| ||||||
| Sv. Simeon bol blízkym príbuzným Ježiša Krista a svedkom skutkov a života jeho, jeho zmŕtvychvstania a na nebe vstúpenia. U Židov bol vo veľkej vážnosti. Keď títo roku 62 brata jeho Jakuba, prvého biskupa jeruzalemského, pre jeho veľkú horlivosť v hlásaní evanjelia ukameňovali, Simeon ostro pokarhal ich nesmyselnú ukrutnosť a zatvrdilosť srdca, a oni ani ruky nezdvihli na neho; lebo sa báli pomsty ľudu, ktorý si Simeona veľmi vážil. Po smrti sv. Jakuba stal sa jeho nástupcom na biskupskej stolici v Jeruzaleme. Úrad tento zastával s požehnania plnou horlivosťou, tak že cirkev Kristova v hlavnom meste židovskom utešene zkvetala a darila sa. V ten čas chystali sa horlivci židovskí k povstaniu proti Rimanom, chceli totižto ztriasť sa jarma pohanského a navrátiť štátu židovskému slobodu a samostatnosť. Kresťanov považovali pritom za osobitnú sektu židovskú a neprenasledovali ich — nazdávajúc sa, že sa im k odboju proti Rimanom dobre použiť dajú. Keď na to povstanie vskutku vypuklo a rimanskí úradníci zahnaní boli, vtedy Simeon, majúc v čerstvej pamäti proroctvo Kristovo o spustošení Jeruzalema, shromaždil svoju obec, vyviedol ju z Jeruzalema na druhý bok Jordána a usadil ju roku 64 v mestečku Pella. O nejaký čas pritiahol rímský vodca Vespasian s vojskom veľkým a podmanil bez ťažkosti Judeu a Galileu. Jeho syn Títus, uderil konečne s celou silou svojou na mesto a nastala bitka hrozná. Títus, chcejúc aspoň chrám jeruzalemský zachrániť od záhuby, vydal vojsku svojmu rozkaz k zachovaniu jeho, avšak jeden vojak rímsky hodil v zlosti svojej horiacu hlaveň do chrámu, tak že i tento na svete najbohatší, najslávnejší a najkrásnejší chrám zhorel a od vojska rímského spustošený bol i s celým mestom, v ktorom — dľa proroctva Kristovho — v skutku ani kameň na kameni ležať nezostal, lebo zarovno so zemou bolo shladené. Simeon bol potom zase prvý, ktorý so svojou obcou navrátil sa do hrozne spustošeného mesta, aby na mieste starého Jeruzalema vystavil nový, ktorý by na základnom kameni učenia Kristovho novú dobu hlásal svetu. Za jeho spravovania chytro zkvitla obec kresťanská a stala sa zase najdôstojnejšou v Judei. Ale roky Simeonove boly spočítané; jakožto starec, ktorého asi 120 rokov tlačilo, chodil on medzi zrúcaninami starej slávy sťaby starý stĺp najväčšej dokonalosti, v očakávaní víchrice, ktorá i jeho zvalí. Rimania totižto zasadili sa o to, aby všetkých potomkov rodu Dávidovho vyhubili, pretože Židia kráľa a vykupiteľa z tohoto domu očakávali. S vyhubením rodu Dávidovho pominie očakávanie Messiáša a každá chuť k vydobytiu samostatnosti židovstva: tak smýšľali Rimania. I Simeonovi hrozilo toto nebezpečie, pretože i on pochádzal z rodu Dávida kráľa; ale on tomu dosaváď vždy šťastlivé vyhnul. Neskôr však našiel sa podliak, ktorý svätého biskupa u syrského vladára Attika obžaloval. Attikus mal útrpnosť so Simeonom pre jeho vysoký vek, a chcel mu darovať život, jestli odriekne sa Krista a obetovať bude bohom ríšskym; ale Simeon, priznajúc sa k svojmu