Sv. Pavel, pustovník

(10. 1.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.
Že človek aj na divokej púšti môže žiť, ako v raji, šťastný, svätý a spravodlivý, to dokázal pred pätnásť stoletiami jeden egyptský mladík, ktorému bolo meno Pavel.

Pavel narodil sa z rodičov bohatých, ktorí v dolnom Thebansku (v Egypte) svoje statky mali a nadaného syna svojho dľa vtedajších obyčajov vznešených rimanských a gréckych rodín čo najpečlivejšie vychovávali. Pri znamenitom vedeckom vzdelaní svojom preukazoval Pavel už od útlej mladosti svojej velikú náklonnosť k náboženským cvičeniam. Sotva mu bolo 15 rokov, keď rodičov svojich stratil, ktorí zanechali mu veľký majetok; tento však neposkytoval Pavlovi žiadneho potešenia; túžby a žiadosti jeho obrátené boly k nebesiam. Ukrutné prenasledovanie, ktoré cisár Decius r. 250 proti kresťanom pozdvihol, nútilo ho opustiť domovinu, a utiekať sa k svojej vydatej sestre na vonkove. Ale keď k svojmu najväčšiemu žiaľu zbadal, že vlastný švagor, vedený lakomstvom, aby totiž statky jeho shabať mohol, zamýšľal ho zradiť, utiekol na púšť medzi vrchmi thebanskými ležiacu. Po dlhom sem tam chodení, prišiel k skalnatému vrchu, kde vo veľkej skale spozoroval zatvorenú jaskyňu. I otvoril ju, aby vedel, ako to v nej vyzerá, a k svojmu najväčšiemu prekvapeniu našiel tu priestrannú komoru, ktorá bola s vrchu otvorená, a stínnym haluzím a listím veľkej palmy preklenutá; pramienok čistej čerstvej vody rinul sa klokotom z nej, a neďaleko ako potôčik do zeme sa spúšťal.

Tu v tejto priestrannej jaskyni vyvolil si sv. Pavel príbytok svoj. Tu strávil úplných 97 rokov vzdialený a zabudnutý od ľudí, ale v úzkom spojení s Bohom a s prírodou. Pokrm svoj bral z počiatku z ovocia palmového, nápoj mu poskytoval blízky prameň a z lístia palmového zhotovil si odev svoj.

Tridsať zím uplynulo; prišlo nové jaro — lež palma viac nehnala nového listia — odumrela; a na vyschlý jej peň opretý, pohrúžil sa pobožný pustovník v hlboké rozjímanie o pominuteľnosti všetkého na svete. Tu Všemohúci postaral sa o sluhu svojho iným, zázračným spôsobom. Ten, čo «vtáctvo v povetrí živí a pokrm dáva havranom na púšti,» skrz havrana posielal každý večer pol pecňa chleba Svätému a takto ho živil, ako pred časmi proroka Eliáša. Takto trávil sv. Pavel vek svoj modlitbou a chválou Božou, rozjímaním nebeských vecí a plnením vôle Božej.

V roku 113. veku jeho navštívil ho sv. Antonin, ktorý na inej strane púšti žil.

Tomuto prezreteľnosťou božskou bolo naložené, sobrať sa a hľadať ešte staršieho pustovníka, než je on sám. Po dvoch dňoch a nociach prišiel k jaskyni, v ktorej zbadal svetlo. Toto bolo bydlo sv. Pavla. Tento keď pred svojím bydlom zazrel človeka, naľakal sa a zatvoril dvere jaskyne. Anton však plačúc prosil o pripustenie, praviac: «Ja som síce nie hodný, uzreť obličaj tak veľkého muža, je tomu však už druhý deň, čo po púšti chodím za tebou, a teraz, keď som ťa našiel, zatváraš dvere predo mnou, ktoré zverom púšti otvorené nechávaš. Lež musíš vedeť, že sa ja z tohoto miesta nepohnem, kým ťa neuvidím, a čo by mi prišlo na prahu bydla tvojeho dokonať dni života môjho.»

