Sedem svätých zakladateľov rádu Servitov

(12. 2.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.
Serviti, tj. sluhovia, a síce sluhovia Panny Márie, nazývali a nazývajú sa spoluúdovia toho rádu, ktorý povstal v dioecesi Florentinskej v prvej polovici trinásteho stoletia, rýchlo po celej cirkvi sa šíril, v mnoho millionoch ľudí úctu k Bohorodičke vzbudil a posaváď kvitne.

Bolo to 15. augusta roku 1233, na slávnosť Nanebevzatia blahoslavenej Panny Márie; chrámy mesta Florencie preplnené boli nábožnými ctiteľmi Panny Márie, kráľovny nebeskej; jeden chrám však krásneho tohoto mesta Talianského zavieral tohoto dňa v sebe, medzi početnými jej ctiteľmi, zvlášte sedem mužov, v íchž ňádrach plápolala zvláštna detinná úcta k Matke Panne. Boli to vážni mešťania Florencie, ktorých mená znejú nasledovne: Monaldi Bonfil, Manetti Bonajuncta, Manetti delľ Antella, Amideus Amidei, Uguccio Uguccioli, Sosteneus de Sosteneis a Alexius Falconieri. Tohoto dňa všetkých sedem nadchlo sa neobyčajnou túžbou, venovať sa popri službe Božej, zvlášte službe Panny Márie, a preto sveta sa odriecť. Keď bolo po službách Božích, sišli sa a sdeliac si vospolok toto vnútorné rozčúlenie, na tom sa usniesli, že tomuto nadchnutiu Panny a Kráľovny nebies posluchnúť a podrobiť sa hodlajú. I poradiac sa so svojím biskupom, imanie svoje rozdali chudobným, telo svoje skľúčili železným prútom, obliekli sa v rúcho popolavej barvy a na deň Narodenia blahoslavenej Panny Márie ustránili sa na osamelé miesto na vonkove, kde v malom opustenom dome pripravovali sa k svojmu podujatiu.

Keď sa potom v meste ukázali, malé deti, medzi nimi aj budúci generál tohoto rádu, sv. Filip Benitius, po uliciach začaly kričať, že sa títo sv. mužovia menujú «sluhovia Panny Marie»; od tejto doby im toto meno aj ostalo. Láska, jakou srdcia ich lnuly ku Márii, opísať sa nedá. To jedine vieme, že sa jej zcela oddať, čo svoju matku ju ctiť, poslúchať, a pre ňu všetko podniknúť medzi sebou sa zaviazali. Aby ale vyhli pochvale ľudu, odobrali sa 31. mája roku 1234. na púšť, na istý osamelý kopec totiž neďaleko mesta Florencie, ktorý sa menuje «Senario.» Tu na tomto kopci usadili sa, aby o smrti Ježiša Krista a bolestiach jeho svätej Matky neustále rozjímali; preto ona zjavila sa im a na pamiatku svojich bolestí premenila šaty ich šedé v rúcho čierne.

Tu na tomto kopci prijali regulu sv. Augustína návodom biskupa Florentského, vzali na seba rúcho čierne so škapuliarom a vykonavše obyčajný rok skúšky, vysvätení boli za kňazov, krom Alexia, ktorý z poníženosti nechcel byť kňazom. Rehor XI. potvrdil tento nový rád, jehož prvým generálom bol Bonfilius Monaldi. Pretože sa ale vždy viac a viac spoločníkov k ním pridružovalo, hľadeli si založiť v hlavnom meste sídlo; a tu v krásnej Florencii jesto chrám «Annunciaty», jakoby druhá kolíska Servitov, lebo sa odtúď rád tento po celej cirkvi rozšíri!. Najvýtečnejší generál tohoto rádu bol sv. Filip Benitius, ktorý ho aj do našich krajov uhorských uviedol.

Alexius, ktorý z pokory nechcel byť kňazom, lež ako laik pre bratov almužny sbieral, prečkal založenie rádu ešte 77 rokov, a zomrel 110 liet starý r. 1310, keď rád tento 10,000 údov počítal, krom ženských a terciárov obojeho pohlavia.

Na vrchu Senario žije až posaváď niekoľko Servitov ako pustovníci. U nás v Uhorsku majú kláštory vo Fraknove, v Budapešti a v Jágri.

