil pokornému sluhovi Božiemu, aby vstúpil do kláštora Cistercitov v Pontine (Pontigni) a tam tak dlho sa zdržoval, dokiaľ by ho nesmieril s kráľom. V tomto kláštore žil sv. Tomáš za dva roky v prísnej kázni a kajúcnosti. Medzi tým časom namáhal sa pápež Alexander II. a iní mužovia, aby smierili kráľa Henrika II. Všetko namáhanie bolo márne. Zúrivosť kráľova, podpaľovaná úskočnými veľmožmi a dvoranami, vzmáhala sa proti arcibiskupovi a obrátila sa i proti pápežovi. Keď zavedený kráľ odpovedal iba vyhrážaním a denne páchal nové násilenstvá, vyriekol pápež kliatbu cirkevnú na prívržencov a radcov kráľových a s nimi na mnohých vlažných a povoľných biskupov. Keď rozvzteklený kráľ nemohol uškodiť osobne arcibiskupovi, vylieval zlosť svoju na takých kňazov a biskupov, ktorí držali so sv. Tomášom. Ktokoľvek poslal arcibiskupovi list alebo doniesol do Anglicka od neho dopis, prepadol smrti za obeť. Mnohí z kňazov zaplatili ukrutne vernosť svoju ku arcibiskupovi: kráľ dal ich oslepiť, poodtínať im ruky i nohy. Najmä prenasledovaní boli ukrutne pokrvní arcibiskupovi. Kráľ dal im pohabať všetky majetky, vyhnal ich z krajiny a zaviazal prísahou, že všetci, a to i starci, ťahotné ženy a deti, pôjdu za arcibiskupom. Vyhnanci prišli k sv. Tomášovi v biednom stave. Pri pohľade na nešťastníkov pukalo sa mužovi Božiemu bôľom srdce. A to prial si práve s diabolským zaľúbením zlostný kráľ! S v. Tomáš rád by bol zpomohol ubiedeným vyhnancom; ale sám nemal ničoho. No, čo nemohol konať on, o to postarala sa prozreteľnosť Božia. Kamkoľvek prišli úbohí .vyhnanci, otvaráli sa im srdcia nábožných Francúzov: a dostávalo sa im všade štedrej podpory. Avšak tým všetkým nenasýtila sa zúrivá pomsta kráľa Henrika. On chcel, aby prenasledovaný arcibiskup nemal žiadneho oddychu. A preto odkázal Cistercitom do Pontiňa (Pontigni), že zruší všetky kláštory ich, ba i ostatných rádov v Anglicku, keď i naďalej podržia u seba arcibiskupa, nepriateľa jeho. Keď to dopočul sv. Tomáš, opustil pri veľkom žiali dobrovoľne kláštor, aby nebol snáď príčinou a pôvodcom tak veľkého nešfastia. Pri odchode jeho z kláštora dali sa všetci mnísi do plaču a vykladali, jak svorne živý bol a príkladne, jak pokorne a láskavé choval sa i k najmenšiemu bratovi, akoby sám najposlednejším bol býval. Kráľ francúzsky Ludvik VII. zaujal sa muža Božieho a previedol ho do kláštora svätej Kolumby v meste Sene (Sens), kde arcibiskup miestny s najväčšou úctou ho privítal. I tu pokračoval sv. Tomáš v prísnom živote svojom ako dobrovoľný mučeník; lebo bezprestajne moril telo svoje a mŕtvil. Nespával v perinách, ale na holej zemi, za podušku slúžila mu skala, a len keď nemoc ho skľúčila, žiadal sa do postele. S vrúcnou nábožnosťou prítomný býval každodenne na službách Božích a celé noci trávil v izbičke svojej s kajúcnosťou, plačom a s pokorou odporúčal sa sám Bohu za obetu. Jedával so sluhami a chudobnými ľuďmi, ktorých nasyťoval kláštor, a s nimi iba preto požíval pokrmu, hoci veľmi málo, aby ušiel chvále ľudskej. Po jedle čítaval sv. Písmo alebo druhú duchovnú knihu a rozprával sa o užitočných veciach. V noci často dával sa bičovať až do krve od kaplána svojho a v