Sv. Dorota, panna a mučenica

(6. 2.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.
Ľúbezné a krásné je kvieťa zeme, no ľúbeznejšie, krajšie, rozmanitejšie je kvieťa nebies, v záhrade Pána kvetúce: a po tomto túžila jednúc v prastarých časoch zo všetkých síl duše svojej, ako kvieťa útla a krásna panna sv. Dorota.

Sv. panna Dorota žila v treťom století v Cesarei Kappadocenskej životom práve anjelským. O jej kráse, múdrosti, poníženosti a čistote niesla sa povesť ďaleko-široko. Ale práve tieto vlastnosti vzbudily v nejednom srdci tie najnebezpečnejšie túžby. Žihlava rastie pri ceste bez toho, žeby si ju kto všimnul, vyviňujúca sa však ruža vôňou a barvou svojou k sebe ťahá ruku, ktorá ju utrhne. — Pod cisárom Diokleciánom zúrilo to najukrutnejšie prenasledovanie proti kresťanom na Východe. Sapricius, krvežížnivý úradník cisársky, príduc do Cesaree, dal ku sebe zavolať sv. Dorotu a žiadal, aby obetovala bohom, dľa rozkazu cisárovho. Sv. Dorota však ponížene mu odvetila, že nebeský vladár iné rozkazuje, aby sme sa totižto len pravému Bohu sa klaňali a jedine jemu slúžili. Sapricius jej pohrozil mukami, ona však zmužile odpovedala: «Tvoje muky trvajú len krátky čas; oheň však gehenny, ktorého bych účastná bola, keby som obetovala bohom, trvá na veky. Nebolo by to múdro odo mňa, za muky krátky čas trvajúce uvrhnúť sa do zatratenia večného. Nebojím sa ja tvojich mučeníckych nástrojov, pretože Pán povedal: «Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, dušu ale nemôžu zabiť, lež viac bojte sa tých, ktorí môžu i dušu i telo zatratiť v ohni pekeInom.» Rozhnevaný Sapricius dal ju natiahnuť na škripec. Dorota však i tu vyznávala Spasiteľa, po ktorom toľko túžila. Na to Sapricius odovzdal ju dvom sestrám, Kriste a Kalliste, ktoré z bázne pred mukami vieru svoju boly zaprely, a teraz sa zaviazaly, i čistú nevestu Kristovu pohanstvu získať; než stalo sa práve naopak: obe odpadlé sestry získala Dorota viere kresťanskej a zomrelý ešte pred ňou smrťou mučeníckou. Ona totižto na ich reči odpovedala slovami Spasiteľa, ktorý večné spasenie sľubuje tým, ktorí plačú a kvília a prenasledovanie trpia za jeho svätú vieru; a keď zbadala, že by náchyľné boly navrátiť sa ku kresťanstvu, povzbudzovala ich, riekajúc: «Dobrý je Pán a hojné jeho milosrdenstvo ku všetkým, ktorí z úprimného srdca obracajú sa k nemu.» Pretože však malomyseľné ženy nedôverovaly v milosť Božiu, hovorila k ním sv. mučenica ďalej: Pochybovať v milosrdenstve božskom bol by ešte väčší hriech, než slúžiť modlám; nezúfajte preto, veď on je múdry a všemohúci lekár, ktorý jedine vyhojiť môže rany vaše; Spasiteľom ho menujeme, lebo nás spasil, Vykupiteľom, lebo nás vykúpil; obráťte sa len z celého srdca, a bez pochyby nájdete u neho milosti.» Slzy bolesti a pokánia roniac, vrhly sa, Krista a Kallista k nohám sv. Dorote, prosiac ju, aby orodovala za ne u Pána, načo ona, pozdvihnúc k nebesiam svoje ramená, modlila sa nasledovne: «Bože, ktorý si pravil, nežiadam smrti hriešnika, lež aby sa obrátil a živý bol, Pane Ježišu Kriste, ktorý si povedal, že nad obrátením jedného hriešnika väčšia radosť panovať bude v nebesiach, než nad deväťdesiatdeviatimi spravodlivými, preukáž milosrdenstvo Svoje; prijmi ženy tieto zpiatky k stádu Svojmu, aby dľa jejich príkladu obrátili sa k Tebe všetci, ktorí Ta opustili.»

