|
||||||
| V prvom století kresťanstva žil muž, ktorý ostatných kresťanov svätosťou svojou tak prevyšoval, ako v obci veža nad ostatné stavania sa vypína. Muž ten bol sv. Polykarp. Medzi 7 biskupmi alebo predstavenými obcí kresťanských v malej Asii bol sv. Polykarp len jediný, o ňomž Spasiteľ v tajnom zjavení t^ najkrásnejšie svedectvo vydáva. Hovorí totiž o ňom, že hoc práve je chudobný, bohatý je na cnosti a milosti, a že mu daná bude koruna života. Sv. Polykarp bol žiakom sv. Jána, od ktoréhožto vysvätený bol r. 96 za biskupa Smyrnenského. Kresťania obce jeho milovali ho nad mieru a úcta ich k nemu šla tak ďaleko, že si to za najväčšie šťastie pokladali, keď mu mohli čo i len obuv s nôh vyzuť a pri tom tela jeho sa dotknúť. Sv. Polykarp s najväčšou horlivosťou bdel nad čistotou viery; každé odchýlenie sa od učenia Ježišovho a apoštolov bolo mu najväčšou ohavnosťou. Neúnavne pracoval na obrátení Židov a pohanov, a v skutku veľmi mnohých na kresťanskú vieru obrátil; lebo kázanie jeho bolo rýdze slovo Božie, ktoré hlboko do sŕdc neveriacich vnikalo a bludy a temnosti zapudilo. Polykarp už bol veľmi staručký, keď roku 166. tuhé prenasledovanie kresťanov v Asii vypuklo. Pohani zvlášte žiadali, aby Polykarp pred súd postavený bol, pretože, ako tvrdili, on je tomu na príčine, že toľko ľudí na kresťanskú vieru prestupuje. Polykarp chcel síce v meste ostať, ale konečne povolil žiadosti veriacich, ktorí ho prosili, aby mesto opustil a odobral sa na vonkovské sídlo, neďaleko od mesta ležiace, a tam modlil sa vo dne i noci za všetkých kresťanov na zemi. Tu sa mu raz zazdalo, ako keby poduška, na ktorú sklonil hlavu svoju, plameňom sa bola chytila; na čo predpovedal, že za živa spálený bude. Pohania bedlive pátrali po ňom a napokon nalezli ho po troch dňoch. Keď sa pohanskí vojaci približovali k jeho bydlisku, Polykarp mohol ešte pobočným dvorcom utiecť; on to však neučinil, ale povedal: nech sa stane vôľa Pána. Išiel na to vojakom v ústrety, dal im predložiť pokrmu a nápoja a prosil ich, aby sa mu dovolili pomodliť; i tu sa modlil celé dve hodiny, modlil sa za všetkých známych, za dobrých i za zlých a za celú cirkev. Na seba myslel najmenej. Mnohí z vojakov vidiac modliť sa svätého, ľutovali, že k jeho zajatiu dali sa upotrebiť. Po skončenej modlitbe vojaci posadili Polykarpa na osla a viedli ho k mestu. Na ceste stretli sa s Herodesom, ktorý s otcom svojím na voze sa viezol. Títo dvaja úradníci miestodržiteľovi pojali starca na vôz a namluvali ho, aby sa zrieknul Krista, a tak si zachoval život; on z počiatku neodpovedal na ich reči, keď však i ďalej dorážali na neho, riekol konečne: «Neučiním to, čo mi radíte.» Na čo sa títo tvrdými slovy oborily na neho a shodili ho s voza, tak že si nohu urazil. On však, jakoby sa mu nič nebolo stalo, odhodlane kráčal, vedený k závodišťu. Závodište, ináč amfitheater, bolo veliké, obyčajne do kruhu stavané, divadlo bez strechy, kde sa dostihy vydržiavaly, odbývaly zápasy ľudí i zvierat a kde sv. mučeníci mučení boli. Tu ich naťahovali na škripce, pálili, stínali. Celý priestor tohoto divadla posypaný bol pieskom; na prostriedku stála socha modly a okolo nej sedely na sedadlách pohanské vrchnosti. Keď Polykarp do amfitheatra vchádzal, ozval sa nad ním hlas z neba: «Len smele a neústupne, Polykarpe!» Hlas tento slyšali prítomní kresťania. Keď ho doviedli pred miestodržiteľa, tento riekol k nemu:«Potup Krista a prepustím ťa.» Na čo svätý odpovedal: «Sesťaosemdesiat rokov slúžim Kristu a On nikdy nič zlého mi neučinil; jakoby som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil ?» Sudca, rozhorčený nad týmto, hrozil mu: «Dám ťa dravým zverom predhodiť, jestli sa ináč