|
||||||
| Slávnosť táto patrí medzi staršie slávnosti cirkevné. Jedni pripisujú jej ustanovenie pápežovi Gelasiovi (r. 494), iní pravia, že za cisára Justina alebo jeho nástupcu Justiniána (r. 542) bola zavedená. Slávi sa na pamiatku, že Maria Ježiša, ako prvorodenca, Pánovi v chráme Jeruzalemskom obetovala a tak zákonu Mojžišovmu sa podrobila. Maria náležala dľa narodenia svojho pokoleniu židovskému. V Starom Zákone Boh však skrze Mojžiša naložil bol Židom, aby každá žena po pôrode pacholiatka 40 dní, po pôrode dievčatka 80 dní považovaná bola za nečistú a zdržovala sa chrámu. Po tejto lehote musela matka, — ktorá cez celý ten čas nesmela verejne sa ukázať, do chrámu sa dostaviť a obetovať, bola-li zámožná, baránka, bola-li chudobná, dva holúbky alebo dve hrdličky. Po tejto obete bola matka za očistenú vyhlásená a mohla sa vrátiť k predošlému zamestnaniu svojmu. Týmto prikázaním chcel Boh Židom na pamäť uviesť že každý potomok Adama od narodenia hriechom poškvrnený je. Maria, ktorá vždy a vo všetkom rada plnila vôľu Božiu, podrobila sa po narodení božského Dieťaťa svojho so všetkou ochotnosťou tomuto príkazu; ona sa mu síce nepotrebovala podrobiť, súc pannou pred i po pôrode, chcela sa ale cvičiť v pokore a poslušnosti, a ako jej božský Syn vo všetkom rovnať sa ľudom, vyjmúc hriechu. Maria teda dostavila sa v chráme so svätým Dieťaťom svojím, a pretože bola chudobná a matkou Dieťaťa, ktoré sa v chudobe narodiť, v chudobe žiť a umreť chcelo, priniesla obeť chudobných, totiž dve hrdličky. Keď dokonala obeť svoju, tu jej prišiel v ústrety ctihodný starec, ktorý bol spravodlivý a s túžobnosťou očakával Spasiteľa sveta. Jemu bol Boh prisľúbil, že neumre, kým by prvej neuzrel Vykupiteľa. I vzal Dieťa božské na ramená a chválil Boha a riekol: «Teraz prepustíš, O Pane! služobníka svojho v pokoji podľa slova svojho; lebo oči moje uzrely spasenie, ktoré si pripravil všetkým národom, jakožto svetlo k osvieteniu pohanov a k osláveniu ľudu svojho Israelského.» Jozef však a Maria divili sa tým veciam, ktoré predpovedané boly o ňom. I požehnal im Simeon a riekol Márii, Matke Jeho: «Hľa! Tento je položený k pádu a k povstaniu mnohých v Israelí a ako znamenie, jemuž bude odporovano, a srdce Tvoje prebodne meč, aby zjavené boly myšlienky mnohých.» Sotva skončil Simeon slová, pre Máriu tak bolestné, tu pristúpila Anna prorokyňa, dcéra Fanuelova z pokolenia Asser; tá sa bola zostarala vo dňoch mnohých a živá bola s mužom sedem liet od panenstva svojho, a bo a vdovou v rokoch okolo osemdesiatich štyroch a nevychádzala z chrámu, pôstom a modlitbou slúžiac Bohu dňom i nocou; i vzala Dieťa na ramená svoje a vzdávajúc vďaky Bohu za tú milosť, že mohla uzreť Spasiteľa pred smríou svojou, pohliadala, vrúcne sa modliac, k nebesiam. Maria a Jozef s úplným odovzdaním sa do vôle Božej prijali radostné i žalostné proroctvo Simeonovo, a vykonavše všetko podľa zákona Pána, vrátili sa do Galilee, do mesta svojho Nazaretu. Dieťatko však rástlo a posilňovalo sa v duchu, plné múdrosti, a milosť Božia bola na ňom. Na pamiatku slov sv. starca Simeona, že Ježiš je svetlo k osvieteniu pohanov, svätievajú sa v tento deň sviece voskové, ktoré sa nazývajú «hromničky», (preto tak, lebo nábožní ľudia v čas hromobitia ich zapaľujú a pri nich o odvrátenie nebezpečia Pána Boha prosia) a potom sa s rozžatými týmito sviecami koná