noci za krátky čas spával na tvrdom lôžku svojom. Jedného dňa kľačal po svätej omši veľmi dlho pred oltárom, pohrúžený do vrúcnej modlitby a svätého rozjímania. I zjavil sa mu Pán Ježiš a riekol: «Tomášu, krvou svojou osláviš kráľovstvo Moje!» A pokorný Tomáš spýtal sa: «Kto si, Pane?» Na čo odpovedal Spasiteľ: «Ja som Vykupiteľ tvoj a brat, ktorý krvou tvojou oslávi cirkev Svoju.» Svätý odpovedal: «Oj, keby sa stalo, ako riekol Pán môj!» Keď kráľ Henrik II. na prostredníctvo kráľa francúzskeho Ludvika VII. navrhoval mužovi Božiemu ku smiereniu potupné podmienky, ktoré úskočné vedel zakryť plášťom úprimnosti, neprivolil sv. Tomáš na ne, hoci priatelia ľahkoverne k tomu radili. Toto odoprenie žiadosti kráľa anglického vykladali mnohí svätému na zlú stránku, trpko vyhadzovali mu na oči tvrdohlavosť a zachádzali s ním ako s buričom. I sám kráľ francúzsky nahnevaný bol veľmi na neho a za čas nechcel o ňom ani nič počuť. Ale toto všestranné prenasledovanie nesklátilo ani najmenej smelosť a stálosť sv. Tomáša, ktorý neprestával prosiť Boha za prenasledovníkov svojich a za dobrobyt Anglicka. Kráľ francúzsky, Ludvik VII., presvedčil sa časom, že sv. Tomáš správne sa zachoval voči ošemetnosti kráľa anglického, Henrika II.; i dal zavolať muža Božieho na dvor svoj a hodil sa mu k nohám. A keď pokorný sluha Boží so slzami v očiach ho pozdvihol a o oddanosti svojej ho uistil, dal sa hovoriť kráľ: «V pravde, najdôstojnejší Pane a otče, ty iba sám si dobre pozoroval! My dávali sme ti zlú radu, keď sme chceli ťa nahovoriť, aby si vystavil vec svoju, ktorá je záležitosťou Božou, ľubovôli líščieho človeka. Oľutoval som to z celého srdca, a prosím ťa snažne o odpustenie a rozhrešenie. Všetko, čím vládnem, podávam ti podľa vôle tvojej, ako tvojim tak tebe.» Sv. Tomáš požehnal kráľa a od tohoto času napomáhal ho kráľ, ako len mohol. Sv. arcibiskup Tomáš zostal v kláštore sv. Kolumby tak dlho, kým kráľ Henrik II. prostredkovaním kráľa francúzskeho s ním sa aspoň na oko nesmieril a neprisľúbil, že mu všetky nespravodlivé odňaté majetky budú navrátené. So všetkých strán dostával sv. Tomáš výstrahy, aby nevrátil sa do Anglicka, lebo že zle bude nakladané s ním. A kráľ francúzsky Ludvik VII, ktorý veľmi ho ctil a miloval, a znal dobre pyšného a pomstivého kráľa Henrika II., prosil sv. Tomáša srdečne, aby neurýchlil návrat svoj do vlasti. Iní priatelia riekli mu, že ide na popravisko, že chystajú mu v Anglicku okovy, žalár a smrť. Áno, i on sám mal výstražné zjavenie. K tomu Henrik II. prijal ho v meste Túre (Tours), kde sa vtedy zdržoval, veľmi chladne, keď sa išiel mu predstaviť; i dal slúžiť sv. omšu za mŕtvych, aby nebol nútený dať mu poľúbenie pri sv. omši na znak pokoja, ako to vtedy obyčajou bolo. To boly všetko príznaky, ktoré potvrďovaly dané výstrahy priateľov sv. muža. Avšak výhľad na korunu mučenícku pobádal sv. Tomáša, aby navrátil sa na prestol svoj arcibiskupský. A on skutočne riekol biskupovi parížskemu, že zomre v Anglicku. A keď gróf z Bulone (Boulogne) odkázal sv. Tomášovi, že stane sa obetou náruživosti nepriateľov svojich, keď pôjde do Anglicka, odpovedal on takto: «Nič to pre to, drahý syn môj! Dosť