Sv. Ondrej Korsini, biskup

(4. 2.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.
Takú moc má blahoslavená Panna Maria na srdce hriešnikov a na jak vysoký stupeň dokonalosti ctiteľov svojich vede, toho dôkazom je život sv. Ondreja, zvaného Korsini. Sv. Ondrej menuje sa Korsini preto, že sa zo šľachtického rodu Korsinich narodil vo Florencii roku 1302. Rodičia jeho, nemajúc žiadnych detí, učinili sľub Panne Márii, že keby im Boh na jej prímluvu syna požehnal, toho by venovali Jeho službe. I stalo sa, ako si žiadali. Na deň sv. Ondreja apoštola narodil sa im synáčok, ktorého ku cti sv. apoštola nazvali Ondrejom. Pekný a nádejeplný chlapček bol životom, láskou, jedinou radosťou svojich rodičov; oni ho vychovávali ako poklad, im z neba sverený, vyviňovali jeho vlohy múdrym učením, vplývali na jeho srdce vlastným príkladom, karhali detinskú nemravnosť mäkkým prútom, so stromu lásky srezaným, dobre pamätajúc na príslovie: «Sprostosť uviazaná je na srdce chlapca, prút však odníma ju s neho»; Ondrej bol na potešenie svojim rodičom. Úbohí však rodičia, jak trpko ste mali byť zklamaní! Matka hľadela synáčka svojho v bázni Božej vychovať; Ondrej však, dľa povahy veľmi živý, nevšímal si dobrých naučení matkiných, jakoby okovami pripútaný k svetu a pôžitkom jeho márnym, pohrúžil sa do viery ľahkomyseľnej a zkazenej mládeže; plamene chtivosti zábav a roztopašnosti vždy vyššie a vyššie šľahaly v jeho duši, utlačujúc útle kvietky nevinnosti a mravnosti; čo deň hlbšie ponoroval sa v more zkázy a zatratenia. To náramne bolelo dobrú matku. Ona plakala a nariekala vo dne i v noci. V žalosti svojej modlila sa k Panne Márii za obrátenie nešťastného syna svojho. Modlitba táto nebola márna. Jedného dňa, keď sa Ondrej opäť neslušne choval k svojej matke, táto s celou vážnosťou riekla k nemu: «Odstúp odo mňa! Lebo v pravde ty si ten vlk, o ktorom sa mi zdálo, že som ho nosila pod svojím srdcom.» Ondrej odstúpil, hneď sa však k matke naspäť vrátil, prosiac ju, aby mu vysvetlila obsah týchto slov, ktoré hlboko vrazily sa do jeho srdca. So slzami preriekla k nemu matka: «Keď som ťa ešte pod srdcom nosila, zdalo sa mi, že mám porodiť vlka, ktorý zabehnuv do kostola, premenil sa v baránka. Deň na to porodila som teba. Ako si posaváď žil, vieš dobre; v skutku nie ako rozumný človek, lež ako vlk. Už je čas, aby si sa stal baránkom a vyplnil sľub rodičov svojich. Lebo si nebol narodený nám, ale najsvätejšej Panne!»

