|
||||||
| Sv. Kanut, kráľ dánsky, bol ôsmy syn Svena II., ktorý ho skrze výtečných učiteľov vychovať dal. Kanut v učení znamenite prospieval; zvlášte však vynikal dobrými mravy, nevinnosťou, čistotou srdca a neobyčajnou stydlivosťou. Následkom nábožnosti a nevinnosti bol aj vo válke udatný a neznal žiadneho strachu. Veľké víťazstvá nesviedly sv. Kanuta k pýche, on tým viac zamiloval sebe čo najkrajšiu ozdobu — pokoru. Všade a vždy koril sa Bohu všemohúcemu. Raz sa prechádzal po brehu morskom. Služobníci jeho lichotili mu, moc jeho velebiac, preto že nad zemami a mórami vláda jeho sa rozširovala. Kráľ chcel podlizačov zahanbiť, preto posadil sa na brehu morskom docela na kraj a pravil: «More, prikazujem ti, aby si neprichádzalo ku mne tak blízko a nemočilo telo moje!» A keď vlny morské porád stejne na neho dorážaly a ho zcela umočily, obrátil sa ku služobníkom svojim, rieknuc: «Vy pochlebníci, vidzte tu svojho mocného kráľa, ktorému nad zemami a mórami vládnuť prináleží, a ktorý rozkazom svojím ani kvapku vody od seba odvrátiť nemôže. Nikto nie je mocný, krome Boha, a nikomu neprináleží česť mocným nazvaný byť, leda tomu, ktorý všetky veci stvoril a zachováva.» Tak smýšľal Kanut. Božia česť mu bola nado všetko. Preto aj nemal inej túžby, než aby pravá viera všade rozšírená bola a vždy hlbšie korene púšťala do sŕdc ľudských. Múdrymi zákony naliehal na to, aby v ríši jeho kresťanské mravy sa utužovaly, v čom sám najlepším príkladom predchádzal. Palác jeho bol príkladom zbožnosti a mravopočestnosti. On sám žil ako svätý. Prísnym pôstom krotil telo svoje, na uzde držiac ho krom toho aj rúchom žíneným. Neustálou vrúcnou modlitbou neprestával sebe i ľudu svojmu vymáhať milosť Božiu. Zvláštnu úctu choval ku kňazom, sluhom Pána. Pretože poddaní jeho kňazov a biskupov za cudzincov bez všetkého práva považovali, učinil týchto rovnými kniežaťom a šľachticom zeme, dal im slobody a mnohé výsady; aby pred národom stali sa ctihodnejšími. Vedel on dobre, že kňazi len vtedy môžu zdarné účinkovať vo svojom povolaní, keď požívajú všeobecnej vážnosti a držaní sú za námestníkov Najvyššieho; aby teda celkom neodvislí boli, vykázal im k výžive desiatky, žeby takto stavu svojmu primerano žiť a chudobných podporovať mohli. Miesto starých drevených kostolov dal stavať nové a ozdobil ich leskom kráľovským. Kostolu hlavného mesta svojho Röskildu daroval drahocennú korunu, ktorú sám nosieval. Medzitým však čo o náboženstvo a kňažstvo sa staral a kostoly staval, nezanedbával spravovanie ríše. Prísne vysluhoval právo a spravedlnosť, vdovy a siroty zastával, a nestranne trestal aj bohatierov ríše svojej, jestli utlačovali nižších. Jedného zo svojich miestodržiteľov, ktorý, aby svojej mrhavosti hovel, lode na mori drancoval, dal Kanut pred súd povolať, odsúdiť a obesiť Táto nestranná prísnosť popudila veľmožov proti nemu, medzi ktorými bol i vlastný brat jeho, ktorý už dávno po korune čihal, a len na vhodnú príležitosť čakal, kedy by úmysel svoj uskutočniť mohol. Táto príležitosť sa mu naskytla, keď kráľa Kanuta normanským Vilhelmom utlačení Angličania k pomoci volali. Kanut ozbrojil svoje námorníctvo, Angličanom chcejúc ísť na pomoc. Vilhelm, kráľ normanský, však vodcov jeho na radu vlastného brata Kanutovho zakúpil peniazmi. Dánski vojaci opustili kráľa. Za túto nevernosť Kanut nariadil, aby všetci buď kňazom platili desiatky, alebo složili veľké dane, ktoré za pokutu