je tomu, že stádo moje pozbavené bolo za sedem rokov pastiera svojho. Keby ma i rozsekať mali na kusy, nedal by som sa zdržať od toho, aby som neišiel ku stádu svojmu. Nebojím sa ani mučenia, ani smrti.» A po siedmich rokoch vyhnanstva navrátil sa sv. Tomáš do arcibiskupstva svojho v Anglicku. Všetok ľud privítal ho s nepretvárenou a srdečnou radosťou. I riadil zase arcibiskupstvo svoje s veľkou horlivosťou. Ale kráľ Henrik II. nezadržal slovo a starí nepriatelia povstávali znovu proti mužovi Božiemu. Príležitosť k zjavnému nepriateľstvu a nepokojom zavdala tá okolnosť, že sv. Tomáš na Vianoce vyriekol nad jedným dvoranom kráľovým pre spáchaný zločin verejnú kliatbu cirkevnú. Reč svoju skončil takto: «Zlorečení od Ježiša Krista a vylúčení z cirkvi nech sú všetci, ktorí rozsievajú medzi mnou a medzi kráľom, pánom mojím, semeno nenávisti a roztržky!» Po týchto slovách odišli niektorí zlostní dvoranovia do Normandie, kde sa kráľ Henrik II. posiaľ zdržoval, a očiernili arcibiskupa pred ním čo najhoršie. A kráľ rozpálil sa hnevom i kričal: «A ja preklínam všetkých tých, ktorých poctil som posiaľ priateľstvom svojím a zahrnul dobrodeniami, preto, že z nich žiaden nemá smelosti, aby ma oslobodil od tohoto kňaza, ktorý viac ma zarmucuje a trápi, než všetci poddaní moji!» Po tejto reči náruživého kráľa zprisahali sa štyria prítomní dvoranovia, ktorí nemali citu náboženstva a ľudskosť a ktorým bol sv. Tomáš preukázal veľké dobrodenie, že zavraždia arcibiskupa. Odišli z Normandie do mesta Kentrbery (Canterbury) a vzali sebou ešte dvanástich vrahov. Štyria sprisahanci vstúpili do palácu arcibiskupovho a žiadali od sv. Tomáša, aby oslobodil zpod kliatby cirkevnej niektorých dvoranov kráľovských. Muž Boží odoprel žiadosti ich a oni zahrozili mu smrťou a odišli. Pri odchode svojom z palácu arcibiskupovho pohrozili kňazom, aby strážili nad sv. Tomášom, žeby neušiel; lebo že kráľ zamýšľa prisúdiť mu podľa práva svojho. Sv. Tomáš odbavoval v stolnom chráme práve popoludňajšie služby Božie, keď zprisahanci blížili sa ozbrojení k chrámu. Prítomní kňazi dali zavrieť bránu chrámovú. Sv. Tomáš nedovolil to a riekol: «Kostol nie je pevnosť. Neprišli sme sem bojovať, ale trpieť.» V tom vrazili zprisahanci do chrámu a kričali: «Kde je Tomáš Bekket, ten zradca kráľov?!» Nikto neodpovedal z kňazov a z ľudu. Jeden z vrahov ohlásil sa zase: «Kde je arcibiskup?» Na tieto slová ohlásil sa sv. Tomáš a riekol: «Ja som arcibiskup, ale nie zradca. Ja som kňaz, ktorý je hotový umrieť za Ježiša Krista, ktorý nás vykúpil, a za pokoj i slobodu cirkvi. Ale to prikazujem vám v mene Božom, aby ste, keď iba mňa hľadáte, neublížili ľudu môjmu.» Kňazia, ktorí boli v chráme, hodili sa na kolená pred oltármi; ľud začal utekal Iba traja kňazi ostali stáť pri sv. Tomášovi, ktorý zachoval prítomnosť ducha a na ktorého tvári žiaril sa svätý mier. Jeden z vrahov zvolal: «Zomreš!» Sv.Tomáš pokojne odpovedal: «Prichystaný som zomrieť pre Boha, pre spravodlivosť a pre slobodu cirkvi. Kýmkoľvek žil som, zastával som podľa povinnosti svojej cirkev, keď videl som ju trpieť; a cítim sa šťastlivým, keď nadobudnem smrťou svojou pokoj jej a slobodu,» Na