kráľovskému rodu, odpovedal na nabídnutie vladárovo: «Nie, na veky neodrieknem sa Krista, nikdy nebudem obetovať modlám. Tvoji bohovia boli najbezbožnejší ľudia na svete a horia zaiste v pekle. Ježiš Kristus je pravý Boh.» Reč táto pôsobila pohnutie v ľude. K utíšeniu pohnutia dal Attikus svätého biskupa ubičovať. Krv tiekla z údov Simeonových na zem; ale na svätom nebolo badať malomyseľnosti, z tvári jeho žiarila nesmierna radosť srdca. Na druhý deň ho opäť mučili ešte hroznejšie, ale i vtedy videli na ňom túže radosť a neohrozenosť. Attikus a všetci prítomní nemohli pochopiť, ako môže byť v stave muž, stodvadsať rokov starý, ztrpeť tie hrozné muky, ktorým by i najsilnejší obor podľahnúť musel. Pán Boh, ktorý pohanom mnohé príklady kresťanskej hrdinnosti na útlych deťoch a slabých pannách zjavil, chcel im ukázať, aké muky vládze znášať starý a telesných síl zbavený kresťan, skrze jeho pomoc, pre vyznanie pravej viery. Vladár, chcejúc koniec urobiť všetkému, odsúdil Simeona k smrti kríža, ktorú on, zvolajúc: «Ja chcem s Kristom umreť, abych tiež s Kristom vstať mohol, s podivuhodnou trpezlivosťou, posilnený a potešený pomyslením na budúce slávné vzkriesenie, podstúpil roku 107. Poučenie. Sv. Simeon žil 120 rokov, potom dokonal dlhý a svätý život svoj slávnou a svätou smrťou. Zdáliž i ty dosiahneš tak vysokého veku? Zdáliž dokonáš život svoj smrťou blahoslavenou ? Na túto druhú otázku odpovedá sv. Augustín, že smrť tvoja nebude nešťastná, jestli si nábožne živý bol na zemi. Praví totižto: «Ten nemôže zle alebo nešťastne zomreť, kto nábožne žil.» Slová tieto opakuje tento svätý učiteľ nieraz v jednej kázni. «Zaiste,» vraví, «nemôže ten, kto nábožne žil, zle zomreť.» Čo sa týka tej prvej otázky, nemyslím, že by si si 'tak vysoký vek sľuboval; ale predsa úfaš, že budeš dlho žiť. Lež na čo že sa opiera táto tvoja nádej? Či snáď na tvoju mladosť, na sily a zdravie? Slabá to podpora! Na stá tisíce bolo už takých, ktorí tešili sa mladosti, sile a zdraviu, ako ty, a oni predsa zavčasu a náhle pomreli. Boháč v evanjeliume tiež si robil nádej, že ešte bude žiť mnoho rokov, a ešte v tú noc musel umreť. Sklamal sa v nádeji svojej. Bodaj by si sa len tiež tak nesklamal ! Najlepšie pochodíš, keď sa budeš držať mojej rady: v nádeji dlhého života nikdy neodťahuj s vecami, ktoré sú ti potrebné k šťastlivej smrti, teda i k dosiahnutiu spasenia večného, pretože by si sa ináč ľahkomyseľne vystavoval nebezpečiu zahynutia večného. Často spomni na slová blahoslaveného Tomáša Kempenského: «Blázne! prečo myslíš, že budeš dlho žiť, keď niesi istý ani len jedného dňa? Koľkí už, ktorí trúfali si dlho žiť, sklamali sa a pomreli znenadála!... Čin teraz, čokoľvek činiť môžeš, lebo nevieš, kedy umreš.» Modlitba. Shliadni, všemohúci Bože, na naše krehkosti a pretože pod pokušeniami tela i sveta na smrť svoju zabúdame a pod ťarchou hriechov svojich klesáme, podporuj nás mocnou prímluvou Tvojho blahoslaveného mučeníka a biskupa Simeona skrze Ježiša Krista, Syna Svojho, Pána našeho. Amen. |