Hlboko dotkly sa slová tieto srdca Ondrejovho; bolesť matkina skrotila jeho ľahkomyseľnosť; padol na kolená pred milou matkou a hneď vstanúc, pospiechal do blízkeho kostola rádu Karmelitov, a ako keby sa v skutku stal z vlka baránkom, pred obrazom blahoslavenej Panny vrúcne sa modlil. Dokonav modlitbu, odhodlal sa vstúpiť do rehole Karmelitov, aby s rúchom svetským odhodil svetské smýšľanie a so šatou reholnou obliekol nového človeka. Ako nováčik (novicius) vykonával s pokornosťou tie najťažšie a najobyčajnejšie práce domáce; v duchu pokánia činil najprísnejšie sebazaprenie. Život jeho bol svätý, nebeský. Pečujúc však o vlastné spasenie, nezapomenul ani na bratov svojich. Jeden z jeho príbuzných, Ján Korsini, ochorel na nevyhojiteľnú nemoc. Aby zabudol na svoje bolesti, oddal sa zaslepenec hre; hral sa celý deň v kôstky, tak že bydlo jeho ľudia nazývali vôbec domom hýrivcov. Zo sústrasti šiel sv. Ondrej k nemu a sľúbil mu, že ho nemoc nechá, jestli prestane sa hrať, bude osem dní sa postiť a odporúčať sa Panne Márii. Nemocný nasledoval radu svätého a činiac pokánie, uzdravený bol. Pán Boh i viac zázrakmi odmenil svätosť sv. Ondreja. Z mnohých uvedieme tu len jeden. Vo Florencii bol jeden boháč, ktorému zomreli všetci synovia, len jedna dcéruška mu ostala a aj tá trpela na suchotiny. Otec povolal so všetkých strán tých najvýbornejších lekárov, avšak všetko darmo, nemohli pomôcť nemocnej. «Čo žiadaš, drahé dieťa moje, abych ti ešte učinil ?» pýtal sa jej jednúc skormútený otec. Úbohé dievča dalo sa do plaču, rieknuc: «Milý otče! mne nie je pomoci, iba že by mi pomohol Boh a Panna Maria; lež pošli, prosím ťa, k sluhovi Božiemu, Ondrejovi, aby sa za mňa modlil a nejaký liek mi pripravil; jestli mi to nepomôže, stratená som.» Utrápený otec bežal hneď do kláštora pre brata Ondreja. Svätý, príduc k dievčati, vzal chleba, namočil ho do vína a modlil sa takto: «Všemohúci Bože a Spasiteľu Ježišu Kriste, ktorý veriacich svojich na pamiatku Svoju pod spôsobami chleba a vína telom a krvou Svojou nasycuješ, požehnaj tento do vína omočený chlieb, aby slúžil tomuto dievčatku, ktoré dôveruje v Tvoju pomoc, k uzdraveniu tela a duše.» Potom podal chlieb dievčaťu, ktoré na to zaspalo, a keď sa zobudilo, zvolalo pevným hlasom: «Otče, matko, dajte sem chytro moje šaty, brat Ondrej ma volá!» I oblečúc sa, šla celkom zdravá do kláštorného chrámu a vzdávala tam vrúcne vďaky Bohu.

Sv. Ondrej na žiadosť svojich predstavených učil sa bohoslovie a vysvätený bol za kňaza. Ako kňaza poslali predstavení svätého do mesta Parížu, aby tam na vysokých školách skončil svoje štúdia; zkadiaľ vrátiac sa do Florencie, vyvolený bol za predstaveného kláštora. Jak pokorný a ponížený bol pri všetkom tomto Ondrej, vidíme z toho, že keď ho roku 1360. za biskupa vo Fiesoli vyvoliť chceli, ukryl sa do kláštora Kartusiánov, aby tejto cti ušiel. Následkom toho pristúpilo sa k novej voľbe, ale vtedy jedno dieťa v zástupe hlasité vykríklo: «Boh sám ustanovil Ondreja za pastiera, on je u Kartusiánov, tam ho najdete.» — Ihneď išlo vyslanstvo k svätému, ktoiý poslúchnuc pokynutie Božie, vysvätený bol za biskupa v 58. roku veku svojho, Tento svoj úrad zastával on do 71. roku svojho, majúc vždy za pravidlo, že čím vyššiu dôstojnosť zastáva, tým svätejší a kajúcnejší musí byť život jeho. Na seba bol nad mieru prísny, k iným, zvlášte k hriešnikom, nad mieru láskavý. On bol otcom chudobných, ktorým každý štvrtok nohy umýval. Nepriateľov smieriť a spoiy vyrovnávať nikto tak nevedel ako on, slovám jeho nikto nemohol odolať.

