|
||||||
| Sv. Anežka pochádzala zo vznešenej rodiny kresťanskej v Ríme. Už v 14. roku veku svojho za hodnú uznaná bola, vrúcnu lásku svoju k Bohu smrťou mučeníckou osvedčiť. Bolo jej teprv 13 rokov, keď už krásou a ešte viacej cnosťami svojimi obrátila na seba všeobecnú pozornosť. Idúc raz zo školy, uzrel ju syn miestodržiteľa a celou výrečnosťou vyjavil jej lásku, ktorou k nej v srdci svojom zahorel. Anežka však nevšímala si citov jeho. Štedrotou zamilovaného sľuboval jej poklady a drahokamy, všetky radosti života, celý raj pôžitkov, jestli sa odhodlá za neho sa vydať. Anežka však odvetila prívetive, lež spolu s celou prísnosťou: «Odstúp odo mňa a neznepokojuj ma; druhému som už zasnúbená a preto aj slovu svojmu a láske svojej verná ostanem.» S podivením tázal sa mladík: «Druhému si zasnúbená? Kto môže byť tento šťastlivý vyvolenec ? Ktorý mladík v meste je bohatší, alebo rodom vznešenejší, než ja?» Načo Anežka s oduševnením dala sa chváliť ženicha svojho: «Ten je môj snúbenec a toho milujem, ktoréhožto urodenosť onú kráľov a kniežat ďaleko prevyšuje; Toho milujem, ktoréhožto matkou bola panna, jehož otec nikdy ženy nepoznal; Toho, ktorémužto chóry archanjelov slúžia a jehož krásu slnko a mesiac obdivujú; Toho, ktorý púhym dýchnutím mŕtvych k životu kriesi a nemocných dotknutím uzdravuje; Toho, jehož láska je čistá, jehož objatie je cudné a jehož spojenie je samé panenstvo. On dá neveste svojej na prst prsteň viery; odeje ju rúchom lesknúcim sa barvami rozličných cností; na čelo jej vtlačí krvavé znamenie svojho umučenia; pripúta ju k sebe putami svätej lásky, a obdaruje ju pokladmi a slávou nehynúcou. Ten mi položil na prst prsteň tajomného spojenia; na hlavu zavesil mi predrahý skvost vzácnych drahokamov; odel ma rúchom zlatotkaným a za ozdobu daroval mi prevzácne diamanty. Na čele poznačil ma, aby každý poznal, že som jeho a inému nemôžem už náležať; Jeho krv zbarvila tvár moju; panická je prívetivosť jeho, a nekonečných mi zasľúbil pokladov, ostanem-li mu vždy vernou.» Hlboký zármutok zmocnil sa na tieto slová srdca mladíka, ktorý videl, že Anežka nabídnutie jeho tak rozhodne odmršťuje ono počalo sa sužovať, mladík onemocnel. Keď sa o tom jeho otec dozvedel, pospiechal do príbytku svätej Anežky a prosil ju, aby vyslyšala syna jeho; alebo aspoň balsamom nádeje zhojila ranené srdce jeho. Anežky hlboko dotkly sa prosby zúfalého otca, ale že lásky k synovi jeho žiadnej necítila, klamnú nádej jej ústa vysloviť nemohly, a preto opakovala: «Nemôžem a nesmiem, lebo som už zasnúbená.» Tu trápila miestodržiteľa zvedavosť; pýtal a dozvedal sa, pátral a zkúmal po tajnom ženíchovi, chcejúc ho zničiť. Našiel sa mrzký lichotník, ktorý z nenávisti proti Anežke miestodržiteľovi zradil, že je ona kresťankou. Miestodržiteľ dal sv. Anežku, preto že bola kresťanka, pred svoju súdnu stolicu predviesť a kázal, aby obetovala bohom a upustila od svojej panenskej tvrdošíjnosti. Vidiac, že na jeho rozkaz panna nič nedáva, dal tie najhroznejšie mučidlá doniesť; železné totiž kliešte a škripce; dal pred jej očima hranicu dreva zapáliť, hroziac jej, že ju na tejto za živa dá spáliť, jestli sa kresťanstva nezriekne. Ona nezbledla a nezľakla sa pri pohľade na tieto nástroje, oko jej skvelo sa leskom nadšenosti a s oduševnením vyjadrila úmysel svoj, že chce nebeskému Ženíchovi v panenskej čistote vernou zostať. Prekvapený týmto neočakávaným odporom zvolal miestodržiteľ: «Sľúbila si večné panenstvo? Ale panny sú aj vestálky, iď a obetuj pred oltárom tejto bohyne a posväť jej život svoj; alebo bude po tvojej panenskej čistote: vydám ťa verejnej rozpustilosti.» Dôstojne odvetila na toto sv. Anežka: «Pán Ježiš je príliš žiarlivý na čistotu neviest svojich, on nedá ich priviesť o cnosť čistoty panenskej; on je ochranca môj. Ty môžeš krv moju vycediť, to sa ti však nikdy nepodarí, aby