|
||||||
| Vincenc, jeden z najslávnejších mučeníkov Ježiša Krista, narodil sa v meste Saragosse vo Španielsku. Jeho zámožní rodičia dali ho dokonale vyučiť; zvlášte pod vedením biskupa Valéria znamenité pokroky robil vo vede spasenia i v umeniach svetských. Šľachetný mladík však, nadaný všetkými dobrými vlastnosťami ducha a tela, odtiahol sa od sveta. Radosti a pôžitky života, hry a zábavy zkazených súdruhov nemalý naň žiadneho vplyvu. Ešte mladistvý, lež bohatý na cnosti, zvlášť pre hlbokú známosť Píšem svätých, posvätený bol Vincenc za jáhna (diakona) biskupského chrámu, a tak prisluhoval kalich spasenia, kým nesmel piť z kalicha umučenia. O krátky čas splnomocnil ho biskup, aj slovo Božie miesto neho kázať. Vincenc zastával tento úrad s najväčšou horlivosťou; mnoho blúdiacich cestou nevery, mnoho neveriacich priviedol on mocným slovom svojím na cestu poznania pravdy a pravej cnosti. Istý otec cirkevný menuje mesto Saragossu domovinou svätých a mučeníkov; pretože tu veriaci za každého prenasledovania veľmi mnoho museli trpeť. Prenasledovanie kresťanov, ktoré roku 303 za cisára Diokleciana nastalo, podalo mnohým kresťanom aj v Saragosse príležitosť, krv svoju za Spasiteľa vyliať. V dejepise španielskych mučeníkov známy miestodržiteľ Dacian dal polapať všetkých biskupov a kňazov, a nútil ich obetovať falošným bohom. Medzi týmito bol aj Valerius a Vincenc. Dacian ich najprv dal moriť hladom a potom priviesť pred svoju súdnu stolicu a prehovoril k ním: «Odprisahajte sa, vy Nazarenci, obyčajov Ukrižovaného a obetujte bohom, ktorým sa klaňajú sami cisárovia.» Pretože biskup Valerius pre vysoký vek zreteľne nemohol mluviť, odpovedal miesto neho Vincenc: «Ty, súc kňazom smrti, klaniaš sa modlám z dreva a z kameňa, my však klaniame sa len Bohu života a svetla, Bohu jedine pravému a Synu Jeho Ježišu Kristu. Vaši bohovia sú nepohnuteľní, nemí, hluchí a slepí, vykresaní z kameňa, alebo uliati z kovu; vaši bohovia sú nečistí duchovia, ochrancovia zločinov a neprávostí, len nesmyselný klania sa im.» Na toto smelé vyznanie viery odsúdil miestodržiteľ biskupa Valéria do vyhnanstva, Vincenca však k najhroznejším mukám. Položili ho na škripec a nohy i ruky roztiahli mu takou silou, že údy jeho vymkly sa z klbov svojich, pri čom mu boky trhali železnými háky. Keď sa ho pri tomto mučení kati posmešne pýtali, ako sa mu ľúbi roztiahnutie údov, odpovedal im s úsmevom: «Dobre, lebo sa mi stalo, čoho som si žiadal.» Vincenc trpel zmužile a neustal, kati však ustali a ruky jejich skleslý umdlenosťou. Miestodržiteľ ich preto dal bičovať a tým k novej zúrivosti popudiť. Ako vyhladovaná zver padli oni teraz na svätého a trhali z neho mäso po kusoch. Mučeník však plný útechy nebeskej zvolal: «Mýliš sa, jestli sa domnievaš, že ma tým moríš, keď mučíš údy moje, ktoré jednúc zhniť musia; telo, ktoré ty mučíš, je ako nádoba hlinená, ktorá sa skôr-neskôr rozbije: vo mne však žije iný človek neviditeľný, ktorého netýkajú sa bolesti tela a ktorý sa ti posmieva, že ho dostihnúť nemôžeš. Keď miestodržiteľ videl, že takýmito mukami sv. Vincenca k zapreniu viery naviesť nemôže, chcel ho nútiť k tomu, aby vydal Písmo sväté k spáleniu. Nadšený však svätou horlivosťou odpovedal mu mučeník: «Oheň, ktorým sv. knihy spáliť chceš, Boh pre teba samého rozžal. O, bodajby zemský plameň upamätoval ťa na onen oheň, ktorým mestá Sodoma a Gomorrha zničené boly.» Nad zázračnou vytrvalosťou mučeníka zbľadol Dacian zlosťou a vztekom, dal ho na žeravý rošt položiť a rozpustenou