| ||||||
| Na ceste do Galilei hádali sa medzi sebou učeníci Pána, kto z nich bude väčší v kráľovstve nebeskom? Keď prišli ku mestu Kafarnaumu, pýtal sa ich Pán: «Čo ste na ceste medzi sebou rozjímali ?» A oni mlčali, lebo sa hanbili. Tu si sadol Spasiteľ a zavolal k sebe maľučké pacholiatko, postavil ho uprostred nich a riekol: «Zaiste pravím vám: neobrátite-li sa a nebudete-Ii ako maľučké pacholiatko, nevojdete do kráľovstva nebeského. Preto ktokoľvek sa poníži, ako pacholiatko toto, ten je väčší v kráľovstve nebeskom.» Toto Spasiteľom požehnané, svätými rameny jeho objaté pacholiatko má byť, dľa podania východnej cirkvi, sv. Ignác, nazvaný bohonosnýní, preto že Pána Boha nosil v srdci svojom. O detinstve sv. Ignáca nevieme iného, než že srdce jeho od útleho detinstva unášalo sa vrelou láskou k Spasiteľovi a k jeho svätému menu, jakožto k prameňu všetkého života; jeho láskou, jeho životom bol Ukrižovaný. Sv. Ignác bol učeník sv. Jána; sv. apoštolovia Peter a Pavel vysvätili ho za biskupa a povýšili na biskupskú stolicu Antiochenskú; 40 rokov bol Ignác biskupom tejto cirkvi. V čas prenasledovania kresťanov pod cisárom Domiciánom spravoval čo zbehlý plavca loďku svojej cirkvi búrkami zmietanú, neustávajúc učiť a napomínať, tešiť a posilňovať, tak že obec jeho pevná zotrvávala vo viere, a mnohí kresťania slávnou smrťou mučeníckou vydávali svedectvo o Kristu; on sa tešil ich víťazstvu, zarmútený bol však nad tým, že sám ešte nedospel k dokonalej láske Kristovej, aby totiž hoden bol smrti mučeníckej. No aj táto žiadosť jeho sa vyplnila. Rímskí cisár Trajan, tiahnuc roku 107 proti Partom do boja, prišiel do Antiochie, a keď tu mnoho slyšal o biskupovi, ktorý pre svoju pobožnosť a učenosť považovaný bol za svetlo celej Syrie ,dal ho k sebe zavolať a nahováral ho ,aby sa zriekol viery Kristovej a obetoval bohom cisárovým ,že ho učiní najvyšším kňazom boha Perúna a cisárskym radcom Ale svätý odpovedal neohrozene: «Ja klaniam sa Bohu, jedinému pravému Bohovia, ktorým sa ty klaniaš, sú diablovia. Ja som kňazom Najvyššieho, ktorému každý deň prinášam obetu a za šťastného budem sa považovať, stanem-li sa i sám jeho krvavou obetou.» Trajan, rozpálený neohrozenosťou sv. biskupa, vyriekol súd: «Rozkazujem, aby Ignác, ktorý Krista v srde nosiť udáva, v okovách do Ríma odvedený a tam k obveseleniu ľudu zveri za pokrm predhodený bol.» Svätý s radosťou zvolal:« Ďakujem Tebe, o Pane! že si mňa dokonalej lásky hodným učinil a poctil, abych, ako apoštol Tvoj Pavel, železné putá nosil.» Modlil sa za svoju cirkev, porúčal Pána a nastúpil zdĺhavú cestu mučeníctva. Na ceste tejto do Ríma dorazil do Smyrny, kde bolo mu dovolené navštíviť svojho priateľa, sv. Polykarpa, biskupa Sinyrnenského. Sv. Polykarp pobozkal okovy sv. Ignáca. Zo susedných cirkví prišli mnohí biskupi, kňazi a kresťania uvítať svätého. Sv. Ignác zápalistou rečou napomínal všetkých, aby sa pevne držali učenia apoštolského, aby mi pre svoju pobožnosť a učenosť považovaný lovali jeden druhého, aby poslúchali vo všetkom svojich biskupov a vytrvali stále v čas prenasledovania. Poslal potom listy na rozličné obce kresťanské, medzi iným do Ríma po kupcoch Efezských, prosiac Rímských kresťanov, aby ničoho nepodujali k jeho vyslobodeniu, pretože on veľmi túži po smrti mučeníckej. «Drahí bratia!» písal im, «nemajte so mnou žiadnej útrpnosti a neprotivte sa mojej poslednej ceste, lebo to je cesta radostná a milá k životu a k spaseniu. Ja viem, čo mi k dobrému slúži a som preto hotový trpeť muky ohňa, dať sa roztrhať zvermi, prebodnúť mečom, pribiť na kríž, hotový som umreť, keď len k Ježišu prídem, ktorý je moja láska» Vojenskí sprievodci jeho za nedlho dorážali na neho, aby sa už bral do veľkého mesta k verejným hrám, kde pred očima ľudu Rímského predhodený má byť dravým zverom; i vstúpiac na loď, odplavil sa ďalej. Strážcovia jeho strážili ho vo dne i v noci