tieto slová hodil sa na kolená, pozdvihol ruky a modlil sa: «Odporúčam dušu svoju a vec cirkvi Bohu, i najsvätejšej Panne Márii, Matke Božej, a svätému mučeníkovi Dionysiovi.» Potom modlil sa za vrahov svojich, sklonil hlavu a ponúkal ju katom s odovzdanosťou do vôle Božej. Sotva sa pomodlil, jeden z vrahov zaťal mu mečom do hlavy, že sv. Tomáš sklesol na stupeň oltára sv. Benedikta, a držal si hlavu oboma rukami. Dvaja vrahovia preklali telo jeho mečami. A sv. Tomáš ešte raz zvolal: «Pre meno Pána Ježiša a pre obranu sv. cirkvi zomieram!» Konečne tretí z vrahov rozsekol mu hlavu, tak že stupne oltárné postriekané boly krvou a modzgami jeho. Tak dokonal veľký obranca sv. cirkvi a svätý arcibiskup Kentrberský Tomáš utrpenia plný život svoj smrťou mučeníckou dňa 29. decembra roku 1170 v päťdesiatomtrieťom roku požehnaného veku svojho. Hneď po zavraždení sv. Tomáša vydrancovali krvaví vrahovia palác arcibiskupský a zničili všetko, čo popadli. Povesť o hroznej vražde svätého arcibiskupa rozniesla sa hneď po celom meste Kentrbery (Canterbury) a naplnila obyvateľov strachom a srdečným poľutovaním. Kňazi pochovali telo sv. mučeníka v tichosti na druhý deň. Pri hrobe jeho stalo sa mnoho divov a zázrakov. Už roku 1173 vyhlásil ho pápež Alexander III. za svätého. Všetok svet kresťanský vyslovoval nad touto bohorúhavou vraždou opovrženie a zhrozenie svoje, bôľ a žial. A spravodlivý Boh potrestal vrahov verného sluhu svojho a to hrozným spôsobom. V Anglicku povstala vnútorná vojna: kráľovskí princi ozbrojili sa proti vlastnému otcovi, ukrutníkovi a násilníkovi Henrikovi II. Von z krajiny hrozili mocní nepriatelia záhubnou vojnou. I poznal stiesnený kráľ trestajúcu ruku Božiu a zločiny svoje; konal verejné pokánie cirkevné a navrátil zase arcibiskupstvu Kentrberskému všetky odňaté práva a majetky. Nepriateli boli porazení a pokoj navrátil sa do Anglicka. Vrahovia sv. arcibiskupa upadli u kráľa a celého národu anglického do opovrženia a potuľovali sa, mučení vlastným svedomím, s miesta na miesto svetom, kým biedne nezahynuli. Telo sv. mučeníka Tomáša odpočíva v slávnom gotickom dóme (chráme), ktorý je 514' dlhý a má pekné maľby na skle a iné pamätné veci. Násilná smrť sv. Tomáša dovŕšila slávu mesta Ketrbery (Canterbury); lebo od toho času so všetkých strán konaly sa púty k hrobu toho slávneho sv. mučeníka, čím veľmi zbohatol chrám a mesto sa zvelebilo. Sv. Tomáš, arcibiskup a mučeník, vyobrazuje sa v rúchu arcibiskupskom, v pravej ruke drží palicu biskupskú, v ľavej meč a ratolesť palmovú; v úzadí vidno mesto s nádherným chrámom; alebo vyobrazuje sa, ako kľačí na stupňoch oltára, pri ňom položená je palica biskupská a mitra; vedľa neho stoja ozbrojení veľmoži — vrahovia; alebo tiež vyobrazuje sa, ako kľačí čo mladík na stupňoch oltára, na ktorom stojí socha prebl. Panny Márie, ktorá podáva mu puzdro s rúchom omšovým, krvavej barvy, na znak budúceho stavu a mučeníctva. Poučenie. Sv. Tomáš žil podľa svätej viery, horlivé zastával práva sv. cirkvi a neobzeral sa na zlostný svet. On zdal sa riadiť podľa výroku svätého Isidora zo Sevilly, ktorý hovorí: «Čože osoží, keď všetci ľudia chvália nás — a svedomie