|
||||||
| A vchodu do Sýrskej púšti, šesť dní od Jeruzalema, leží, ako kvetúca záhrada v pieskovom mori, Damaskus, najstaršie a najkrajšie mesto Asie. Pre krásu jeho nazývajú Damaskus na Východe «mestom rajským»; kresťanom je ono pre jednu z najdôležitejších udalostí dejov cirkevných prepamätným. Tu totiž stalo sa obrátenie sv. Pavla. Sv. Pavel narodil sa v Tarzu v Cilicii. Rodičia jeho boli Židia z pokolenia Benjamínovho. Menoval sa Šavel a bol občan rímský, pretože obyvatelia Tarzu mali všetci práva občanské. Otec jeho ako farizej určil syna svojho stavu učiteľskému. Šavel v svojom mladistvom veku učil sa preto najprv v svojej domovine, potom ale poslaný bol do Jeruzalema k slavnému učiteľovi Gamalielovi, spoluúdovi Vysokej rady. Tento ho vyučoval v zákone Mojžišovom; krom toho učil sa Šavel aj koberce tkať, ktorým remeslom sa pozdejšie živil, aby nikomu obťažným nebol. Ako prísny horliteľ za predpisy zákona, priznával sa ku strane farizeov, ktorí zákon až na najmenšiu písmenu zovnútorne zachovávali, pritom však boli najukrutnejšími odporcami Ježiša Krista a učedelníkov jeho. Ký div, že i mladý Šavel tou istou zúrivosťou nabraný, začal kresťanov prenasledovať. Keď Židia v Jeruzaleme sv. Štefana jahňa kameňovali, prítomný bol aj Šavel a strážil vrchné rúcha kameňujúcich. Pri tomto však položený bol základ k jeho pozdejšiemu obráteniu sa, pretože sv. Štefan modlil sa pred smrťou za nepriateľov svojich, ako o tom sv. Augustín píše: «Cirkev by nemala Pavla, keby sa Štefan nebol modlil.» Šavlovi nebolo na tom dosť, že pri prenasledovaní kresťanov mohol na ich muky sa dívať, i sám vchádzal do ich príbytkov, vláčil z domov mužov, ženy a nevinné deti, oddávajúc ich súdu k bičovaniu. Nemal on srdca pre súcit, nie oka pre slzy, nie ucha pre žaloby veriacich. Zúrivosť jeho rozširovala všade náreky a samé meno jeho naplňovalo kresťanov strachom a hrúzou. Aby kresťanstvo nielen v Jeruzaleme ale i v susednej Sýrii vyhubil, Šavel dal si vystaviť od Vysokej rady židovskej plnomocenstvo na synagógu v Damasku, žeby i tu kresťanov vyhľadal a v okovách do Jeruzalema priviedol. Tu však odbila hodina, v ktorú Božia shovievavosť na Šavlovi mala byť zjavená. Veď on nebol zúmyselným prenasledovateľom kresťanov; zápaľ za Mojžišov zákon ho zaslepil; on sa domnieval, že tým Bohu slúži, keď kresťanov prenasleduje. A preto sa smiloval Boh nad ním a učinil z odporca nádobu vyvolenia, najhorlivejšieho zvestovateľa a rozširovateľa mena Kristovho. Šavel už bol blízko Damasku, — bolo to práve o poludní, — tu rozlialo sa razom svetlo nebeské rovinou a z povetria zavznieval hlas: «Šavle, Šavle, prečo ma prenasleduješ ?» Šavel, jakoby streľou ranený, spadol s koňa svojho a tázal sa váhavo: «Kto si ty, o pane?» A Pán riekol jemu: «Ja som Ježiš Nazaretský, ktorého ty prenasleduješ!» Osmeliac sa na toto Šavel, pýtal sa ďalej: «Pane, čo chceš, aby som činil ?» A dostal za odpoveď: «Vstaň a iď do mesla, tam sa dozvieš, čo činil: máš.» Šavel vstal hore: lež keď oči otvoril, nevidel nikoho, bol slepý; svetlo nebeské, ktoré osvietilo jeho ducha, zatemnilo jeho oči telesné. Vedený súdruhmi, neprerieknuc ani slovíčka, vstúpil do mesta a prebýval tam v príbytku jedného Žida v ulici, ktorá sa podnes Dlhou ulicou nazýva, cez tri dni nedotknuv sa ani jedla a nápoja; duša jeho preplnená bola tou zázračnou udalosťou; nevidel pred sebou iného, než ono nebeské svetlo, neslyšal iného, než