Sv. Pavel na to otvoril jaskyňu svoju, pozdravil sv. Antonína menom jeho, objal ho a sadnúc si k nemu, pravil: «Drahý bratre, vidíš pred sebou človeka, za ktorým si ty tak veľmi túžil, ktorého si hľadal s toľkými neresťami; hľa, postava moja je shrbená, vek vysoký vložil na mňa rameno svoje, ťarcha rokov sklonila hlavu moju, vlasy moje zvädly, brada moja zošedivela, telo moje dozrelo ku žatve; však ale rozprávaj mi, ako to tam teraz v tom svete ide, či sú tu ešte ľudia vždy jednako zlí? a hriech ešte vždy tropí jednak mnoho nerestí? Prestalo už modlárstvo ? Panuje ešte vždy nádhera a rozpustilosť?» Takto shovárali sa dvaja sv. pustovníci o jednom-druhom. Medzitým, čo besedovali, priletel havran, ktorý položil Svätému k nohám celý peceň chleba a zase odletel.

Usmievajúc sa, riekol Svätý zadivenému priateľovi: «Hľa, jak dobrotivý je Boh náš! 60 rokov tomu, čo mi každodenne pol pecňa chleba posiela týmto spôsobom; dnes, pretože si ty ku mne prišiel, posiela mi celý!» Na to hneď vďaky vzdávajúc Bohu za dar, ktorý im poslať ráčil, sadli si k prameňu, jedli z chleba a pili z vody, a tak občerstviac sa, vrátili sa do jaskyne, kde takmer cez celú noc chválili Boha spevom a modlitbou.

Na druhý deň ráno povedal Pavel svojemu hosťovi: «Drahý bratre, veľmi by ma tešilo, kebych ďalej s tebou zotrvávať mohol, avšak hodina moja sa blíži. Pán mi prisľúbil, že prv než umriem, uvidím teba Pán poslal ťa ku mne, abys pochoval telo moje do zemi, z ktorej je vzaté. Iď teda jestli chceš, dones mi plášť, ktorý ti dal biskup Athanás, abys ním zakryl mŕtve telo moje.» S ťažkým srdcom rozlúčil sa sv. Antonín s Pavlom a vydal sa na cestu k svojemu kláštoru. Keď však na tretí deň opäť do jaskyne sv. Pavla vkročil, našiel ho ztrnulého, kľačiaceho s pozdvihnutou hlavou a s rozpiatyma k nebesiam rukama. Ticho a plný úctivosti priblížil sa k nemu v domnení, že sa modlí. Ale keď videl, že vskutku je mrtví, zvolal: «O zbožná duša, ktorá i v smrti neustáva činiť, čo činila za živa!»

Antonín teda zavinul mŕtve telo sv. Pavla do plášťa, a modliac sa a žalmy spievajúc vyniesol ho z jaskyne. Bez všetkého nástroja ako však vykopať hrob. V takýchto rozpakoch uzrel pustovník. dvoch levov, ktorí ako složil mŕtvolu, hneď si ku nej ľahli a revali zármutkom, potom však, odskočiac, driapami do piesku vyhrabali hrob a zmizli v púšti. Do tohoto hrobu položil Antonín telo sv. Pavla s modlitbou a slzami, rúcho však, ktoré si bo zosnulý z lístia palmového zhotovil, vzal so sebou, a ako vzácny poklad nosil ho v čas slavný veľkonočný. Učedelníkom svojim ale rozprával všetko, čo sa bolo prihodilo.

Sv. Pavel zomrel na konci roku Pána 340, v 113. roku veku svojho.

