|
||||||
| Slovo Pána: «Čokoľvek učinili ste najmenšiemu z mojich bratov, mne ste učinili», vznáša sa po všetky časy a miesta, láskavé pôsobiac v Cirkvi, v život uvádzajúc tie najrozličnejšie ústavy lásky k uľaveniu ľudskej biedy vo všetkých stavoch a pomeroch, k vykúpeniu človečenstva z duševných a telesných útrap. V stredoveku povstaly v severnej Afrike tak rečené barbarské alebo lúpežné štáty, ktoré si za úlohu vzaly drancovať kresťanské lode, po námorí Španielska, Talianska a Francúzska lúpežiť a obyvateľov jejich do otroctva odvádzať. Hrozný býval osud oných nešťastníkov, ktorí z milej domoviny, z lona rodiny vytrhnutí boli: vo dne i v noci museli ťažko veslovať na morských loďach, alebo ťahať pluh po tvrdej pôde, alebo kameň a hrudy roztĺkať; z úst nemilosrdných pánov svojich neslyšali nikdy priateľského slova uznalosti, džaur, t j. pes kresťanský, bolo ich jediné meno. Trápenia a neresti jejich zväčšovať muselo i to, že nemohli účastní byť ani potešenia náboženstva; nikde nevideli skveť sa znamenie svätého kríža, nikde neslyšali človeka uspokojujúci a pozdvihujúci hlas zvonov; nesmeli vysloviť meno Pána a ťažké srdce svoje vyliať v hlasnej modlitbe; nemali oni kostola, nie oltára, nie kňaza, ani sviatostí. — Kde-tu obracali veľkodušní biskupi a súcitní veriaci časť svojho majetku k vykúpeniu týchto nešťastných; boli to sväté, lež zriedkavé skutky milosrdenstva. Svätému, ktorého pamiatku slávime dnes, dopriano bolo úbohým otrokom kresťanským prispeť ku pomoci mocnými prostriedky. Sv. Ján z Mathy narodil sa vo Faucone vo Francúzsku roku 1153. Jeho nábožná matka zasľúbila ho už čo dieťa božskému Spasiteľovi. Súc kresťansky vychovaný a vo vedách vzdelaný, vstúpil do stavu kňazského. V kaplne biskupa Parížskeho slúžil prvú omšu svätú. Už pri tejto omši svätej prihodilo sa niečo zázračného: keď totižto plný vrúcnej pobožnosti pozdvihol svätú hostiu, zjavil sa na oltári anjel v podobe krásneho mládenca, odiateho rúchom bielym, na prsiach s červeno-modrým krížom; vedľa neho kľačal z každej strany otrok, ťažkými okovy obťažený, odiaty v rúcho neznáme; jeden sa zdal byť kresťanom a druhý pohanom. Ján vo svätom vytržení dlho díval sa na toto videnie; keď však k sebe prišiel a omšu svätú dokonal, zjavil to biskupovi a iným priateľom, ktorí tam boli prítomní. Títo mu nemohli inej rady dať, než aby šiel do Ríma k sv. Otcovi a slyšal z jeho úst, čo by mal učiniť. Prv však, než by bol do Ríma išiel, odobral sa do samoty horskej, kde stretol sa s pustovníkom Felixom z Valois (Valoá), ktorý tu v hustom, osamelom lese Bohu slúžil. Celé tri roky žili oba títo sluhovia Boží v najnežnejšom priateľstve, pracovali, rozjímali a modlili sa spolu, majúc jednu chalupu, jeden oltár, jeden stôl, jedno srdce a jednu dušu. Raz za krásneho večierka sedeli oba v úprimnom rozmluvaní u potôčka, ktorý ľúbo okolo ich tichého domku žblunkotal. Sv. Ján po prvé vyprával Felixovi o videní, aké mal pri svojej prvej svätej omši a podotknul, že ho týmto Boh k vykúpeniu kresťanských otrokov povolal. Ako takto v tichosti rozmluvali, tu videli jeleňa k potôčku prichádzať, a ten mal medzi parohami kríž červeno-modrý. Tu už nečakali viacej, lež oba vydali sa na cestu do Ríma. Toho času sedel na stolici sv. Petra jeden z najväčších pápežov, Innocenc III., ktorý pustovníkov láskavé prijal, a keď mu o podivuhodnom videní všetko sdelili, svolal