masťou natreť, aby sa ho plameň tým viacej chytal, a do rán jeho dal nasypať soli, aby sa rozprúdily bolesti jeho. Ale všetko nič neprospelo; svätý Vincenc zostal verným Spasiteľovi svojemu. Tu ukrutník rozkázal, aby svätého vyznavača do tmavého žalára uvrhli a potrhané telo jeho na bodľavé črepy položili. Tu hladom a bolesťou mal svätec zahynúť. Ale, div Boží! verný mučeník Pána usnul sladko na svojom bolestnom lôžku, tak, j akoby na mäkkých perinách odpočinul; a anjelia sostúpili k nemu, oslobodili jeho nohy, na lôžko nastlali voňavého kvieťa, a keď precítnul, posilnili ho nebeským pokrmom a spievali s ním chválu a slávu Večnému. S úžasom videli strážci zlatú žiaru, slyšali spev zavznievať väzením mučeníkovým; tejto žiary, tohoto spevu nezabudli nikdy. Znenadála rozniesla sa zpráva o zázraku tomto a ľud odovšáď sa hrnul, aby videl velikého mučeníka a ho obdivoval. Boh však, ktorý verného služobníka už tu na zemi zázračným spôsobom vyznamenal, málo na to povolal ho k sebe do neba, aby mu korunu slávy položil na hlavu. To stalo sa 21. januára r. 304 alebo 305. Daciánovi to ešte nebolo dosť; ukrutník ten dal mŕtvolu svätého na pole vyhodiť, aby tam dravým zverom a vtákom slúžila za pokrm. Zver však ostýchala sa dotknúť sa tela svätého, áno jeden krkavec ho pred ľutým vlkom hájil. Hodili preto mŕtvolu do mora v koši, kamením obťaženom: avšak koš priplavil sa s kamením i s telom ku brehu. Nábožní kresťania vzali telo sväté a tajne ho pochovali. Neskôr vystavili na tom mieste kresťanskú kaplnku, potom veľkolepý kostol. Poučenie. Jak hrozné bolesti musel sv. Vincenc trpeť! On ich však trpezlive znášal, oči svoje obracajúc k nebesiam. Bolesti, nemoce môžu tiež taký stupeň dosiahnuť, že v nich z ňadier utrápeného mimovoľne vydierajú sa hlasné ponosy. Nespravodlivo by bolo, takéto ponosy bez výnimky za netrpezlivosť považovať; ba bolo by to proti prirodzenosti a náboženstvu, bolo by to, ako bezcitnosť za cnosť vyvyšovať. Nemocní smia sa ponosovať vo svojich bolestiach, nesmia ale byť netrpezliví a výkrikami svojimi reptať proti Pánu Bohu. Drahý kresťane! keď na teba dopustí Boh nemoc, s nesmiernymi bolesťami spojenú, keď ti trápenia choroby ťažko je znášať, rozpamätaj sa: 1) na sv. mučeníkov. Títo nikdy, ani pri pohľade na nástroje mučenícke nepovedali: toľké bolesti nie sme vstave zniesť. Oni sa nikdy nežalovali, lež podávali telo svoje úd za údom katom. Uprostred najväčších múk chválili a velebili Boha. A kto im dodával toľko zmužilosti? Spasiteľ Ježiš Kristus, ktorý bol pri nich a s nimi trpel. Ten istý Spasiteľ Ježiš Kristus, ktorý aj teraz všetkým ťažko nemocným podáva pomoc svoju; 2) na to, že Boh človekovi nikdy toľko neukladá, koľko človek ukladá sám sebe. Človek mnoho môže, keď chce a keď sa o to jedná, aby zadosť učinil svojim rozličným náklonnosťain a náruživosťam. Alebo sú snáď práce, starosti a prebdené noci skupáňa a chlipníka, vysoko-myseľníka a pomstlivca menej obťažné a trápné, než bolesti zimničné ? Keď teda náklonnosť a náruživosť toľkej sily dodávajú človekovi, že i najväčšie neresti ľahko znáša, malo by náboženstvo, viera v pravého Boha a Jeho dobrotivú prozreteľnosť, menej účinkovať na srdce človeka ? Modlitba. O Bože! ktorý si dal sv. Vincencovi dar sv. trpezlivosti, popraj i mne v nemoci a v trápeniach, v bolesíných stratách a zkúškach svätej trpezlivosti, abych buď posilnený, buď polepšený zo zkúšky trápnej vyšiel a prisľúbenej odplaty dosiahol. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.