| ||||||
| V rade zmužilých bojovníkov Krista, ktorí krvou svojou polievali strom viery a meno Spasiteľa vyznaním svojim os avovali, vysokoctený bol po všetky časi kňaz a mučeník Valentín. Cisár Klaudius II. roku 268 togou (rímský šat) a purpurom cisárskym ozdobený, javil za svojho krátkeho panovania k ľudu vľúdnosť a ľudskosť, za iných tyranov vzniklé prenasledovania kresťanov však nezastavil; miestodržitelia a prefekti jeho žíznili z nenávisti za krvou, alebo z lakomstva za statkami veriacich. V ten čas, keď Klaudius nachádzal sa v Ríme, lapili medzi inými aj bohatstvom ducha a svätosťou života vynikajúceho kňaza Valentína. Po niekoľkých dňoch doviedli ho pred cisára, ktorý ho vľúdne oslovil: «Slyším chváliť ťa, čo muža statočného a múdreho, život tvoj však nepáči sa mi; prečo nechceš byť naším priateľom ? prečo držíš s onými, ktorí bezbožnou poverou svojou naši a ríše našej nepriatelia sú?» Valentín uisťoval vážne, že on ku cisárovi a k ľudu jeho najvrelejšiu lásku chová v srdci svojom, že svedomite poslúcha zákony krajinské, že každodenne modlí sa za neho a odporúča ho všemohúcej ochrane Pána neba a zeme. Keď toto slyšal jeden sudca učený, obávajúc sa, žeby takéto vyznanie blahonosne účinkovať mohlo na cisára, pýtal sa svätého: «Ako ale smýšľaš o bohoch našich, o velikom a dobrotivom Jupiterovi, a o múdrom Merkurovi ?» Valentín odvetil úprimne: «O týchto myslím, že alebo nikdy nejestvovali, alebo že boli biedni, smrteľní ľudia ako my, ktorí v čas života svojho slúžili jedine hanebnému smilstvu». Na tieto slová kričal učený sudca: «Valentín sa rúha bohom a cisárovi!» Cisár však nepovšimnul si týchto slov, lebo si zamiloval Valentína. Valentín toto spozorujúc, použil príležitosti a mal k tomu cisára, aby sa obrátil a veril v Krista, tým že sám spasenia dôjde, hranice ríše svojej rozšíri a všetkých nepriateľov svojich premôže. Zdálo sa, že tieto slová dotkly sa srdca cisárovho; sotva to však spozoroval zlomyseľný prefekt mesta, Kalfurnius, na hlas vykríkol: «Slyšte, otcovia ľudu, ako tento človek cisára márni. My, my máme staré náboženstvo opustiť ktoré sme do seba vssali s mliekom materským; my máme zradiť bohov svojich a zbaviť sa ochrany ich!» Na tieto slová prestrašený cisár Klaudius, bojac sa, aby nepovstalo zbťírenie ľudu, odovzdal zmužilého kňaza do rúk prefektových, aby ho k odpadnutiu sviedol alebo potrestal. Kalfurnius však odovzdal svätého sudcovi Asteriovi, ktorý ho priviedol do svojho príbytku, aby tam s ním súd zaviedol. Rimania mali v obyčaji vo dvoroch a dvoranách stavať malé sochy bôžikov domácich a rodinných, pred ktorými priatelia a hostia na kolenách modlievali sa za ochranu a požehnanie domácich. Sotva Valentín prekročil prah domu sudcovho, držiac sa obyčaje pohanskej, začal sa modliť takto: «O Pane a Bože! osvieť všetkých, ktorí ešte vo tmách modloslužby pohrúžení sú a daj im poznať, že Ježiš Kristus je svetlo sveta.» Keď Asterius tieto slová slyšal, pýtal sa: «Ako môžeš hovoriť, že tvoj Kristus je pravé svetlo sveta ?» Valentín mu odpovedal: Môj Kristus je nielen pravé svetlo, On je svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet.» Asterius odvetil na to: Uvidím, zdaliž máš pravdu. Mám chovanicu, dievča premilé, ktorá už od dvoch rokov slepá je. Vrátiš-li jej zrak, hotový som vyznať, že je Kristus pravý Boh, pravé svetlo sveta, a čokoľvek žiadať