Sv. telo jeho dal okolo roku 1169 Manuel Comnenus, cisár carihradský, neporušené preniesť do Carihradu (Konstantinopolu) a v chráme Rodičky Božej složiť, zkadiaľ roku 1240 istý Jakub Lantzlo, mešťan benátsky, preniesol sv. pozostatky do Benátok a uložil ich v chráme sv. Juliana. Konečne keď úcta k sv. Pavlovi medzi kresťanmi vždy viac sa šírila a nesčíselní pustovníci, po jeho mene Pavlíni nazvaní, vzývali Pána už i v lesoch Uhorska, Ludvik, kráľ uhorský, ktorý sa bol zaviazal, že jestli skrze zásluhy a na prímluvu sv. Pavla, prvého pustovníka, podarí sa mu pokoriť pyšných Benátčanov, pozostatky jeho s veľkým plesom preniesť dá do Uhorska, dal sv. telo 4. oktobra r. 1381 z chrámu sv. Juliana v Benátkach preniesť do Budína, kde ľudom a kňažstvom s radosťou uvítané, s najväčšou pobožnosťou složené bolo v kapii kráľovskej. Odtiaľ ešte tohože roku v mesiaci decembri kardinál Demetrius, arcibiskup ostrihomský, v sprievode hodnostárov cirkevných i svetských, v prítomnosti zemanstva i ľudu preniesol pozostatky sv. Pavla do kostola sv. Vavrinca, mučedelníka, v budinských vrchoch neďaleko Budína ležiaceho, kde veľká spoločnosť mníchov sv. Pavla (Paulini) v ustavičnej službe Božej žila, a kde premnohí veriaci na prímluvu sv. Pavla nesčíselné dary prijímali od Pána našeho Ježiša Krista.

Poučenie.

Na sv. Pavlovi sa ukázalo, že Boh neopúšťa sluhov svojich, ktorí verne plnia vôľu jeho a že i o ich časné potreby stará sa otcovsky. Pavel stať sa mal vodcom onoho veľkého počtu svätých kajúcnikov, ktorí na púšti, od sveta vzdialení, za spasenie ľudí sa modlia, samých seba prácou a modlitbou posväcujú, a svetu, do nerestí a neprávostí ponorenému, za skvelé obrazy nasledovania Krista na ceste krížovej slúžiť majú. Toto bola vôľa Božia a sv. Pavel ju vyplnil.

Preto aj Boh postaral sa spôsobom najláskavejším o neho, a každodenne dal mu donášať chlieb skrze havrana. Preto zmuž sa, dušo kresťanská, a vlož všetku starosť svoju na Pána. My síce nesmieme, ba nemáme zázraky od Boha očakávať, to však smieme a máme očakávať od neho, že nám pomôže, jestli sa ho zpúšťať nebudeme. Boh totiž môže vždy pomôcť aj bez patrných zázrakov, lebo skrz iných ľudí, alebo príhodným vedením zákonov prírody, ktoré len to konajú, čo on chce; keď však obyčajný poriadok prírody nepostačuje, ani vtedy nie sú sviazané ruky Všemohúceho, ktorý môže, keď chce, činiť i zázraky. Dobrý kresťan nebude teda trápiť sa starosťami o budúcnosť, ako sa mu povede ďalej, ako zaopatrí svoje deti, čo bude z neho, keď nastane vojna, neúroda atď.; a ešte menej bude zo samej úzkosti, aby snáď neumrel hladom, lhať, šudiť, klamať, krasť, druhých prenasledovať, rúhať sa, atď. Ináč by odstrkoval od seba láskavú pravicu Pána. Ľudia v úzkostlivých starosťach o veci časné nielen na duši hynú, lež často zle sa im vodí aj na svete, aby poznali, že Boh je Pán, človek ale len sluha, ktorý z milosti Jeho žije. Kto však dôveruje v Boha, ten si nerobí zbytočných starostí, ani si ich robiť nepotrebuje. Boh sám vezme na seba záležitosti jeho a pemôže mu v čas príhodný a pravý. «Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a spravedlnosť jeho a ostatné bude vám pridané.» (Mat. 6, 33.) Ešte nikto hladom neumrel, kto Bohu verne slúžil a dôveroval v Neho.

Modlitba.

O Bože a Otče nebeský, ktorý si sv. sluhovi svojmu Pavlovi tak veľkú dôveru v dobrotu Tvoju a takú stálu horlivosť v plnení vôle Tvojej dať ráčil, popraj aj nám milosti, aby sme vždy len Tvoju sv. vôľu na zreteli mali a potom sa zcela Tvojej prozreteľnosti odovzdali. Amen.