hneď sbor kardinálov a biskupov, aby sa s nimi poradil; zároveň ale nariadil slávne pôsty a modlitby, aby zvedel vôľu Pána; deň na to slúžil sv.omšu na tenže úmysel. Lež aj teraz, ako pápež pozdvihoval sv. hostiu, celému shromaždeniu zjavil sa ten istý anjel a týmže spôsobom, ako v Paríži Jánovi pri jeho prvej omši svätej. Pretože po týchto zázrakoch nebolo pochybnosti o tom, že Ján a Felix vyvolení sú k tomu, aby založili rád k vykúpeniu zajatých, sv. Otec, ktorého srdce za všetké jeho dietky, predovšetkým za nešťastlivé, vrele bilo, potvrdil založenie «rádu najsvätejšej Trojice k vykúpeniu zajatých a odovzdal tým dvom sluhom Pána malebné rúcho reholné, totiž biely kabát s červeno-modrým krížom na prsiach. Ján a Felix, obdržiac požehnanie od svätého Otca, vrátili sa do Francúzska, kde im kráľ Filip August prvý kláštor vystaviť dovolil, šľachtici ale a velikáši krajinskí udelili hojných prostriedkov hmotných, k tomu potrebných. Ján sa chcel bezodkladne pustiť na cestu do Afriky, ale rozličné naloženia sv. Otca zdržovaly ho doma; i vyslal ta preto dvoch bratov reholných so značnou summou peňazí, aby úbohých zajatých kresťanov vykúpili. Roku 1200. vrátili sa títo dvaja bratia reholní z mesta Marokka so stošesťaosemdesiatimi vykúpenými otrokmi zpiatky do milovanej vlasti. Keď Ján z úst týchto dvoch bratov usJyšal, jak ukrutne nakladajú pohani s úbohými otroky kresťanskými, sbieral peniaze po Francúzsku a Taliansku, a preplavil sa potom s jedným súdruhom cez more do mesta Tunisu, kde stopäťdesiat kresťanov vykúpil. V tom okamžení však, ako s vykúpenými na ľod chcel vstúpiť, vrhli sa na neho pohania a hodili ho do okovov, pod zámienkou, že ich oklamal, v skutku ale aby od neho viacej peňazí vynútili. Ján sa tešil okovám a len tá myšlienka ho kormútila, že kresťanských otrokov, uz vykúpených, na slobodu neprepustia. Nemal ani haliera peňazí; v celej zemi nebolo priateľa, ktorý by mu k pomoci bol prispel; tu padol na kolená, vytiahol zo záňadria obraz Panny Márie, ktorý sebou nosil, ľúbal ho a vrúcnc sa modlil, žeby nedopustila, aby títo vykú pení kresťania poznovu okovy nosiť museli. Tu sa mu zjavila panna krásy zázračnej a toľko zlata mu do rukú vložila, koľko postačilo nasýtiť lakomosť neveriacich. Ján teda smel teraz odcestovať s vykúpenými bratmi; tu ale napadlo opäť pohanom, že on je toho hlavnou príčinou, prečo títo otroci neodpadli od svojej viery. Plní zúrivosti chystali sa loď jeho rozkotať; avšak podarilo sa mu pod zvláštnou ochranou Božou k Ostii priraziť. I kto je v stave opísať radosť obyvateľov tohoto mesta? Dietky,mládenci a panny, otcovia a matky vyšli im v ústrety, túžebne očakávajúc, zdáliž neprichádza otec, matka, sestra, brat alebo príbuzný, ktorých už dávno nevideli a držali za stratených. I zakým vyslobodení otroci kľakali na zem a rúbali zem milej vlasti, a hneď zas vrhali sa v náručie drahých príbuzných, žatým ubieral sa sv. Ján v tichosti do svojho kláštora, nečakajúc, až by kto prišiel a z povďačnosti ruky mu bozkával. Sotva sa zotavil, vzal zase do ruky palicu pútnickú, cestoval z mesta do mesta, žobral almužnú, a keď dostatočných peňazí nasbieral, poznovu bral sa na cestu morom do krajín pohanských, poznovu dielo milosrdenstva počínajúc. Raz cestoval do Španielska, kde neveriaci Maurovia všemožne na tom pracovali, aby úbohých otrokov priviedli o najväčší ich