Vo vianočný svätvečer roku 1372, onemocnel, priam keď sa na utiereň pripravoval, a 6. januára 1373, zomrel pokojne, plný radosti a predtuchy budúcej blaženosti svojej. Telo jeho pochované je v chráme Pána Karmelitskom vo Florencii.

Poučenie.

Mnohý nemocný rád by si dal zavolať sv. Ondreja Korsiniho, aby mu pomohol, keby on ešte na žive bol. On však žil v Taliansku a už dávno zomrel. Lež či nieto blízko nás druhého, ktorý by nám a to ešte istejšie pomôcť mohol ? Cirkev katolícka je ten lekár, ktorá nám vždy a všade k pomoci prispieva. Sv. Jakub apoštol píše: «Stone-li kto medzi vami, nech zavolá kňaza Cirkvi, aby sa modlil nad ním a pomazal ho olejom v mene Pána. Modlitba viery uzdraví nemocného a uľaví mu Pán a jestli je v hriechoch, odpustené mu budú», t. j. nech príjme sviatosť posledného pomazania. Že však mnohí touto sviatosťou úľavy, útechy a zdravia nenabývajú, toho ona nie je príčinou, lež sám nemocný, preto že nemá živej vieiy, a nasledovne tej nadprirodenej pomoci nie je hoden.

Nemožno ti sv. Ondreja k sebe povolať, povolaj k sebe Toho, ktorý pravil: «Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a obťažení ste, a ja vás občerstvím.» Nemocný človek nevládne prísť k Spasiteľovi do chrámu, prichádza preto On sám k nemu v Sviatosti oltárnej. Mnohí nežiadajú si však tohoto pomocníka, a keď si Ho žiadajú, nemajú viery, nádeje a lásky a preto nezaslúžia, aby im Spasiteľ pomohol. Mnohí nemocní,, predovšetkým zámožnejší a tak rečení «osvietení» kresťania skladajú celú svoju dôveru v lekára a lieky, jakoby lekár bol ich Bohom a Spasiteľom, alebo jakoby len v tých liekoch nachodil sa život a zdravie. Je síce povinnosťou každého nemocného, dať zavolať k sebe lekára; lekár sa preto mnoho musel učiť, aby poznal nemoce; rastliny tiež len pre človeka stvoril Boh: ale nad lekárom a rastlinami stojí všemohúci Boh, od ktorého to konečne závisí, dovede-li lekár nemoc poznať, pravý liek predpísať a má-li liek nemocnému aj pomôcť. Na to by žiaden nemocný nemal zapomenúť.

Nemocní ako že si hľadia obľahčiť v nemoci ? Mnohí siahajú priam k tak márnym prostriedkom, ako onen príbuzný sv. Ondreja. Jedni hrajú sa v karty, druhí čítajú, aby im čas prešiel, svetské, daromné a škodné knihy, iní zas prijímajú návštevy, atď. Avšak všetko to nemôže poslúžiť k obľahčeniu nemoci. Drahý čitateľu! Boh ťa chce skrze nemoc na čas od sveta odlúčiť, aby si tým viac na Neho a na spasenie duše svojej myslel.

Jestli len vo svete hľadáš potešenia, na nivoč uvádzaš úmysel Boží, nemoc ťa len trápi a nič ti neprospeje. Nemoc je ako čas pôstu a kajúcnosti, ktorý človeku k dobrému poslúžiť môže, jestli ho náležíte použije. Môžeš teda potešenie svoje v čas nemoci hľadať v Spasiteľovi Ježišu Kristu, alebo v márnom svete. Rozváž, čo je lepšie, a dľa toho jednaj.

Modlitba.

Pane Ježišu Kriste! Ty lekáru nemocných, ktorý si sa o to postarať ráčil, aby sme v nemoci bez útechy a pomoci neostali : popraj mi milosti, abych v neresťach vždy len u Teba pomoc hľadal a k svetu len podľa vôle Tvojej sa utiekal. Amen.