slávny prievod. U nás Slovanov má táto slávnosť ešte i národné meno: «hromnice». Naši slovanskí predkovia slávievali z jara slávnosť Perúna, boha hromu a blesku, s rozžatými pochodňami obskakujúc jeho modlu. Tak sa to stávalo na vrchu Sytne a po iných miestach uhorského Slovenska. Naši sv. apoštolovia Cyrill a Method ztroskotali predkom našim modlu Perúna a naučili ich znať pravého Boha; slávnosť pohanská obrátila sa v kresťanský sviatok Hromnice, pochodne Perúna v sviece zasvätené ku cti blahoslavenej Panny, ktoré napospol nazývame «hromničky». Poučenie. Blahoslavená Panna vyplnila zákon očisťovania nie z nútenosti, lež pretože jakožto Matka Toho, ktorý prišiel zákon a prorokov nie vyzdvihnúť, lež splniť, chcela sa zákonu vo všetkom podrobiť. Týmto stala sa Panna Maria skvejúcim príkladom poníženej poslušnosti všetkým ženám, ktoré nachodia sa v podobnom položení, ako ona; i bodaj by kresťanské matky tak rečenú «vádzku» alebo «úvod» nepovažovaly za obťažný zvyk! V Starom Zákone bol obrad tento zákonom naložený, v Novom Zákone je on povinnosťou povďačnosti; i kamže by aj ozdravená matka po prvýkrát obrátiť mala kroky svoje, kam by mala ísť, keď nie k Tomu, ktorý jej v čas bolesti a nebezpečenstva nie len vlastný život zachránil, lež ju ešte aj druhým, o mnoho vzácnejším životom požehnal ? Maria obetovala prvorodeného Syna svojho Pánovi. Ako Maria, tak aj nás obetovala a posvätila niekedy naša matka Bohu, ona nás tiež do chrámu doniesla a ako od Boha obdržaný záloh, ako dar lásky a milosti, postavila nás pod Jeho ochranu, lebo Boh je jediné útočište naše. Každá matka podobá sa v istom ohľade Márii: každá donáša svoje, nie síce božské, lež na obraz Boží stvorené dieťa v obeť Tomu, ktorý jej ho daroval. V hlbokej pokornosti, lež v tichej blaženosti stála niekedy matka naša u dverí kostola, milované dieťa k milujúcim ňádram pritískajúc, zaslzené oči z nemluvniatka vo vrúcnej modlitbe obracajúc k nebesiam, myslela na osudy života jeho; uvažovala, aké cesty a ciele označil mu Boh; duch jej rúšku budúcnosti preraziť nemohol, srdce však jej ostalo pokojné, potešené, pretože vedela, že prozreteľná, všetko múdre spravujúca láska Božia bdie nad ním a nespí. Modlila sa preto vrúcnou dôverou: Bože, Otče nebeský! Tebe venujem, Tebe posväcujem milované dieťa moje; sprevádzaj ho krížnymi cestami života, osvecuj ho papršlekami Tvojho svetla, naplňuj ho duchom pravdy a vedenia; zohrievaj ho plameňom Tvojej lásky; daj mu vľúdné, pobožné srdce; nech bude šťastlivé a dôjde s? senia; vylej požehnanie Svoje na jeho temeno a pokoj do jeho duše: Tebe, ó Otče nebeský, odovzdávam v bolestiach zrodený, milovaný plod života môjho!» Drahý kresťane! pamiatka Rodičky Božej, jakožto príkladu poslušnosti a pokory a pamiatka matky našej, ktorá nás pri svojom úvode Pánu Bohu obetovala, upamätuje nás dnešný deň na hlavnú povinnosť našu: v pokore Bohu slúžiť a jeho sväté prikázania ochotne plniť, aby sme hodnými učinení boli ochrany Jeho. Vezmi si pred seba, že sa plnenia tejto povinnosti nikdy nezpustíš. Modlitba. Všemohúci a večný Bože! s pokorou prosíme Teba, popraj nám, aby sme, ako niekedy Tvoj jednorodený Syn na dnešný deň v tele našom v chráme Jeruzalemskom predstavený bol, i my s očisteným srdcom k Tebe sa kedysi dostali, skrze Pána našeho, Ježiša Krista. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.