žaluje na nás? Alebo čo že môže i škodiť nám, keď všetci ľudia obviňujú nás — ale keď svedomie zastáva nás?» On miloval Boha nado všetko, žil iba Jemu, konal svedomite povinnosti svoje bez ohľadu na ľudí a potvrdil presvedčenie svoje náboženské i vyliatou krvou svoju. On žil iba Bohu a preto nebál sa smrti mučeníckej. Kresťane, či i ty verne slúžiš Pánu Bohu svojmu, ktorý z lásky dal ťa na tento svet, o teba stará sa otcovsky? Či vyhľadávaš slávu Jeho a staráš sa o dušu svoju? Svätý Chrysostom hovorí: «TeIu dali sme celý rok, darujme i duši aspoň niekoľko dní. Žime trochu Bohu, my, ktorí žili sme celý ostatný čas svetu.» I pri najväčších starostiach a prácach môžeme Bohu verne slúžiť. Sv. Tomáš vedel, prečo milostivý Boh stvoril človeka. On znal, že ako Boh vykázal anjelom nebe za obydlie, vtáctvu povetrie, rybám vodu, zverom zem, tak človeka stvoril pre seba, a preto že chce, aby človek obcoval s Bohom. Kresťane, i ty obcuj s Bohom, ako sv. Tomáš, ustavične. Keď precitneš ráno, obráť myšlienky svoje k Bohu. Jemu obetuj všetko a s Ním zaoberaj sa celý deň, pri práci, pri jedle, pri pokúšaní, v radosti, v žalosti. Veď Sv. Pavel povedal: «Buďto že jete, alebo pijete, alebo čokoľvek činíte, čiňte to ku cti a chvále Božej.» (I. Kor. X. 31.) Jak mnohého kresťana zahanbuje vtáčik škrován! Jaknáhle svitne, povznáša sa on s hrudy zemskej hore k oblakom a prespevuje slávu Božiu. A to koná to zvieratko celý Boží deň! Za života sv. Rozálie z Limy priletel vtáčik ku chyžke jej a sadol si na blízky strom. Svätá vyzvala vtáčka, aby prespevoval s ňou chváľu Bohu. A vtáčik prespevoval so sväticou za hodinu na chválu Bohu. Potom odletel a objavil sa zase pod večer; svätica mala v izbičke veľké množstvo múch a komárov, ktoré nemýlily ju v pobožnosti. Na svitaní privolala im: «Ejhľa, priatelia, majte sa k chváleniu Boha!» Hneď spojily sa do chomáčov a začaly hučať a šumieť, akoby v chóre. Potom odletely za potravou svojou a večer pri návrate svojom do chyžky zase zašumely ony chváľou, vzdávanou Bohu, kým svätá neuložila im tichosť. — Na strome fíkovom pred izbičkou svätého Františka u chrámu Porciunkuly sedávala cikáda (okrýdlený chrobák z rodu kobyliek). Sv. František zavolal ju k sebe a ona priletela mu na ruku. Potom riekol: «Spievaj, sestra moja, spievaj na slávu Bohu!» A cikáda začala švitoriť spôsobom svojím, kým ju svätec neprepustil na strom fíkový. Hľa, i zvieratká prespevujú chválu Bohu! A ty človeče, kresťane, ktorý poznáš rozumom svojím, osvieteným vierou Kristovou, nesmiernu lásku Pána Boha svojho, nemal by si slúžiť Jemu? Sv. František Serafínsky bol veľkým milovníkom Božím, každodenným príslovím jeho boly slová: «Bože môj a všetko moje!» Šťastný si, kresťane, ktorý denne obcuješ s Bohom! Nevďačný je ten človek, ktorý pri prácach za celý deň, snáď i za týždeň nespomína si na Stvoriteľa svojho! Sv. Tomáš preukazoval vzájomne lásku svoju Bohu, že rád trpel všetko a znášal pre Neho a pre sv. cirkev jeho. Jemu bol vzorom Spasiteľ, ktorý od jasiel Betlehemských až po smrť na kríži žil ustavične v protivenstvách a trápeniach. On dokonale vedel povážiť slová Kristove (Mat. 10; 38.): «Kto nebere na seba kríž