|
||||||
| Medzi tisícami pohanov, ktorých sv.Pavel, apoštol národov, kázaním o Kristu ukrižovanom na pravú vieru obrátil, nachodí sa aj Títus. Dľa svedoctva sv. Jána Zlatoustého a iných narodil sa v Korinte z rodičov pohanských. Od svojej mladosti viedol život cnostný, utiahly a panenský; usilovnosťou svojou vzdelal sa aj v umeniach a rečiach. Keď sv. Pavel poprvé do Korintu prišiel a tam kázal, slovo jeho vniklo aj do srdca Títovho; on uveril a dal sa vo viere kresťanskej dokonale vyučiť. Sv. Pavel tešil sa nad jeho mravmi a schopnosťami a pokrstil ho. Títus však s týmto nebol spokojný, lež javil hneď veľkú horlivosť nie len v učení sa, lež aj vo vyučovaní druhých. Jak veľké pokroky musel robiť Títus v spasení a vykonávaní bohumilých cností hneď po svojom obrátení sa na kresťanstvo, to odtiaľ vysvitá, že sv. Pavel uzavrel s ním sväzok najužšieho priateľstva, vzal ho so sebou na cestu, v listoch svojich menuje ho bratom a spolupracovníkom svojím a bol mu vrelou láskou oddaný. V Antiochii vznikla medzi tými, čo z pohanov a Židov stali sa kresťanmi, okolo roku 50. veľká roztržka. Niektorí totiž z bývalých Židov horlili za udržanie židovských obradov pri krste a hovorili: «Jestli sa nedáte obrezať dľa zákona Mojžišovho, nemôžte spasení byť.» Týmto, pravda, obrady židovské stavali nad krst a vystavili mladú Cirkev veľkému nebezpečiu, že sa na dve stránky roztrhne. Aby teda bol sporu konec, obec Antiechenská poslala na čele vyslanstva sv. Pavla a Barnabáša do Jeruzalema; na tejto ceste sprevádzal apoštola aj Títus. V Jeruzaleme však tí, čo zo židovstva pokrstení boli, naliehali na to, aby bol Títus obrezaný. Avšak ako Pavel tak aj Títus tomu odporovali; následkom čoho na sneme cirkevnom, ktorý za tou príčinou apoštolovia a najstarší celej Cirkvi držali, vysloveno a ustanoveno bolo: «že Boh z pomedzi Židov a pohanov vyvoliť si chce ľud k velebeniu mena svojeho, že teda medzi týmito všetek rozdiel prestal a že otroctvo zákona povznieslo sa k duchu kresťanskej slobody.» Roku 56. poslal sv. apoštol Pavel, ktorý sa za čas v Efesu zdržoval, milého učedelníka svojho do Korintu, mesta réckeho, kde už veľká obec kresťanská kvitla, aby tam medzi veriacimi pohoršenia a roztržky vyrovnal. V meste tomto totiž mnohí z pohanov pokrstení viedli život slobodný, odvolávajúc sa pri tom na apoštola Pavla, druhí zas zo Židov úzkostlivé opovrhovali všetkým, čo sa rovnalo pohanským obyčajom, odvolávajúc sa na sv. Petra. Títo sa nazývali Petríni, tamtí Pavlíni, kým tretí pridŕžali sa Alexandrinského učiteľa Apolla. Keď Títus s listom do Korintu prišiel, prijatý bol so všetkých strán s najväčšou úctivosťou; a pretože naplnený bol najvrelejšou láskou a slobodu evanjelickú tak bol zamiloval, že ani to od veriacich prijať nechcel, čo sa k životu jeho zdalo byť potrebným, vľúdnym svojím chovaním sa v krátkom čase tak ďaleko to doviedol, že všetko pohoršenie odstránené a vinici opäť na cestu pravdy privedení boli. Skončiv sv. dielo smierenia vrátil, sa zpät k sv. Pavlovi, aby mu zprávu podal o svojom blahonosnom účinkovaní v Korinte. Po nejakom čase však znovu navštívil toto mesto, aby tam z naloženia sv. Pavla almužnu pre chudobných v Jeruzaleme a Judei sbieral. žalári v Ríme, na ostrov Krétu, a kázal tu sv. Evanjelium. Títus ho tiež sem nasledoval. Pretože ale sv. Pavla povolanie a starosť o mnohé