Zanedlho dal ich Sapricius volať k sebe a potom, keď boly pred ním odvolaly svoje odpadnutie od viery, dal ich spáliť v kotle, vrelou smolou naplnenom. Teraz prišiel rad na Dorotu. Sapricius, plný hnevu, dal ju natiahnuť na škripec a telo jej páliť horiacimi pochodňami. Zdálo sa však, jakoby ona týchto múk ani necítila; podivuhodný úsmev, nebeská radosť žiarila z jej tvári, tak že sa jej tyran pýtal: «Prečo sa raduješ uprostred múk a bolestí?» Na čo sv. panna pravila: «Ešte nikdy v živote nezakúsila som toľkých radostí, ako včuí, že som nepriateľovi vyrvala z rúk duše svojich sestier a že som ich Kristu poznovu získala. Neodkladaj ďalej moju smrť, abych sa octla v ich spoločnosti, pretože už veľmi túžim prísť ku Ženíchovi svojmu, v ktorého záhrade budem ruže a jablká trhať a sa s ním večne tešiť Tyran vidiac, že všetky muky márne sú, vyriekol nad Dorotou súd smrti, totižto, že má sťatá byť. To keď mučenica uslyšala, zvolala: «Ďakujem Tebe, o Pane, že mňa k Svojmu sňatku povolávaš, a s veselou mysľon kráčala ku popravišťu. Uliciami povieval studený, ostrý vietor, z oblohy padal sňah miešaný s dážďom, celé okolie pokrývajúc nepríjemnou mhlistou šerosťou; tu prehovorila mučenica s ľúbezným úsmevom k zarmúteným svojim priateľom: «Hľa, jak pustá a nepríjemná je táto zem; jak veľmi sa radujem, že už na druhý, krásnejší svet odísť môžem, kde v záhrade môjho Ženícha skvejú sa krásné lalije, kvitnú voňavé ruže; ó jak veľmi sa teším tomuto raju!» Predný pisár Theofil, ktorý slová tieto slyšal a za bláznovstvo držal, riekol jej posmešne: «Aj, nevesto Kristova, pošli-že mi z raja ženícha tvojho jablká alebo ruže.» Sv. Dorota pohliadla naň vážne a povedala: «Žiadosť tvoja má sa splniť; len aby si bol toho hodný.» Keď prišli na miesto popravné, prosila majstra popravného, aby sa máličko pomodliť smela. A tu zjavilo sa jej spanilé pacholiatko, tri krásné jablká a tri krásné ruže v košíčku majúc, ktorému pravila, aby išiel k Theofilovi a oboje mu odovzdal a riekol, že mu to Dorota dľa sľubu svojho posiela. Theofil stal sa ihneď kresťanom a zomrel tiež smrťou mučeníckou. Nad Dorotou zablyskol sa meč, ktorý konec urobil jej životu zemskému 6. februára 281., aby nebeský Ženích pojal čistú dušu jej.

Poučenie.

Vo veselej spoločnosti vyprával Theofil s úsmeškami, že každé okamžik očakáva kvety a ovocie z raja, z ruky vnadnej a príliš ľúbeznej; a hľa, tu pristúpil k nemu chlapec, volal ho stranou a podal mu košíčok: tri jablká a tri ruže zázračnej vône boly v ňom. Theofil nemohol oko svoje nasýtiť na tomto kvieti a podivnom ovocí; myslel na to vo dne, sníval o tom v noci, zmocnila sa ho neznáma doposiaľ túžba po tej neznámej domovine, kde takéto ruže kvitnú a takéto ovocie rastie. Zázračný tento objav účinkoval mocne na jeho srdce, otvoril ducha jeho svetlu viery; netajil, lež vyznal Krista nielen v kruhu zadivených priateľov, ale pozdejšie aj pred súdom a vstúpil takto smrťou mučeníckou do záhrady rajskej. Ako Dorota umreť — bolo jeho jedinou túžbou a slávou.

Drahý čitateľu! bodaj by sv. Dorota aj tebe, a aj mne poslala len jeden kvietok z raja, len jednu ružičku, žeby srdce naše rozplápolalo túžbou po Spasiteľovi, tomto zázračnom kvete z kmeňu Dávidovho; že by nádej v nebesia pozdvihla nás nad pole tejto zeme kamenné, a posilnila nás na cestách tŕnistých tohoto života!

Modlitba.

Sošli, Pane, na Svojich ponížených sluhov hojnosť milostí Svojich, aby ona podporovala nás v pokušeniach zlých príkladov a osvietila mysle naše, aby sme, poznajúc hriešny svoj stav a činiac pokánie, láskavé prijatí boli skrze Pána našeho Ježiša Krista. Amen.