budeš odo mňa, obsiahneš.» Valentín dal dievča k sebe priviesť a padnúc na kolená, modlil sa takto: «Pane Ježišu Kriste, Ty pravé svetlo, osvieť služobnicu svoju!» Sotva tieto slová vyriekol — hľa, zatvorené vičká otvorily sa, a zpod nich žiarily krásné očká v radostnom úžase. Asterius a manželka jeho udivením celkom podesení nad týmto zázrakom, padli k nohám svätému, a plní vrúcnej túžby pýtali sa ho, čo by teraz činiť mali, aby dosiahli spasenia? Svätý im kázal, aby zničili domácich bôžikov, tri dni sa postili a odpustili všetkým nepriateľom svojim. Asterius svedomite vyplnil rozkaz Valentína; prepustil na slobodu otrokov a so všetkými domácimi, počtom 40, pokrstiť sa dal. Keď o tom slyšal cisár, obávajúc sa povstania ľudu, dal Valentína a všetkých obrátených uvrhnúť do žalára, a potom 14. februára roku 270. sekerou sťať. Istá kresťanská matróna dala pochovať pozostatky svätého mučeníka, na jehož hrobe neskôr pod pápežom Juliusom veriaci vystavili krásny kostol. Poučenie. Drahý čitateľu! bez pochyby si očul, že pocestnému niekedy ako zo zeme svetielka vystupujú, keď samotný v čas nočný niekam cestuje. Ide-li za týmito svetielkami, ľahko zablúdi, zájde na bezcestia, zabŕdne do bahien a močidiel, a konečne nevie si rady, ako odtúď vyviaznuť. Tieto svetielka nazývame svetlonosy alebo bludičky. Reči osvietencov a vzdelancov našeho veku, ktorí nič iného nechcú za pravdu držať, leda čo im ich zle upotrebený rozum povedá, sú takéto bludičky! Terajších tak zvaných osvietencov a vzdelancov sviedol len ich zneužitý rozum s pravej cesty a oni opäť svádzajú druhých ľudí na bezcestia. O, koľko tisíc ich už prišlo týmto spôsobom o pravdu a s ňou o pokoj a poklad srdca! Preto never takýmto bludičkám; never každému, kto svoju mienku za čistú múdrosť vydáva; nedôveruj tým, čo za našich časov sv. učenie Ježišovo, vieru svätú katolícku drzo posudzujú; tajomstvá jej, pretože ich krehkým rozumom svojím chápať nemôžu, zapierajú a zavrhujú. Jesto len jedno pravé svetlo, ktoré neklame, a toto svetlo je Ježiš Kristus. On sám praví o sebe: «Ja som pravé svetlo sveta; kto mňa nasleduje, nechodí v temnosťach, lež nabudne pravého svetla (t. j. čistej pravdy), ktoré vede k životu.» Kristus je jasné, čisté svetlo svojím svätým príkladom a svojím svätým učením, ktoré cirkev svätá katolícka v úplnej rýdzosti a nezkazenosti v sebe chová a udržuje. Drahý čitateľu! jestli nasleduješ Krista, súc tichý, pokorný, pokoja milovný, poslušný, cudný, trpezlivý, so stavom svojím spokojný, Bohu oddaný, ku všetkým ľuďom láskavý, k chudobným a núdznym útrpný ako Ježiš: tenkrát nechodíš po bludných cestách. Pozoruješ-li na jeho hlas, ktorý sa ozýva z úst kňazov jeho, zachovávaš-li slová jeho, nepoblúdiš nikdy na svojich cestách, ba presvedčíš sa, že je to všetko pravda, čo Ježiš praví, a srdce tvoje oplývať bude pokojom a blaženosťou. Hľa, všetci svätí nasledovali Ježiša, toto pravé svetlo, a nepoblúdili. Zlý svet ich mal za bláznov a život ich za nesmysel, oni však stali sa dietkami božími, dedičmi kráľovstva nebeského. Či by si nechcel nasledovať aj ty šľapaje jejich a vo spoločnosti jejich večne sa radovať? Modlitba. Ovšem, Vykupiteľu božský! chcem Ta nasledovať. Kam bych mal ísť ? Len Ty máš slová života večného, len kto Teba nasleduje, nechodí v temnosťach. Pripútaj ma teda k Sebe; osvieť a riaď ma dľa ľúbosti Svojej. Amen. |