cirkvi, ktoré založil, do iných zemí volaly, nechal na Kréte učedelníka svojho, aby on dielo započaté dokonal, sv. Evanjelium ďalej kázal, z obce do obce putoval, nové cirkvi zakladal a na čelo ich hodných biskupov a pastierov ustanovoval. Roku na to 66. písal sv. Pavel Títovi týmto cieľom list, v ktorom mu k vedeniu biskupského dozorstva zvláštneho poučenia udelil a jeho vo všetkých cirkvách po celom ostrove za svojho námestníka ustanovil; spolu mu ale naložil, aby sa k nemu do Nikopolu vrátil. A takého učiteľa hodný učenník s vrelou láskou plnil ťažké povinnosti úradu svojho, nie ale bez ťažkosti: pretože Krétčania už vtedy známi boli po svete ako lúpežníci, bitkári, lhári, ako ľudia falošní, výstupní a leniví; Títus teda mal ťažkú prácu, kým tento zkazený ľud viere kresťanskej získal a v nej upevnil. Horiac túžbou, ohlasovaním sv. Evanjelia všetky národy bez rozdielu na cestu pravdy doviesť, šiel medzi Slovanov do Dalmacie, položil aj tu základ nového života, otvoril veriacim celú láskavosť apoštolského srdca svojho, prečo Slovania Dalmacie ctia ho ako svojho apoštola a otca pravej viery svojej. 38 rokov plnil sv. muž tento úrad svoj biskupský s najväčšou horlivosťou. Sv. Ján Zlatoustý svedčí o ňom, že v panenskej čistote až do smrti sotrvával a k tejto anjelskej cnosti aj svojich poslucháčov pri každej príležitosti napomínal. Preto akoby za odmenu, keď v 94. roku veku svojho ducha svojho Otcovi nebeskému navrátil, okolo mŕtvoly stojaci videli tvár jeho skvelými papršleky ožiarenú. Poučenie. Sv. Títus žil neustále v panenskej čistote a usiloval sa aj druhých pred nečistotou vystríhať. Záleží-li aj tebe, ct. čitateľu, niečo na tvojom spasení, miluj stavu svojmu zodpovednú čistotu a vystríhaj sa i toho najmenšieho, čo by sa jej protiviť mohlo: pretože Boh nič natoľko nenenávidí, ani človekovi nič na toľko neškodí, nežli prehrešenie sa proti čistote. Kto sa raz nečistote odovzdá, ťažko vráti sa pravým pokánim na cestu spasenia, iba keby Boh vykonal na ňom zázrak svojej milosti. I či smieš očakávať, že Boh aj na tebe vykoná takýto zázrak, ktorý nielen že sa nevystríhaš, lež proti božskému milosrdenstvu opovážlivé hrešíš? Sv. Títus použil jazyka svojho k vyučovaniu, rozširovaniu viery; ale nikdy k hrešeniu, zlorečeniu, ku kliatbe, k nečistým rečiam a piesňam, tým menej k zapieraniu Boha. K čomu si ty doposiaľ jazyk svoj potreboval ? O jak zriedka snáď k velebeniu Boha, k osohu blížného. Oproti, jak často k urážaniu Boha a ku škode blížného; pomysli len na svoje lhanie, zlorečenie, pomluvanie, osočovanie a iné hriechy jazyka, či si neobrazil nimi Boha? Spomni si na svoje reči a piesne, o iných hriechoch ani nehovoriac, čis' tými nenahrešil sa dosť proti Bohu, neškodil na duši blížnému ? Beda tebe, keby si teraz pred Bohom predstaviť sa a čo i len z týchto hriechov počet vydať musel, ako že by to vyzeralo s tebou ? Preto zavčasu daj na seba pozor a predovšetkým na svoj jazyk. Pretože ale človek sám bez milosti božskej nič nemôže, pros Boha o túto milosť a spoluučinkuj s ňou. Modlitba. O Bože, ktorý si sv. Títa apoštolskými cnosťami, predovšetkým panenskou čistotou ozdobil: pre zásluhy a na prímluvu jeho popraj nám, aby sme tu v tomto údolí trápenia spravodlivé, pobožné a čisté žijúc do vlasti našej nebeskej dostať sa mohli. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.