|
||||||
| V najdivokejších horách talianských žil roku 500 po narodení Pána nábožný muž, aby spasil dušu svoju a i telo budúcemu vzkrieseniu od všelikého porušenia zachoval. Život viedol prísny, ustavične trvajúc na modlitbách, pôstoch a rozjímaní o nebeských veciach. O nedlho vypátralo ho tu oko pastierov, ktorí s dobytkom svojím tade sa preháňali. Povesť o jeho svätosti a láskavosti, jakou s nimi obcoval, rozniesla sa široko-ďaleko. Prichádzali k nemu ľudia chudobní i bohatí, ktorí útočište u neho hľadali a seba i majetok obetovať chceli Bohu. Iní zas, nemohúc rozlúčiť sa so svetom, doviedli k nemu synkov svojich, aby ich vychoval v duchu nábožnom. Muž tento bol svätý Benedikt, zakladateľ rádu Benediktínov. Roku 522 doviedol k nemu rímský šľachtic Eutichius svojho 12 ročného synáčka Maura, aby ho vyučil a vychoval. V duchovnom živote zbehlý učiteľ hľadel najsamprv z útleho srdca mladučkého učeníka vykoreniť prameň všetkej zkazy, sebeckú totiž hlavatosť a nestálosť; čo sa mu natoľko pošťastilo, že medzi všetkými chovancami najviac si zamiloval Maura; lebo ten nasledoval príklad majstra svojeho vo všetkom: v pôste, v bdení, v znášaní obťažností, vo vytrvaní na modlitbách, v mlčaní, tak že ho sv. Benedikt viac od toho zdržovať, než k tomu napomínať musel. Týmto spôsobom stal sa po niekoľkých rokoch živým obrazom svojeho majstra, ktorý ho už nie viac ako chovanca, ale ako mladšieho brata miloval, a kedykoľvek k nováčkom, do kláštora vstupujúcim, reč držal, Maura im vo všetkom za príklad a vzor horlivosti predstavoval. Raz za pekného letného rána, šiel Placidus, chovanec sv. Benedikta, na nízky breh blízkeho jazera pre vodu; v chlapčenskej nerozvažitosti stúpil niekoľko krokov do nespokojnej vody; vlny vzaly ho so sebou od brehu. Benedikt videl nebezpečie a volal na Maura, aby pribehol chytro na pomoc; Maurus neváhal; nemyslel na to, že nevie plávať, nemeral diaľku od brehu, ani hĺbku jazera — on mal len jednu myšlienku: pomôcť mu a zachrániť ho stoj čo stoj. Vrútil sa do prúdu a spiecha! vlnami jakoby po pevnej zemi, vytiahol ponoreného z vody a vyniesol ho pevným ramenom na breh. Len potom videl, čo urobil; studený mráz ho prejal, keď pomyslel na nebezpečie, v ktorom sa nachodil. I padol na kolená a vrúcne ďakoval Pánu, ktorý ho zázračným spôsobom zachránil. Povesť o veľkej zbožnosti sv. Benedikta a reholníkov jeho niesla sa celým kresťanstvom; kňazi, kniežatá a biskupi ponáhľali sa rád tento uviesť do svojich krajín a biskupství. Tak aj biskup mesta Mansu vo Francúzsku požiadal Benedikta, aby mu niekoľko najschopnejších učeníkov svojich poslal, ktorí by aj Francúzsko učinili účastným veľkého požehnania, aké rád sv. Benedikta už vtedy talianskou zemou rozsieval. Benedikt určil k tejto úlohe miláčka svojho Maura, nad ktorým tak zrejme zjavila sa milosť božská a ktorý priam preto jedine hodil sa k ťažkému úradu v cudzej krajine, v ktorej mal zakladať štepnice kresťanskej viery, semeništia úcty božej a školy činnej lásky k blížnému : stavať kláštory ,otvárať priateľské útočistia oduševnosti za vieru Ježiša Krista. Požehnaním svojho majstra, blahoželaním spolubratov sprevádzaný, Evangelium v ruke a sľub reholný v srdci, dal sa Maurus so štyrmi bratmi na ďalekú a obťažnú cestu. Keď roku 543 v mesiaci januári do Francúzska prišli, pobožný biskup, ktorý ich povolal, nebol už viac medzi živými, a jeho nástupca prijal ich velice chladno, temer odporne. Tu stáli úbohí bratia v cudzej krajine celkom opustení. Boh však pomohol im z tejto nesnádze. Žil vtedy u dvora kráľovského znamenitý a bohatý pán, menom Florus, ktorého si kráľ Theodobert tak velice zamiloval, že mu všetko po vôli učinil. Toho získal sv. Maurus svätému dielu svojemu. Florus bol muž velice pobožný, s celou horlivosťou podporoval reholníkov a daroval im rozsiahle pozemky v biskupstve Angerskom. Tu na brehu rieky Loary vystavil sv. Maurus vehlasný kláštor Glanfeuil a otvoril prvú školu reholnú. Účinkovanie Benediktínov dosiahlo tu všeobecného uznania, tak že i Florus so synom svojím Bertulfom vstúpil do ich