|
||||||
| Sv. Fabián, rodom Riman, stal sa pápežom nasledujúcim podivným spôsobom. Keď duchovenstvo s cisára Maximina, nepriateľa kresťanov) volilo pápeža, nemohlo sa srovnať v tom, kto by mal byť pápežom, lebo hlasy rovnako sa rozpadly na Fabiána a na jeho súperníka. Tu sletel biely holub, ako sňah na hlavu sv. Fabiána. Prítomní mali to za pokynutie Božie a zvolili Fabiána za pápeža. On riadil cirkev za 13 rokov; vymenoval prvých 7 podjáhňov, ktorým prináležalo zapisovať deje kresťanských mučeníkov v siedmich okresoch rímských a poslal prvých učiteľov viery do Francúzska. Za cisára Decia umrel smrťou mučeníckou r. 250. Sv. Sebastián pochádzal zo vznešeného rodu v Galii (pravdepodobne z mesta Narbonne) a vychovaný bol v Miláne. Dosť skoro oddal sa službe vojenskej a prišiel okolo r. 283 do Ríma. Od mladosti kresťanstvu oddaný preukazoval sv. Sebastián prenasledovaným kresťanským spoluveriacim všemožnú lásku a k vytrvalosti ich povzbudzoval. Marek a Marcelín, dvaja ešte mladí kresťania a bratia, boli pre vyznanie viery svojej odsúdení na smrť. Plačom a prosbami svojich ešte pohanských rodičov a príbuzných boli by sa skoro dali odvrátiť od viery. Tu prišiel k ním Sebastián a svojimi nadšenými slovy dodal im zmužilosti, aby vo viere pevne zotrvali, tak že všetci prítomní jeho rečou pohnutí boli. Sotva že dohovoril, tu Zoe, žena Nikostratová, v jehož dome sa toto stalo, vrhla sa k nohám svätému a znakmi pýtala ho o požehnanie. Bola totiž už na šiesty rok nemá a dúfala, že na prímluvu svätého obdrží reč svoju. Sebastián prežehnal ju znamením sv. kríža a hľa, hneď začala zreteľne mluviť a Ježiša Krista jakožto Pána svojho chváliť a velebiť. Na tento zázrak prijal aj jej muž s mnohými pohanmi vieru kresťanskú. Chromantius, miestodržiteľ rímský, dozvediac sa o tom, že Nikostratus prijal kresťanstvo a následkom toho zázračne oslobodený bol od lámky, na ktorú mnoho trpieval, i sám stíhaný súc touto trápnou nemocou, umienil si stať sa kresťanom. Sotva sa Sebastián o tom dozvedel, hneď do jeho domu pospiechal a vyučiac ho i syna jeho, pokrstil ich. I keď bol pokrstený, lámka ho opustila. Miestodržiteľ, pohnutý týmto zázrakom, dal rozkaz, aby väzňovia a všetci otroci jeho na slobodu prepustení boli, a složil úrad svoj. Všetko toto stalo sa koncom roku 284 pod cisárom Karinom. Nasledujúceho roku nastúpil Dioklecian na trón cisársky a vzal si Maximiana zapomocníka ku vláde. Ačpráve nových rozkazov k prenasledovaniu kresťanov nevydal, úrady predsa neprestávali ich prenasledovať. Keď nový cisár do Ríma prišiel a o zmužilosti a cnosťach Sebastiána slyšal, tak si ho zamiloval, že ho učinil veliteľom nad časťou osobnej stráže svojej. V podobnej vážnosti stál on aj u Maximiana. V tento čas prosil Chromantius, bývalý miestodržiteľ, cisára za dovolenie, aby mohol opustiť Rím a presťahovať sa na svoj statok na venkove. Keď mu to cisár dovolil, odobral sa ta s mnohými kresťanmi, ktorí len nedávno pokrstení boli. Pretože však vo viere neboli ešte dokonale vyučení, potrebovali učiteľa, a k tomu mal poslúžiť buď Sebastián alebo kňaz Polikarp. Avšak títo oba nechceli z Ríma odísť, pretože každý túžil po smrti mučeníckej. Prišla preto táto záležitosť k samému pápežovi Kajovi, ktorý mal nad tým rozhodnúť. Sv. Otec ustanovil, aby Sebastian v Ríme ostal, pretože, vysoký úrad u vojska zastávajúc, snadnejšie mohol chrániť prenasledovaných kresťanov. Roku 286 vypuklo ukrutné prenasledovanie kresťanov. Pápež a mnohí veriaci ukryli sa v samom paláci cisárovom, v príbytku istého dôstojníka, ktorý sám horlivým kresťanom bol. Mnohí kresťania však osvedčovali sa a dobrovoľne vydávali sa na smrť, chcejúc sa spojiť s Kristom. Medzi týmito najprv chytili Zoe, práve ako sa modlila na