Poučenie.

Rád Servitov môže sa všetkým právom menovať rádom založeným k úcte sedmibolestnej Panny Márie. Bolesti Matky našej nebeskej boly a zostanú na veky najčelnejšou príčinou, pre ktorú pokolenie ľudské Bohorodičku ctí a ctiť neprestane. V obyčajnom živote vidíme, že ľudia stejného stavu, stejnej majetnosti a stejného vzdelania najradšej spolu obcujú a že každý rozdiel stavu, majetku a vzdelanosti je príčinou obapoľnej nedôvery. Človek nešťastlivý utieka sa k tomu, ktorý už niečo trpel a zkúsil, lebo kto nič netrpel, ten nemá útrpnosti s blížnym. Ľudia vôbec, zvlášte ale nešťastní utiekajú sa predovšetkým z tejto príčiny k Panne Márii a rozjímajú o jej bolestiach.

Nie je zaiste bôľu na svete, ktorým by duša sv. Panny nebola sa zachvela; nie je trpkosti pod slnkom, ktorou by srdce jej nebolo krvácalo, preto utiekajú sa k nej s dôverou všetci nešťastní. Maria nastúpila cestu bolesti už od útlej mladosti.

Rodičmi vekom sošlými vyprosená súc od Boha modlitbami, pôstom, almužnami, nie dlho tešila sa láske materskej a starosťam otcovským; stratila rodičov a stala sa sirotou, opustená celým svetom stála jakoby útlym kvietkom na ďalekej púšti.

Čo div teda, že siroty k Márii sa obracajú ? že opustení, z lásky priateľov a priazne sveta vytvorení, k Márii pospiechajú, svoje trápenia jej žalujú, svoje záležitosti jej odporúčajú, posilu a útechu u nej hľadajúc ?

Pozdejšie, keď stala sa matkou Spasiteľa sveta, neumenšily sa, ba ešte rozmnožené boly bolesti sv. Panny. Čo len zaboleť môže srdce materské, všetko na ňu prišlo. Ona porodila Syna svojho v chudobe, vychovala ho v biede a nedostatku, pred ľudskou zlosťou utekala s ním do Egypta, strateného v 12. roku hľadala s plačom v chráme; a keď konečne dospel, stal sa požehnaním sveta, dobrodincom ľudstva, útechou a podporou Matky svojej: hľa! tu musela hľadeť na jeho smrť a to smrť najohavnejšiu, musela stáť pod krížom, mŕtvolu premilého Syna svojho držať na lone a doprevadiť k hrobu.

Čo div teda, že matky kresťanské vo svojom ťažkom povolaní, v biede a nedostatkoch, vo svojich prehojných o dietky starosťach, k Márii dôverne a prosebne pohliadajú.
Čo div, že pri bolestnej strate miláčkov svojich k Márii sa utiekajú a v zármutku sedmibolestnej Matky hľadajú uľavenie svojich bolestí.

Maria napokon zkúsiť musela aj smutné vdovstvo a pri konci života žalostnú opustenosť. Co div teda, že vdovy a opustení útechy u nej hľadajú?

Tak teda úcta sedmibolestnej Panny Márie veľmi je dôležitá; ona je úctou chvály, ako u rádu Servitov a všetkých sluhov Marianských, ktorí, obnovujúc pamiatku jej bôľov, chválu jej vzdávajú, že toľko bolesti trpela so Synom svojím a týmto prispela k našemu spaseniu. Ona je ale aj úctou k vlastnému potešeniu, keď totiž nešťastní a zarmútení v bóľasťach Panny Márie svoje vlastné potešenie a umierneniesvojich bolesti hľadajú.

Z týchto príčin púta a pútať bude Maria duše skľúčené na veky.

Modlitba.

Ó Bože! ktorý si dal sv. zakladateľom rádu Servitov tak horlivej lásky k Panne Márii, že si zvolili vždy obnovovať a ctiť pamiatku jej sedem bolesti: vlej i do môjho srdca takejto horlivosti k Matke sedmibolestnej, abych ju za takéto, pre nás trpené bolesti chválil a velebil a spolu za odmenu takejto pobožnosti uľavenie vlastných trápení smel pocítiť. Amen.