Sv. Apollonia, panna a mučenica

(9. 2.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.
Roku 248. po narodení Spasiteľa Ježiša Krista žil v Alexandrii istý pohanský veštec, ktorý kresťanov nenávidel, preto že boli nepriateľmi jeho zkázonosného umenia. Pod zámienkou, že úcta k bohom v nebezpečenstve sa nachodí, búril ľud proti kresťanom. Pobúrený ľud oboril sa na kresťanských spoluobčanov svojich a páchal na nich tie najukrutnejšie neprávosti, domnievajúc sa v zaslepenosti svojej, že tými ukrutnosťami ctí svojich bohov. Zúrivé hordy pohanské vrútily sa do domov kresťanov, zbíjaly a lúpéžily, a čo odvliecť nemohly, vyhádzaly na ulicu a spálily. Mnohí z kresťanov hľadali v úteku svoju záchranu, mnohí však upadli do rúk krve lačných pohanov.

Medzi týmito nachodila sa i ctihodná panna Apollonia. Darmo ju nútili pohania, aby sa rúhala Kristu. Ona ho vyznala a oslavovala neohrozene pred vzteklými zástupy modloslužobníkov. «Dokúď», pravila, «v tomto krehkom tele žiť budem, ústa moje a jazyk môj Boha všemohúceho bez prestania chváliť a velebiť budú.» «Modly sú len diablovia, ale jeden je pravý Boh, Ježiš Kristus, a len jemu sa klaňať musím.» Touto rečou rozhorčení pohania vrhli sa na pannu svätú a tak ju po tvári bili, že jej všetky zuby povyrážali. (Kresťanskí veriaci utiekajú sa preto po dnes k nej, keď trpia na bolenie zubov.) Lež mučenica svätá ostala neohrozenou.

Nesmierne mnoho trpela sv. panna, plná však odovzdanosti do vôle Božej trpela v tichosti, neustále hľadiac k nebesiam. Pohania na to zapálili uprostred mesta veľkú hranicu, doviedli k nej Apolloniu a hrozili jej, že jestli nebude sa rúhať Bohu kresťanskému, hodia ju do ohňa. Zdálo sa, jakoby svätá rozmýšľala, ktorú z týchto dvoch vecí vyvoliť si má a ponorila sa pri tom v tichú a vrúcnu modlitbu k Bohu — poslednú to ovšem na tejto zemi; i kým pohania tešili sa duševnému boju svojej obete, Apollonia, jakoby pozdvihnutá mocou nadzemskou, skočila sama do ohňa; do výšin šľahajúci plameň horiacej vatry bol jej rebríkom k nebesiam.

Poučenie.

V živote svätých jesto mnoho, čo musíme obdivovať, nesmieme ale nasledovať. Takto aj v živote sv. Apollonie. Apollonia skočila sama do ohňa. Sv. Augustín vraví o smrti tejto mučenice, že sa vrhla do ohňa, zvláštnym vnuknutím Božím k tomu súc pohnutá. Keby tomu tak nebolo, museli by sme sa domnievať, že sama sa o život pripravila, čo je hriech veľký. Musíme tiež povážiť, že sv. mučenica táto len to učinila, čo tisíce mučeníkov pred ňou a za ňou; umreť alebo zapreť Krista, medzi týmto musela si voliť, i skočila preto radšej dobrovoľne do ohňa, než by sa bola rúhala Bohu, tak ako ostatní sv. mučeníci dobrovoľne stúpali na popravište, s radosťou šli v ústrety divým zverom, odhalili krky svoje a podali ich katovi.

Drahý čitateľu! keď rozjímaš o živote sv. Apollonie, napadne ti snáď myšlienka, že človeku dovoleno pripraviť sa o život, spáchať samovraždu ? Boh uchovaj! Mnohí kresťania z nevrlosti nad svojím nešťastným postavením, z trúchlivosti nad svojimi neresťami smrť si prajú a volajú: Bodaj bych umrel, bodaj by už tá smrť pre mňa prišla! Ľudia, ktorí takto myslia a mluvia, nezdajú sa vedeť, že nešťastie, chudoba, nemoc, trápenie, zármutok je len zdánlivé zlé, ktoré Boh na nás zosiela, buď aby nás za naše hriechy karhal alebo aby nás zkúšal; nezdajú sa vedeť, že bez kríža nikto do neba nemôže vojsť. Veď musel aj Kristus trpeť a tak vojsť do slávy svojej. Preto píše sv. Peter: «Kristus trpel a príklad zanechal vám, aby ste nasledovali šľapaje jeho.» Pre trápenie a zármutok ešte žiaden svätý nežiadal si smrť, radšej všetci túžili po trápeniach a vyhľadávali ich a keď nimi navštívení boli, znášali ich trpezlivo, pohliadajúc na ukrižovaného Spasiteľa.

Pravý kresťan teda nikdy si nepraje umreť, keď trápenia, bolesti, zármutok a neresti naň doliehajú; tým menej hľadí ujsť im samovraždou.

Nikto si sám život nedal, nesmie si ho teda ani sám vziať. Nikto nesmie siahať do práv Božích; Boh nám dal život náš, on jedine má právo nad ním. Samovraždou vyhýba každý, zvlášte otec rodiny, povinnosťam svojim, činí krivdu blížnému, ktorú nahradiť nemôže. Samovrah je ako ubehlík-vojak, ktorý prvej opúšťa stráž, než Bohu ľúbo. Samovražda je teda zločin, ktorý Cirkev katolícka natoľko nenávidí, že samovrahovi odopiera pohrab cirkevný.

Dušo kresťanská! stoj vždy pevne vo viere a dôvere v Otca všemohúceho a dobrotivého v nebesiach, ktorý každému hriešnikovi, ktorý sa kajúcne k nemu obracia, milosť polepšenia a odpustenie poskytuje, ktorý všetky vlasy hlavy tvojej spočítal a všetko k tvojemu blahu a prospechu riadi a spravuje. Netrať preto mysli a nezúfaj, On všemohúci stará sa o teba a nikdy ťa neopustí, a keď si statočne vytrpel a vybojoval, vezme ťa v čas svoj do blaženosti večnej, ktorú pripravil všetkým, ktorí sa ho boja a ho milujú.

Modlitba.

Všemohúci Bože a Otče! popraj mi milostivé, abych v žiadnej prípadnosti života dôvery k Tebe nestratil; abych radšej vo všetkých potrebách svojich k Tvojej otcovskej dobrote a láske sa utiekal, a zmužile vytrval v bolestiach a krížoch až do konca. Amen.