vypísal. Dánovia radšej platili velikú daň, než desiatky kňazom. Na búrenie brata kráľovho zmocnila sa nespokojnosť aj samých roľníkov. Kráľ, jakmile sa o tomto dozvedel, hotovil sa k odporu. Nepriatelia jeho, neopovážiac sa napadnúť ho na otvorenom poli, sklamali ho falošnou prísahou. Jeden zo zradcov odobral sa ku kráľovi a falošnými prísahami ubezpečoval ho, že sa ľud opäť k povinnosťam svojim navrátil. Kráľ uveril zradcovi. Za tým ale povstalci získali času a napadli kráľa, ktorý v meste Odensee so svojimi vernými meškal. Dňa 10. júla roku 1086 odobral sa Kanut do blízkeho kostola sv. Albana k večernej modlitbe; tu vypuklo povstanie; povstalci obkľúčili kostol, sluhovia a verní kráľovi utekali k jeho obrane, drevené však steny kostola len skoro padaly pod mocnými úderami sekier divých odbojníkov. Kanut chytro vyspovedal sa kňazovi a pospiechajúc k oltáru modlil sa: «O Pane! rád obetujem Tebe život svoj; lebo som len česť Tvoju a Cirkvi Tvojej hájil. Prijmi milostivé túto obeť a popraj, aby moji nepriatelia jednúc neprávosť svoju poznali a za ňu ľutovali, by od Teba odpustenia dosiahli, ako aj ja zo srdca im odpúšťam.» Kým sa takto modlil, kopija, celou silou oknom hodená, prebodla srdce jeho. Sv. Kanut klesnul a ducha svojho odovzdal Pánu. Poučenie. Sv. Pavel apoštol píše: Celé ľudské pokolenie podobá sa telu ľudskému, ktoré pozostáva z mnohých údov. K celosti tela potrebné sú všetky údy, ačkoľvek podľa práce, ktorú konajú, podľa služby, ktorú zastávajú, jedny pred druhými prednosť a väčšiu dôležitosť zasluhujú. Každému z nás je podobne čestno a dôstojno byť údom tela Kristovho a náležať k Cirkvi katolíckej; hoci práve aj tu rozličné údy, dľa rozličných služieb, jedných nad druhými vyznačujeme. Hlava, ktorá myslí, ústa, ktoré mluvia, sú predné údy pri každom tele; preto aj pri tele Ježiša Krista, ktoré je Cirkev Božia; hlava a ústa sú údy najprednejšie. Kto je však touto hlavou, týmito ústami v Cirkvi ? Kto iný, než tí, ku ktorým povedal Pán: «Ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás, iďte a učte všetky národy!» Kto iný, než apoštoli a učeníci ? Kto iný, než ich nástupcovia, to jest duchovenstvo. Veriaci stoja tedy ku svojim kňazom v tom pomere, ako údy tela k hlave a ústam. Z toho nasleduje, že kto duchovenstvo zľahčuje, sám seba poličkuje. Ľud, ktorý ncctí kňaza, nemá úcty ani pred oltárom, ani pred trónom, a preto, ako to bohužiaľ, teraz zkusujeme, nepriatelia poriadku a práva tak radi zľahčujú a v posmech uvádzajú duchovenstvo a hľadia ho o česť, vážnosť a dôveru ľudu priviesť, dobre vediac, že jaknáhle sa im podarí duchovenstvo zľahčiť, zľahčeno bude s týmto aj náboženstvo a po zbúranom oltári zboriť trón kráľovský, ľahkou bude prácou. Ľud bez náboženstva je ako divoké zviera. Preto, drahý kresťane! neopováž sa tupiť kňaza, trebárs by si spozoroval, že je chybný a hriešny; váž si vysoko jeho dôstojnosť, — lebo slnko vždy slnkom ostane, ač sa aj na chvíľku zatmie. Pod slncom nieto človeka bez chyby; snadno že aj kňaz má svoje chyby, ale ty zakrývaj ich plášťom lásky a neodkrývaj nahotu otca duchovného, aby si neuvalil na seba kliatbu, ako Chám. Boh bude súdiť kňaza, ty nie si sudcom jeho. Modlitba. O Bože môj! popraj mi, abych vidy úctu ku kňazom Tvojim choval, podľa ich slov a napomínaní sa spravoval a tým spôsobom vyplniac vôľu Tvoju svätú, spravodlivým a spaseným sa stal. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.