trápili, a trýznili ho a odplácali trpezlivosť a prívetivosť jeho surovosťou a ukrutnosťou. Ale milosrdenstvo božské požehnávalo ho mnohým potešením: lebo kamkoľvek dorazil, všade prijali ho veriaci s úctou a láskou; biskupi mu všade šli v ústrety, pozdravujúc ho a prosiac ho o požehnanie. Keď sa približovali k miestu, ktoré sluje Porto, neďaleko Ostie, i tu mu prišli v ústrety bratia, tešiac sa, že cteného muža videť im dopriano, zarmútiac sa ale zároveň, že ho tak chytro stratiť musia. Niektorí kresťania pravili vo svojej horlivosti, že ukoja ľud, aby nežiadal smrti spravodlivého. Sv. Ignác ale poznal v duchu úmysel jejich, prosil ich, aby mu nezávideli, že k Pánu pospiecha, a vrhnúc sa na kolená, modlil sa za Cirkev, aby prestalo prenasledovanie a bratia aby zotrvávali v láske vzájomnej. Potom ho odviedli do Ríma, kam dňa 20. decembra r. 107 prišiel. Bol to posledný deň saturnalií, v ktorý najväčší zástup ľudu k hrám sa schádzaval; pretože hry tieto sa už končily, svätého hneď viedli do hrozného divadla. Z podzemných klenieb dorážal k ušiam jeho divý rev ľutých tigrov a levov: on však hlasne preriekol: «Slyšte trúby Kráľa mojeho, ktorý ma volá do boja a k víťazstvu.» Na piesku krvavého divadla stál ctihodný starec vo svätom a tichom pokoji, nemeniac barvy a reči, modlil sa po tichu a zvolal: «Ježišu môj, ja som zrno pšeničné Pána a musím zomletý byť zubami zverov, abych ako čistý chlieb obetný prišiel na Tvoj stôl.» Vtom lev,ktorý sa silným skokom naň vrútil, prekrátil mu reč a život. Kosti svätého posbierali kresťania, zavinuli do plachiet, odniesli do Antiochie a ako veľký poklad držali v najväčšej úctivosti. Toto je najstarší príklad ctenia svätých pozostatkoch Poučenie. Trpeť a umreť pre Spasiteľa Ježiša Krista bolo najvrúcnejšou túžbou, jediným cieľom, po ktorom sv. Ignác túžil. Sladká mu bola smrť pre Ježiša, s radosťou myslel na hodinu, v ktorú mu malo byť dopriano spojiť sa so Spasiteľom; len jedna okolnosť kalila často jeho radosť, a síce, žeby medzi kresťanmi po jeho smrti mnohé roztržky povstať mohly. Preto písal v liste k Filadelfickým nasledovne: «Vyhýbajte každej roztržke, každému kacírstvu. Toto sú zlé byliny, ktoré Ježiš Kristus nepestuje.» «Kto skutočne patrí Bohu a Ježišu Kristu, drží sa pevne svojho biskupa.» «Kto nasleduje roztržky a bludy, nebude dedičom kráľovstva Božieho.» «Snažte sa jednu večeru sláviť, jeden a ten istý pokrm nebeský prijímať. Jedno zaiste je telo Pána našeho Ježiša Krista a jeden kalich, ktorý nás v jednu krv spojuje, jeden oltár, ako jeden biskup s kňažstvom a jáhny, spolusluhami mojimi.» «Ničoho nečiňte bez biskupa; tela svojho ostrihajte čo chrámu Božieho, milujte jednotu, vyhýbajte roztržkám, buďte nasledovníkmi Ježiša Krista, ako i On je Otca svojho. Učinil som všetko, čo som učiniť mohol ako človek, ktorý miluje jednotu a pokoj, lebo kde sú rôznice a hnevy, tam Boh nebýva.» Drahý čitateľu! z tohoto vidíš, ako tomuto sv. biskupovi na srdci ležala jednota vo viere a láske, aby totiž veriaci spolu držali so svojím biskupom a kňazom. Dobre si pováž slov týchto a nedaj sa klamať a vábiť tými, ktorí farníkov búria proti farárovi, alebo kňazov proti biskupovi; nedaj sa zviesť tými, ktorí, ačpráve pri každej maličkosti riekajú: «Ja som dobrý kresťan», svätú vieru predsa krivo posudzujú, mnohé články, ako Sviatosť oltárnu a spoveď docela zapierajú; ktorí zapieranie takýchto tajomství, nešetrenie prikázaní cirkevných, na pr. pôstu, pohŕdanie učením biskupovým a napomínaním farárovým za novomódnu osvetu a vzdelanosť vyhlasujú. Všetci títo trhajú sväzok jednoty, sú nepriatelia Krista a zahynú. Pováž, čo praví Spasiteľ: «Kto vás (totiž biskupov a kňazov) slyší, mňa slyší; kto vami pohŕda, mnou pohŕda» Modlitba. Shliadni, všemohúci Bože a Pane, na naše krehkosti, aby nás, ktorých ťažko tlačí bremeno našich skutkov, sv. Ignác mučeník ochraňoval prímluvou svojou. Amen. |