hrobe sv. Petra. Zavesiac ju za nohy nad plameňom, zadusili ju dymom. Muž jej, povzbudený takouto zmužilosťou svojej manželky, pospiechal tiež k hrobu sv. Petra, kde i jeho lapili a ukameňovali. Nikostrata a súdruhov jeho mučili na škripci a pohádzali do mora. Tiburtia sťali. Kastula za živa pochovali. Konečne mučili Marka a Marcelina. Pribili ich nohama na kôl a dali sa im takto trápiť celých 24 hodín; napokon prebodli ich kopijou. Medzitým túžil sv. Sebastián, vidiac toľko svätých do neba sa ubierať, po okamžení, v ktorom by s nimi spojený byť mohol. Netrvalo to dlho a splnila sa túžba jeho. Obžalovali ho u cisára, že kresťanov ochraňuje a vo viere posilňuje, Cisár ho dal predvolať a trpko mu vytýkal neveru a nevďačnosť. Sebastián sa osvedčil, že milosť, jakú od cisára požíva, hlboko zakorenená je v srdci jeho, že sa vždy modlí za neho, a hotový je obetovať život a poslúchať ho vo všetkom, čo sa neprotiví príkazom Božím; kde však rozkazuje Boh, tam prestávajú všetky ohľady ľudské. — Cisár takouto rečou popudený dal svätého vyznavača k stĺpu priviazať a šípami (streľkami) usmrtiť. Šípami prehodený klesol svätý na zem a vojaci, majúc ho za mŕtveho, odišli od popravy. Nábožná vdova, Irene, ktorá v noci prišla ho pochovať, ale ešte život v ňom spozorovala, odniesla ho potajomky do domu svojho, kde zanedlho zas úplne k sebe prišiel. Ačkoľvek ho teraz bratia prosili, aby z úkrytu svojeho nevychádzal, predsa svätý nemohol odolať túžebnosti: umreť pre Krista. Jedného dňa šiel do paláca cisárovho a postavil sa na schody, po ktorých musel cisár, idúc k obetám, zostupovať. Predstúpiac pred cisára, neohrozene mu vytýkal prenasledovanie kresťanov, ktorí sú mu verní a vrúcne modlia sa za jeho blaho. Zjavenie sa Sebastiána učinilo v tom okamžení zázračný dojem na cisára, ktorý neveril očiam svojim, vidiac pred sebou toho, o ktoromžto myslel, že je už mŕtvy, a preto sa pýtal: «Si-li ty ten istý Sebastián, ktorého som šípami ustrieľať dal ?» Sebastián zmužile odvetil: «Áno, ja som. Spasiteľ Ježiš mi zachoval život, abych vydal ľudu svedectvo, jak pravdivé je slovo Jeho, a jak ukrutne prenasleduješ sluhov Jeho. Neprelievaj viacej krve nevinnej, chceš-li, aby vláda tvoja trvala ďalej.» — Sebastián dokonal týmto svoje zemské dielo; cisár ho dal jať, do rejdišťa odviesť a tu tak dlho biť, až dušu vypustil. Jeho sväté telo hodené bolo do záchodu. Avšak jedna nábožná pani, Lucina, slušne ho pochovala na hrobitove Kallixtovom k nohám sv. Petra a Pavla. To sa stalo r. 288. Poučenie. Šípy! koho sa tie v živote nedotknú! Dotýkajú sa nás šípy potupy, hanby, nenávisti, hnevu; či ich znášame trpezlive, ako Sebastián, či nachádza sa v nás ešte život lásky a odpustenia ? Dotýkajú sa nás šípy prenasledovania a nespravedlivosti; či ich tak znášame, že pri tom pozorovať ešte život kresťanský v nás? Pán náš sám má svoj luk, z nehožto často hrozné šípy zosiela na nás: šípy a strely neúrody, drahoty, ohňa, povodne, vojny, hladu, morovej rany; či ich tak prijímame, že duch oživujúcej lásky v nás nezaniká? Roku 860 zúrila v Ríme choroba, ktorá v krátkom čase veľkú časť velikánskeho mesta tohoto zmenila v krušný hrobitov. Tu vystavili ku cti sv. Sebastiána oltár, vzývali ho o prímluvu u Boha, na ktorú choroba vskutku prestala. Na pamiatku tejto zázračnej udalosti modlí sa dnes celé kresťanstvo, aby Všemohúci Boh odstránil od nás na prímluvu sv. Sebastiána najhroznejšiu na svete chorobu — morovú ranu. Modlitba. O Pane Ježišu Kriste, ktorý si sv. Sebastiána tak podivuhodnou láskou k blížnym svojim ozdobil, rozžni aj moje srdce ohňom tejto lásky, abych aj ja skutky milosrdenstva ochotne konal a s ním účastným stal sa slávy nebeskej. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.