si moje telo, ktoré zasvätené je Ježišu Kristu, znečistil.» Takto osvedčila sa, pevne dúfajúc v pomoc božskú. Súd však bol vyrieknutý nad ňou. Miestodržiteľ, zúriac zlosťou, rozkázal, aby sa vyplnilo, čím jej vyhrážal. Odviedli ju na miesto verejnej rozpustilosti; ale tam, ó, zázrak, ako jej biely závoj s hlavy sňali, kaderavé vlasy v zázračnej hojnosti splynuly s jej hlavy okolo celého tela až po členky a zakryly ju ako hodvábnym plášťom. Dom hriechu stal sa ňou svätyňou; skutkami noci začernené steny zaskvely sa zázračným svetlom. Zjavil sa tu anjel Pána, ktorý príbytok hriechu naplnil žiarou svojou a panne podal vrchné rúcho biele, ako sňah. Prišiel na to syn miestodržiteľov a s ním tlupa rozpustilých, nestydatých mužov; avšak tí, zľaknúc sa, utiekli odtúď; a nesmyselný mladík, keď sa k nej približoval, bleskom náhlym postihnutý, polomŕtvy klesol na zem. Keď to miestodržiteľ uslyšal, dal hneď pannu ku sebe priviesť a pýtal sa jej o nešťastí, aké potkalo syna jeho. «Ženích, ktoréhožto nevestu on zprzniť chcel, zastihnul ho a potrestal», odpovedala sv. Anežka. «Jestliže ho uzdravíš», riekol k nej prokonsul, «budem veriť, že si ho ty neučinila nešťastným čarami svojimi». Panna na to pozdvihla oči k nebesám, modlila sa, a mladík prišiel k životu a vzýval Ježiša Krista. Miestodržiteľ ju chcel následkom toho na slobodu prepustiť, ale pretože ľud, kňazmi modlárskymi zbúrený, kričal: «Na smrť s čarodejnicou!» vydal ju zo strachu sudcovi Aspasiovi. Aspasius dal ju hodiť na horiacu vatru, avšak plameň sa jej panenských údov ani nedotknul. Vtedy rozkázal sudca vojakovi, aby jej hrdlo mečom svojím preklal. Krvácajúc z hlbokej rany klesla na zem, a duša jej čistá zasnúbila sa večne so svojím ženíchom, Ježišom Kristom. V ôsmy deň po jej smrti mesiačik rozostielal vľúdné svetlo svoje nad malou zahrádkou neďaleko Ríma, v ktorej príbuzní sväté telo mučenice pochovali; zkormútený otec a matka pospiechali k hrobu milovanej dcéry. Tu v žiari mesiačka zjavila sa im sv. Anežka s malým bielym baránkom na ruke, obklopená zástupom panien. Na pamiatku tohoto videnia žehnajú sa každý rok v kostole sv. Anežky dve malé jahniatka, z ktorýchžto vlny zhotovuje sa pallium pre arcibiskupov, ktoré im pápež posiela a ktoré je pás, tri prsty široký, červenými a čiernymi krížmi pretkávaný, aký arcibiskupi nosia cez ramená na prsiach prevesený, na znamenie plnosti úradu arcibiskupského. Poučenie. Od prastarých časov stála sv. Anežka vo veľkej úcte v Taliansku, v Španielsku a po celom Francúzsku; učitelia: sv. Ambróz, Hieronym, Augustín písali o nej, predstavujúc ju jakožto vzor nevinnosti. A vskutku niet nič krásnejšieho nad slabé dievča, ktoré vo víru pohanstva vo vernosti k Ježišu Kristu stálé ostáva, utratiac radšej život než nevinnosť. Aj ty preto, drahý čitateľu, hlboko cti túto čistú laliju, túto krásnu hviezdu na oblohe svätých; patri často v tvojom duchu na ňu a pováž, jak pekné a bohumilé je srdce čisté. «Blahoslavení sú čistého srdca, lebo oni Boha videť budú.» Ako sa to má s tebou, drahý čitateľu ? Ty vieš, že si na obraz Boží stvorený. Či obraz tento nezneucťuješ oplzlými rečami, myšlienkami, skutkami ? Ty vieš, že si vykúpený krvou Ježiša Krista. Či telesnými rozkošami nezabíjaš dušu svoju, dielo vykúpenia na zmar neuvádzaš ? No vedz aj to: «že nič nečistého nevojde do kráľovstva nebeského!» Modlitba. ktorú sa sv. Anežka pred svojou smrťou modlila. Všemohúci, všetkej úcty a poklony hodný Bože! Otče Pána našeho Ježiša Krista! velebím Teba, že som skrze tvojho jednorodeného Syna ušla hrozbám ľudí bezbožných. Hľa, čomu som verila, to teraz uzieram, čo som dúfala, to už mám a po čom som túžila, to objímam. Hľa, už prichádzam k Tebe, k Bohu jedine pravému, ktorý so Synom svojím, Pánom Ježišom Kristom a Duchom svätým žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.