rádu. Otec i syn v prítomnosti samého kráľa a mnohých veľmožov zeme francúzskej skladali sľuby reholné do rúk sv. opáta Maura. Mocnár daroval kláštoru rozsiahle statky s mnohými poddanými, a mnoho vznešených mužov zrieklo sa márností svetských, aby v kláštore s piatimi italskými bratmi venovali sa nábožným skutkom kresťanským. Iní zas privádzali ta dietky svoje, aby tu príkladom boly vedené k životu nábožnému. O niekoľko rokov bývalo v kláštore Glanfeuilskom viac než 100 bratov a sv. Maurus dal sa zakladať kláštory i na iných miestach biskupstva a celého Francúzska po všetkých provinciách; z ďaleka pospiechali ľudia do Glanfeuilu, dielom aby osobne preukázali úctu sv. mužovi, ktorý za krátky čas veľké veci k sláve Cirkvi a k spaseniu veriacich učinil, dielom aby u neho v útrapách a biedach rozličných radu a pomoc hľadali alebo o divotvornú jeho prímluvu u Boha ho prosili. A on nemocných uzdravoval, utrápených potešoval, nevedomých poučoval, zúfajúcich k pokoju a hriešnych k spaseniu privádzal. Sv. Maurus osematridsať rokov spravoval kláštor, ktorý bol svojou príčinlivosťou založil. Vo veku vysokom odovzdal správu jeho učeníkovi svojemu Bertulfovi a zamiloval sebe samotu, zaoberajúc sa len velikým krokom z časnosti do večnosti. Dva roky neskôr napadla ho zimnica, a keď tušil blízky koniec svoj, dal sa do kostola zaniesť, aby tu svätými sviatosťami zaopatrený bol. Potom sa položil na žínené rúcho kajúce a odovzdal dušu svoju Bohu 15. januára roku 583. Poučenie. Zo života sv. Maura učíme sa pravde, lež tým odhodlanejšie kráčali po nej. ktorá sa každého človeka týka. Maurus totižo stal sa svätým skrze príklad sv.Benedikta .Miláčik kráľa francúzskeho ,Florus ,stal sa poníženým reholníkom skrze príklad sv. Maura a zase syn Florov stal sa svätým, že ho zvolil Maurus za svojho nástupcu. A všetci tí ostatní reholníci, ktorí do tohoto rádu vstúpili, viedli tu život svätý. Skrze čo boli k tomuto pohnutí? Len skrze príklad druhých, ktorí ich predišli. Príklady tiahnú; človek mnohokrát krátkym dobrým príkladom viacej dovede, než dlhou rečou. Príklad totiž je kázeň, ktorú aj sluha môže držať pánovi svojmu bez toho, žeby ho obrazil lebo mrzutosťou naplnil; je kázeň, ktorou i prostý, neučený kresťan komukoľvek môže do duše hovoriť; je kázeň, ktorou dietky na rodičov, poddaní na svojich predstavených môžu pôsobiť. Chceš-li vedeť, čo je príklad dobrý ? Hľa! keď vedieš dobrý, cnostný život, osožíš nielen sám sebe, ale i všetkým, ktorí s tebou žijú. Prečo však osočujú zlí ľudia najradšej toho, kto je v skutku nábožný, prečo ho pomluvajú, jemu sa posmievajú ? Práve preto, že svedomie jejich dobrým príkladom znepokojované býva, a žeby príklad ten radi mali s očú. Dobrí však ľudia posilnení bývajú dobrým príkladom, by sa nedali sviesť s dobrej cesty,lež tým odhodlanejšie kráčali po nej. Zvlášte mnoho záleží na dobrom pristal sa svätým skrze príklad sv. Benedikta, klade, máš-li okolo seba deti, alebo mladých ľudí. Pre týchto je dobrý príklad to, čo poníženým reholníkom skrze príklad sv. slniečko a tichý dáždik pre kvetúci strom a zelenú jarinu: potichúčky prináša on zdar a požehnanie dušiam mladistvým. Avšak daj pozor! bo to nie je dobrý príklad, keď sa dakto stavia, ako by bol pobožným a cnostným; to je pretváranie a pokrytstvo, na ktorom niet žiadneho požehnania; dobrý príklad musí byť úprimný. Musíš kresťansky jednať a mluviť, preto že tak skutočne myslíš a nie preto, že ten alebo onen na teba pozor dáva. Takéhoto dobrého príkladu, bohužiaľ! málo na svete. Mnoho sa mládeži káže slovom, ale málo príkladom. Aj ty sám obcuj len s cnostnými, abys dobrým príkladom ako na úslní zotavil a zohrial sa. Často mnohý na duši zdravý príkladom svojím vzkriesil mnohého na duši mŕtveho a nemocnému dopomohol k zdraviu! Modlitba. O Bože! ktorý si nás ľudí v spoločnosť spojil, aby sme jeden druhému dobrým príkladom predchádzali: popraj nám milosti, aby sme len s cnostnými obcovali a iným vždy svetlom dobrého príkladu svietili, skrze Pána našeho Ježiša Krista. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.