svoj a nenasleduje Mňa, nie je Mňa hoden.» Kresťane, máš vedieť, že Boh posiela kríže a trápenia na miláčkov Svojich, na dôkaz lásky, aby skúšal ich. Iba ten človek miluje úprimne Boha, ktorý z lásky pre Neho trpí. Hľa, svätí apoštolovia radovali sa pri hlade, pri núdzi, pri prenasledovaní, vo vyhnanstve, že omilostení boli trpieť pre Krista! Sv. mučeníci radovali sa a zvelebovali Boha vprostred najhroznejších múk, ako by neboly ich ani cítili. Sv. Dominik poberal sa raz sám horou. Napadli ho kacieri a spýtali sa ho, čo by robil, keby ho teraz chceli zabiť. On odpovedal takto: «Ja by som prosil vás iba o to, aby ste ma dlho mučili, že by som mohol tým dlhšie cítiť a znášať to trápenie a dokázať vrelú lásku svoju Bohu.» Blahoslavená Osanna z Mantovy prosila Boha, aby udelil jej korunu tŕňovú a bolesti, ňou pôsobené. Po dvoch rokoch vyslyšaná bola modlitba jej. Spasiteľ zjavil sa jej s korunou tŕňovou v rukách. Ona hodila sa na kolená. Koruna bola jej na hlavu vložená a bolesti jej boly také veľké, že svalila sa bez seba na zem. Ale vďačne a s veselou mysľou prijala tento dar. I žiadala si mať ostatné rany Kristove a bolesti. V sláve nadzemskej zjavil sa jej zase Pán Ježiš a riekol: «Chráň sa, dcéra Moja, odstúp od žiadosti svojej! Ty žiadaš si najväčšie bolesti, ktoré prevyšujú sily Tvoje; ty podľahneš!» Ale ona neprestávala prosiť o ne i o pomoc. Spasiteľ vtisol jej rany, ktoré znášal na kríži. S veľkým krikom hodila sa k zemi a dlho trvalo, kým prišla k sebe. A bola najšťastnejšou. Kresťane, keď Boh dopúšťa trápenie na teba, ľúbaj ruku Jeho otcovskú; keď sužujú ťa ľudia, odpúšťaj im a modli sa za nich, ako sv. Tomáš a dokážeš, že opravdivé miluješ Boha. Svätému Tomášovi protivný bol každý hriech; lebo on znal dokonale učenie Pána Ježiša Krista a tak i to, že hriechom obrážaná býva láska Božia. Kresťane, spomni si na slová sv. Pavla, ktorý píše Židom (10; 26—27.): «Keď dobrovoľne hrešíme po prijatí známosti pravdy, už nám nezostáva obeta za hriechy (t. j. ťažko je, sotva možno dojsť milosti), ale očakáva nás hrozný súd a prudkosť ohňa, ktorý strávi protivníkov.» Kresťane, rozváž, jak často si zhrešil, hoci prišiel si ku poznaniu pravdy Božej! Skúmaj myšlienky, slová, skutky svoje! Sv. Bonaventúra hovorí: «Štyri doby sú, na ktoré pamätať má človek: čas milosti, čas rozpadnutia nášho, hrozný čas posledného súdu, nevýslovne strašný čas večného zatratenia.» Kresťane, pamätaj na tieto časy — a nebudeš obrážať milostivého Boha hriechom! Keď sv. biskup Athanás prišiel s opátom Pammonotn do mesta Alexandrie a uzrel verejnú hriešnicu, herečku divadelnú, začal horko plakať. Sprievodcovia spýtali sa ho, prečo plače. On odpovedal: «Dve veci tisknú mi slzy do očú: záhuba tejto ženštiny, a potom, že nevynakladám toľko usilovnosti, aby som sa zaľúbil Bohu, ako táto žena, aby sa zaľúbila špatným ľudom.» Modlitba. Ó Bože, pre ktorého cirkvi práva slávny biskup Tomáš mečami bezbožných nepriateľov podstúpil smrť, popraj, prosíme Teba, aby všetci, ktorí vzývajú pomoc jeho, dosiahli vyplnenie modlitieb svojich. O to prosíme Teba skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána a Spasiteľa nášho. Amen. |