poklad, totiž o vieru. Už mnoho bol vykúpil týchto nešťastlivcov, keď mu naraz vyšly peniaze. V tejto nesnádzi vzal opäť útočište k svojej premilej pomocníci Márii. Slúžiac ku jej cti omšu svätú, vrúcne ju vzýval o pomoc. Sotva ale dokončil omšu svätú, už ležalo vedľa oltára toľko peňazí, koľko len k vykúpeniu otrokov potreboval. Avšak nielen z telesného otroctva vykupoval on úbohých, lež kázal neustále hriešnikom a bludárom. I takto vykonávajúc skutky milosrdenstva, ohlasujúc slovo Božie, konečne usnul v Pánu v Ríme dňa 17. decembra 1213. V Uhorsku uviedol rád najsv. Trojice prímas a arcibiskup blahej pamäti Juraj Szécsényi roku 1695 do Hlavy; za nedlho potom biskup Mattyasovszky do Komárna, Kollonics, prímas a arcibiskup ostrihomský do Prešporku. Potomci ale výtečných rodín, ako rodiny Batthyánvi, Koháry, Szirmay, Károlyi, Okolicsányi, Mártonffy, Erdődi značne podporovali tento rád. Z panovníckeho rodu v Rakúsku zaujali sa za toto spásonosné podujatie cisárovná Eleonora, manželka cisára a apošt. kráľa Ferdinanda III, Leopold I, Jozef I, Karol III. a Maria Terezia. Cisár Jozef II. ale zrušil vo svojom mocnárstve rnedzi mnohými i túto spásonosnú reholu. Poučenie. Vznešené divadlo to zaiste bolo pre anjelov a všetkých dobrých ľudí, keď sv. Ján z Mathy úbohým otrokom okovy snímal a im vrúcne želanú slobodu oznamoval, alebo keď so svojou loďou ku brehu prirazil, a úbohých odovzdal a vrátil svojím príbuzným. Pohľad na slzy vďaky a radosti, ktoré plynuly z očú nešťastníkov, bol sv. Jánovi najväčšou odplatou za všetky jeho namáhania. On ale ani nežiadal žiadnej odplaty za svoje skutky milosrdenstva, on netúžil za úctou a pochvalou, a preto aj skryl sa do svojho tichého kláštora, aby vyhnul oslave a vyznačeniam. Prečo to ale činil ? Preto, aby skutkami svojimi oslavoval jedine Boha, sám ale neprišiel o večnú zásluhu v nebesiach. Rozpomínal sa on totiž na slová božského Spasiteľa, že tí, ktorí preto činia dobro, aby od ľudí videní boli a úctu pred svetom získali, vezmú odplatu svoju už tu na zemi a preto v nebesiach nemajú žiadnej odmeny viacej očakával Preto, dušo kresťanská, nedbaj pri všetkom, čo činíš, na chválu ľudskú, a spomni, že ľudia,ktorí na « Kvetnú nedeľu» Kristu Hosanna volali, v piatok na to kričali: «ukrižuj ho!» Smýšľanie ľudí mení sa ako vetor, jedine Boh sa nemení: On sľúbil odplatu za každý dobrý skutok, bárs by si ho bol vykonal v najväčšej skrytosti; on dostojí svojmu slovu. Drahý čitateľu! Známo ti je, ako vytýkal Spasiteľ Farizeom, že oni všetky svoje dobré skutky len preto konajú, aby ich ľudia videli a ako mužov pobožných ich chválili. Zdáliž chceš podobným byť týmto Farizeom ? Zaiste nie. Preto nedávaj chudobným s úmyslom, aby ťa ľudia chválili. Nezachovávaj pôsty a nemodli sa preto, aby ťa predstavení videli, lebo to všetko je farizejstvo. Čiň dobre blížnému svojmu pre Boha, čili preto, pretože to Boh prikázal a za to odplatu ti prisľúbil; pritom vyhýbaj chvále a vyznačeniam. Čokoľvek činíš, pri všetkom buď tvojím heslom: «všetko ku cti a chvále Božej — svet nech hovorí čo chce.» Modlitba. Milosrdný Bože! vlej do srdca môjho útrpnosť k núdzu trpiacim, popraj mi však spolu aj tej milosti, abych žiaden dobrý skutok nekonal preto, abych sa ľudom ľúbil, lež abych vo všetkom jednaní a konaní na zreteli mal jedine Tvoju česť a slávu. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.