onen hlas a modlil sa k tomu, Jehož dovčuľka prenasledoval. Býval však na ten čas v Damasku učeník Pána, menom Ananiáš. Tomuto sa zjavil Pán a povedal mu: «Ananiáš! Vstaň, iď do ulice, ktorá sa volá Dlhá a pýtaj sa v dome Judášovom na Savla z Tarzu: lebo hľa, on sa modlí. Zvolil som ho, aby zvestoval meno moje pohanom, kráľom a synom israelským. Chcem mu ukázať, jak mnoho bude museť znášať pre meno moje.» V tom okamžení videl Šavel v duchu, ako jeden muž k nemu pristúpil a ruky na neho vložil, aby opäť videl. Tu razom padlý jakoby lupinyzočúSavlových, on videl — videl čisté a jasne, že Starý Zákon splnil sa v Kristovi; a hneď vstal a bol pokrstený, a zo Šavla prenasledovateľa stal sa Pavel, apoštol Ježiša Krista. Ešte v ten samý deň chodil po modlitebňach židovských a začal verejne kázať, že Kristus, ktorého ukrižovali, »Syn Boží je.» Židia sa divili tomuto premeneniu, lež len skoro číhali po ňom pri všetkých bránach mesta; kresťania však spustili ho v koši s mestského múru. Tak sa vyslobodil sv. Pavel z Damasku, a na to hneď pospiechal do Jeruzalema, aby poznal Petra a iných apoštolov. Poučenie. V obrátení sv. Pavla dokázal Boh mohutnosť svojho smilovania a silu svojej milosti zrejmým spôsobom. Čím si toho zaslúžil Pavel, že z temnosti ducha ku skvelému svetlu povolaný, z hlbokej priepasti hriechu na najvyšší stupeň spasenia povýšený bol ? Veď sám vyznáva, že v hroznom zaslepení prenasledoval učenie Kristovo, že Spasiteľa za falošného, lživého proroka, učeníkov však jeho za zkazonosných buričov držal. A predsa najvzteklejší prenasledovateľ stal sa najhorlivejším hlásateľom Evanjelia. Čo spôsobilo túto zázračnú premenu ? Slobodné a neobmedzené smilovanie božské, zázračná moc milosti Božej, jedno slovo Pána: «Ja som Ježiš Nazaretský, ktorého ty prenasleduješ.» A kde hovorí slovo Pána, tam musí zanemeť každá ľudská vášeň. Preto premožený bol Šavel, srdce jeho pohnuté, temnosť jeho ducha rozptýlená; v útrobách jeho rozžal sa plameň lásky a preto volal ku všetkému odhodlaný: «Pane, čo chceš, aby som činil ?» Bola to otázka hlbokej tajnosti a znamenala toľko, že sv. Pavel trpeť a účinkovať mal za Spasiteľa toľko, koľko ešte doposiaľ netrpel a neúčinkoval nikto. A on, ako o tom skutky jeho svedčia, dostál slovu svojmu. Sotva bol pokrstený, nemal inej myšlienky a inej túžby viacej, ako Krista ukrižovaného; Kristus mu bol životom a láskou, túžbou a spasením: mohli ho pomluvať, preklínať, prenasledovať Židia, mohli ho nenávideť, posmievať sa mu a pred súd vliecť pohania, on si toho nevšímal; lebo nepatril viac sebe samému a tejto zemi, lež Kristu ukrižovanému v živote a v smrti. Obrátenie sv. Pavla je obrátením pol sveta; preto aj cirkev povďačná slávi pamiatku tejto udalosti zázračnej. I bodaj by obrátenie apoštola sveta k úplnému obráteniu viedlo aj nás; bodaj by sme aj my, keď hlas Pána aj nad nami zavzneje, odhodlane zvolali: «Pane, čo chceš, aby som činil ?» K Pavlovi vravelo slovo Pána na hlas, k Ananiášovi po tichučký vo snách; aj ku nám vraví ono na hlas i po tichučký: Evanjeliumom a svedomím. Nasledujme tento hlas Pánov! Modlitba. O milosrdný Ježišu! ktorý si Svojou milosťou sv. Pavlovi dal sily, že dobrý boj bojoval: prispej i mne ku pomoci, abych svoje zlé náklonnosti, zvlášte pýchu a lásku ku svetu, zmužile premáhal, Tvoj kríž miloval a tak korunu slávy večnej dosiahnul. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.