Sv. Romuald, opát a zakladateľ rehole

(7. 2.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.
Prostredným Talianskom tiahnú sa i vrchy Appeniny. V týchto vrchoch, na východ od mesta Florencie leží dolina ohradená do kola jedlovým hájom. Do tohoto hája ženským neslobodno vstúpiť, lebo tam okolo kostola a kláštora sem tam stoja cely pustovníkov. Hlboké ticho panuje po celej doline, len sväté spevy pustovníkov, alebo lomoz robotných nástrojov mníchov miešajú sa so šumiacim vetrom. Toto pole menujú Maldulus, alebo po latinsky Campus Manduli, ináč Camalduli (Kamalduli). Mnísi tejto samoty nasledujú reholu sv. Benedikta, so životom kláštorným spojujúc obyčaje pústovnické. Utiahnuc sa od hluku svetského, zaopatrujú pokoj svojej duši; zachovávajúc večité ticho a mlčanlivosť, ukrocujú svoj jazyk a prísnym pôstom panujú nad svojím telom. Spokojnosť ducha, mlčanlivosť a pôst odporúčal týmto mníchom svätý zakladateľ ich, Romuald.

Sv. Romuald narodil sa v desiatom století z rodiny kniežatskej v meste Ravenne. Výchova jeho bola ako ostatných synov veľkopanských, ktorí napospol málo dbali na vedeckú vzdelanosť. Vyrástol on teda v úplnej nevedomosti, a do dvadsiateho roku neznal iba jazdiť, poľovať, v kocky hrať a zabávať sa v prostopašných spoločnosťach. K slyšaniu slova Božieho a k vykonávaniu kresťanských cností nemal ani času, ani chuti. Milosť Božia však otvorila mu oči k poznaniu lepšieho života. Stalo sa to nasledujúcou udalosťou:
Jeho otec Sergius prišiel pre jakési pozemky do nepriateľstva s jedným zo svojich príbuzných a vyzval ho dľa tehdajšej obyčaje na súboj a žiadal, aby sa aj Romuald zúčastnil na tomto hroznom deji. Tento síce tomu odporoval, pretože mu však otec jeho hrozil, že ho z dedičstva vytvorí, bol prítomný pri krvavom súboji. Sergius zavraždil príbuzného a odporcu svojho. Či Romuald nebol tiež účastný tejto vraždy? Jeho svedomie aspoň nedalo mu pokoja, až premožený ľútosťou, odobral sa do blízkeho kláštora sv. Apollinára, aby tu za 40 dní činil pokánie dľa predpisov cirkevných.

Odlúčenie od sveta, spásonosné napomínania a poučovanie mnícha, ktorý mu bol k obsluhe daný, tak účinkovaly na neho, že sa úplne obrátil a na vždy sveta odriekol. Prijmúc rúcho reholné, vyzul človeka starého. Zotrvával on v tomto kláštore cez sedem rokov; všetkým cvičeniam kláštorným oddal sa s toľkou horlivosťou a vytrvalosťou, že za krátky čas ostatných údov v cnosti prevýšil. V ten čas zahniezdily sa v kláštoroch mnohé neporiadky straniva kázne reholnej. Mladý Romuald, plný svätej horlivosti, dal sa vlažných bratov napomínať a karhať. Týmto ale narobil si mnoho nepriateľov a nenávistníkov: reholníci vlažní, o reholu nie mnoho dbajúci, nedbanliví a leniví, sprisahali sa proti nemu, a ako mu povedano bolo, číhali po jeho živote.

Romuald preto s dovolením opáta opustil tento kláštor. Lež kde sa teraz podeť? V okolí Benátok žil v tomto čase medzi močiarmi na jednom ostrove pustovník, ktorý sa menoval Marin. Muž ten bol pobožný a nesmierne prísny. Modlitba a rozjímanie bolo jeho najväčšou rozkošou. K tomuto pustovníkovi odobral sa Romuald a veľmi sa tešil, že tak prísneho majstra našiel a podrobil sa zcela jeho vôli. Oba svätí pustovníci žalmy spievajúc chodili lesom. Romuald nevedel spievať. Kedykoľvek teda chybil, uderil ho Marin prútom po hlave, aby sa žiak v trpezlivosti cvičil. Dlho znášal učeník toto karhanie, konečne ale riekol ticho a pokorne: «Majstre, jestli sa vám ľúbi, šľahajte ma teraz po pravom uchu, lebo na ľavé som už temer ohluchol.»

Marin a Romuald prišli zanedlho do potyku s druhými pustovníky zo vznešeného rodu. Peter Orseolo, vojvoda, ktorý nespravodlivou cestou dostal sa k vláde v slobodnej obci Benátskej, pýtal sa viacej znamenitých mužov, čo by mal činiť, aby utíšil svoje svedomie. Guarin, opát francúzsky, radil mu, aby opustil svoju dôstojnosť a utiahnuc sa v niektorom kláštore, pokánie činil. To isté radili nespokojnému vojvodovi Marin a Romuald. Orseolo, Ján Gradenik, jeho spoluvinník, Marin a Romuald odobrali sa teda k opátovi Guarinovi do Francúzska. Orseolo a Gradenik ostali tu v kláštore sv. Michala, Marin a Romuald ale aj tu viedli život pustovnický. Po jednom roku však odobrali sa s viacej súdruhami do lesa a založili tu celú pustovnickú osadu.

