|
||||||
| Keď sa sv. apoštolovia na cestu vydali, aby dľa rozkazu Pána a majstra svojho Ježiša Krista ohlašovali sv. evangelium po celom svete, pripadla sv. Petrovi úloha: v hlavnom meste sveta, v Ríme, rozžať svetlo kresťanskej viery, založiť tam sídlo svoje, jakožto najvyššieho biskupa v cirkvi a ztadiaľ ohlašovať učenie Spasiteľa po celom svete. Avšak sv. Peter nepoberal sa hneď na toto miesto svojho pravého povolania, lež založil najprv stolicu svoju v meste Antiochii, hlavnom to meste Sýrie; tu zriadil kvetúcu obec kresťanskú, ktorú cez sedem rokov ako biskup riadil a spravoval. Po celý tento čas však neostával vždy v Antiochii, lež z času na čas kázal po celej malej Asii roztrúseným židom v Pontu, Galicii, Bythynii a Kappadocii. Tisíce obrátili sa na jeho slovo k viere kresťanskej. Roku 42 po narodení Krista Pána, za času cisára Klaudia odobral sa knieža apoštolov sv. Peter do Ríma, do velikého mesta svetového, hlavného to sídla najohavnejšej modloslužby a všetkých neprávostí, aby tam vztýčil prápor sv. kríža a zarazil svoju stolicu ako najvyšší pastier Cirkvi Kristovej. Pretože Spasiteľ sv. Petrovi oddal dôstojnosť pápežskú, prenesúc naň moc a právo, pásť ovečky a baránky, teda celé stádo, riadiť celú Cirkev jeho, on a jeho nástupcovia mali byť strediskom jednoty vo viere. Preto to aj božská prozreteľnosť tak usporiadala, že Peter práve v Ríme, stredisku to všetkých ríší sveta, sídlo svoje musel zaraziť. Päťadvadsať rokov sedel sv. Peter na svojej pápežskej stolici, to jesť päťadvadsať rokov riadil a spravoval všetky obce Cirkvi kresťanskej ako najvyšší biskup; a keď roku 67 po Kristu umrel v Ríme smrŕou mučeníckou, zaujali nástupci jeho, biskupi to rímskí, túto stolicu a spravovali jakožto pápeži celú Cirkev. Z tejto príčiny považovalo sa to vždy za známku pravovernosti, v spojení byť, vo viere a láske obcovať s touto stolicou, t. j. s pápežom, nástupcom sv. Petra, a vždy sa uznávalo že rímská Cirkev má prednosť pred všetkými stolicami biskupskými celého sveta. Pamiatka toho dňa, v ktorý sv. Peter založil svoju pápežskú stolicu v Ríme, slávievala sa od jakživa pod menom: «Stolica sv. Petra v Ríme» a síce na poďakovanie Bohu za zvláštne milosti a smilovania, aké bol vždy Cirkvi svätej preukázal, divotvorne strážiac a zachovávajúc ju, — na poďakovanie Bohu za tú milosť, že v obcovaní s touto Cirkvou, ktorá je strediskom jednoty, trváme; pretože obcovanie toto je neklamným dôkazom toho, že sme pravdoverní učeníci Ježiša Krista, a že jestli len učenie Cirkvi zachovávame, istotne dôjdeme spasenia večného. Poučenie. S ustanovením viditeľnej hlavy má sa to podobne ako so založením základného kameňa pri sklepení. Keby nebolo záverečného kameňa, nedržala by celá stavba a musela by sa zrútiť. Keby sa Spasiteľ náš nebol o to postaral, aby v Jeho Cirkvi jestvovala najvyššia hlava, ktorá by mala dozorstvo nad celou Cirkvou, to by len skoro povstať musely v nej zmätok, rozbroj a roztržky. Jestli niečo, zaiste to je podivu hodné, jak pevná bola stolica Petrova, t. j. vláda pápežská od časov apoštolských až do dnešného dňa. Najväčšie a najmocnejšie domy panovnícke pominuly, kráľovstva a cisárstva zanikly, temer zem zmenila rod vladárov svojich, a teraz už nieto ríše, ktorá by trvala od časov apoštolských; len viditeľná hlava katolíckej Cirkvi ostala od tých časov až do dnešného dňa. To pochádza odtiaľ, že sv. Petrovi prisľúbil Pán Ježiš, že na ňom, totiž na skale vystaví Cirkev svoju, ktorú ani brány pekelné nepremôžu! A Spasiteľ dostál slovu svojmu podnes a dostojí až do konca sveta. Preto neľakaj sa toho, čo teraz slyšíš, alebo v novinách čítaš, ako nakladá svet so sv. Otcom Piom X., lež poslyš, čo ti hovorím ja: Najväčšia spása, ktorej môže dojsť človek na tomto svete, záleží v tom, aby ostal v obcovaní s Pánom Ježišom Kristom. Avšak Pán Ježiš všetku pravdu a milosť složil ako poklad do lona Cirkvi svojej, ktorá z velikého pokladu toho veriacim udeľuje. Cirkev katolícka by však nemala žiadneho života a zdravia, keby nebola spravovaná jednou, viditeľnou, najvyššiu hlavou; ako by aj v tele ľudskom všetka krv v žilách stáť ostala, keby z tela srdce vyrvané bolo. Ty, drahý čitateľu, si tak šťastný, že môžeš údom byť pravej Cirkvi, podiel brať na pravde a sviatosťach; lež za to, že sa ti tohoto prevelikého šťastia dostáva, patrí povďačnosť tvoja len tej okolnosti, že Cirkev svätá na zemi má jednu viditeľnú, spoločnú a najvyššiu hlavu — rímského pápeža. Dnešný deň slávi sa v Ríme pamiatka stolice sv. Petra, prvého pápeža; pre každého katolíckeho kresťana je to slávnosť vďakovčinenia; máme totižto vďaky vzdávať Pánu Bohu, že nás tým opatriť ráčil, čo nám je k spaseniu duše nevyhnutne potrebné. Modli sa preto, drahý kresťane, často za hlavu Cirkvi, obzvláštne ale dnes. K tomuto cieľu uvádzam modlitbu, ktorá sa za pápeža pri omši svätej konáva: Modlitba. O Bože! pastieru a predstavený všetkých veriacich, shliadni milostivé na služobníka Tvojho N. (pápeža), ktorého si za pastiera cirkvi Svojej ustanovil. Udeľ mu, prosíme Ťa, aby sverenému sebe stádu skrze učenie a príklady bol užitočným, a spolu s ním dosiahol život večný; skrze Pána našeho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.