Kým Romuald vo Francúzsku trval, otec jeho Sergius, pohnutý príkladom syna, obrátil sa a vstúpil do kláštora blízko Ravenny. Onedlho však nezľúbil sa mu tento život, tak že sa chcel opäť do sveta navrátiť; dozvediac sa o tom syn jeho, ihneď pospiechal do Ravenny, aby dušu otcovu zachoval. I podarilo sa mu otca v kláštore zadržať, kde on aj nábožne obcoval a sväté zomrel.

Romuald sa na to zas utiahol do svojej milej samoty, avšak nie na dlho: Boh sám ho postavil na svietnik, aby na potom svetu tak zkazenému ako vzor kajúcnosti svietil a životom svojím ukázal, že do neba nevedie iná cesta, krome cesty sebazapierania.

Na Veľkú noc roku 996. prišiel cisár Otto III. do Ravenny, i chcejúc zaplniť uprázdnené opátstvo Elasse, dovolil mníchom, aby si sami zvolili opáta. Mnísi jednohlasne zvolili Romualda za opáta. Svätý sa však zdráhal prijať tento úrad, a len na prosbu cisára, ktorý osobne prišiel do jeho cely a na hrozby snemu Ravenského podrobil sa vôli mníchov. Ako opát usiloval sa kláštornú reholu s celou prísnosťou do života uviesť, bez ohľadu na stav, vzdelanosť a vek reholníkov. Mnísi preto obanovali, že ho učinili opátom; láska a úcta k nemu obrátila sa v nenávisť. Romuald s bolestným srdcom videl, ako sa mravný stav kláštora zhoršuje, i nemohúc na seba vziať ťažkú zodpovednosť, išiel za cisárom do mesta Tivoli a složil tam opátsku palicu k nohám Gerberta, arcibiskupa Ravenského, sám ale nasledoval cisára, jehož spovedníkom sa stal, do Ríma, zkadiaľ neskôr putoval na vrch Cassino.

Na slová sv. Romualda značný počet mladých šľachticov a kniežat odriekli sa lesku a nádhery sveta, a odoberúc sa do kláštornej samoty, viedli život prísny, celý čas strávili na modlitbe, spievaní žalmov a práci. Mnohí z nich tiahli ako missionári až do Poľska, Ruska, medzi Slovanov, rozširovali tam kresťanstvo a umreli smrťou mučeníckou; počet učeníkov jeho tak sa rozmnožil, že im nemohol dať príbytku viacej, a preto musel aj po iných stranách stavať kláštory. Najznamenitejší z nich bol kláštor v Kamalduloch. Ztadiaľto vzal pôvod svoj prísny rád Kamaldulenský, ktorý ešte po dnes trvá v Taliansku. Podivuhodná horlivosť kajúcna oživovala obyvateľov tohoto kláštora, ktorí buď v samote a odlúčene vo svojich celách žili a preto sa menovali pustovníkami, buď sa zavierali do svojich komôrok a neprehovorili slova, iba k predstaveným a bratom, ich obsluhujúcim. Kto týchto nábožných mužov videl, ten anjelov v ľudskom tele videť sa domnieval, tak svätý život viedli, mali ale na sv. Romualdovi príklad jasne svietiaci.

«Dvadsať rokov tomu», povedal sv. Romuald istému kňazovi, «čo sa k smrti pripravujem; lež čím ďalej sa k nej pripravujem, tým viacej nahliadam, že nie som hoden ustanoviť sa pred obličajom Božím.» I aby sa ešte dokonalejšie k smrti pripravovať mohol, odišiel koncom roku 1026. do kláštora Valdi Castro, dal si v blízkej doline vystaviť kostolík a pustovnickú chatrč, odobral sa od svojich bratov a zatvoril sa tu samotný, očakávajúc konec života svojho; pre slabosť a chorľavosť však potrebný bol opatery. Dna 19. júna 1027. večer prepustil dvoch bratov, ktorí mu posluhovali; oni odišli, postáli však u dverí v úzkostnom tušení; a keď cez dlhší čas neslyšali v celie žiadneho hlasu, vstúpili do vnútra a našli ctihodného starca — vo večnom spánku. Odišiel on do večnosti prijať tých sto korún, ktorých si cez sto rokov zaslúžil v službe Pána.

Poučenie.

Dvadsať rokov slúžil sv. Romuald svetu; sto rokov strávil v službe Pána. Stodvadsať rokov života! ako si ich zaslúžil Romuald ? Pokojnosťou ducha a prísnou miernosťou; toto sú tie divotvorné prostriedky, ktoré posilňujú ducha, telu dodávajú sily a vytrvalosti: «mierny pridáva k svojmu životu.» Avšak, drahý čitateľu! nežiadaj si Romualdov vysoký vek, lež Romualdov život, lebo nie jak dlho, lež ako si žil, tázať sa ťa bude Pán v posledný deň súdny.

Modlitba.

Modlitba sv. Romualda opáta odporúčaj nás Tebe, Bože, aby, čoho vlastnými zásluhami dostať nemôžeme, obsiahli sme na prímluvu sv. Romualda, skrze Pána našeho Ježiša Krista. Amen.