nerozmyslíš!» — «Daj ich vypustiť,» odvetil mu svätý, «môj dobrý úmysel na zlý zmeniť nemôžem!» — «Jestli nepopustíš, dám ťa hodiť do ohňa, tam zkrotneš!» hrozil mu miestodržiteľ. Svätý mu však pokojne odvetil: «Hrozíš mi ohňom, ktorý len za chvíľu horí a potom zhasne; znáš-li však ten večný oheň, ktorý pre bezbožníkov prichystaný je ? Čo však meškáš ? Rob, čo sa ti ľúbi.» Zástup pohanov a Židov, ktorí zvlášte nenávideli svätého, vidiac, že Polykarp neustále Krista vyznáva, žiadal, aby bol za živa spálený. Sudca vyhovel žiadosti jejich a odsúdil Polykarpa na smrť skrze oheň. Židia a pohania pospiechali ihneď drevo na hranicu snášať. Keď hranica hotová bola, svätý složil so seba pás a vrchné rúcho, vyzul si obuv, dal si trpezlive ruky za chrbtom sviazať, vystúpil na hranicu a pozdvihnúc oči k nebesám, modlil sa: «Bože, Pane všemohúci, Otče milého a požehnaného Syna, Ježiša Krista, skrze Nehož sme obdržali milosť, že Teba známe; Bože anjelov a síl každého stvorenia a všetkého pokolenia spravodlivých, ktorí obcujú pred tvárou Tvojou: velebím Teba, že si ma hodného učinil tohto dňa a tejto hodiny, kde k počtu mučeníkov Tvojich mám pripočítaný byť a že sa mi dostalo šťastia, podiel mať na kalichu Pomazaného Tvojho. Preto žehnám a blahorečím Tebe, o Bože môj! skrze večného Ježiša Krista, premilého Syna Tvojho, ktorý v jednote Ducha svätého s Tebou kraľuje teraz i vždycky, až na veky vekov. Amen.» Sotva skončil svätý reč svoju, zapálili hranicu. Tu sa však udal zázrak podivuhodný. Plameň, do výšky šľahajúci, klenul sa ako oblúk okolo tela svätého, ako plachta vetrom nadutá, on však stál v prostred ohňa bez toho, žeby sa ho plameň bol dotknul. Telo jeho ale vyzeralo ako striebro alebo zlato, v ohni žeravé; pri tom šírila sa ľúbezná vôňa, ako keď sa temian alebo vzácne korenie páli. Pretože sa oheň svätého nedotýkal, rozkázal sudca katovi, aby ho kopijou prebodnul, na čo z tela jeho taký prameň krve sa vyprúdil, že ním plameň uhasený bol. Kresťania by radi boli mŕtvolu Polykarpa oratovali z ohňa, ale pohania a Židia zo závisti nahovorili miestodržiteľa, aby ju dočista dal zpáliť; veriaci teda len neskôr sobrali zpálené kosti, a majúc ich za drahocennejšie nad zlato a drahokamy, složili ich na slušnom mieste, aby tam výročný deň jeho mučeníctva slávili. V meste Smyrne však stojí až po dnes malá kaplička, v ktorej nachádza sa hrob sv. Polykarpa. Poučenie. «Šesťaosemdesiat rokov som slúžil Kristu a On nikdy nič zlého mi neučinil, ako by som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil ?» Slová tieto vpísané by maly byť ohnivým písmom do srdca každého kresťana. Kresťanský čitateľu! Boh ti nič zlého neučinil. Alebo povedz, čo ti učinil zlého ? «Ľudu môj, čo som ti učinil ? a čím som ťa obťažoval ? vydaj svedectvo proti mne.» Takto sa ťa táže sám Pán. I čo mu odpovieš ? Tvoje svedomie ti samo hovorí, že ti Boh nikdy nič zlého neučinil, ba že ti nesčíselné dobrodenia jak na tele, tak i na duši preukázal. Ako ho teda môžeš tak často a tak veľmi obrážať ? Keby si mal človeka, ktorému si mnoho dobrého preukázal, tento však, zapomenúc na tvoje dobrodenie, obrážal by ťa bez prestania, to by si sa bez pochyby ponosoval: ako som si to od tohoto človeka zaslúžil ? Toľko dobrého som mu urobil, a on mi dobré odpláca zlým. Či to nie je neslýchaná nevďačnosť? — Avšak povedz: ako si toho Boh od teba zaslúžil ? Či ti on menej dobrého preukázal, ako ty onému človekovi, na ktorého sa ponosuješ ? No hanbi sa pred dobrotivým Bohom a oplakávaj svoju nevďačnosť, ktorú si mu dosiaľ preukazoval; chráň sa však, aby si sa jej napozatým viným neučinil. Neobrážaj na budúcnosť najväčšieho dobrodinca svojho, lež chváľ a zvelebuj ho; a jestli popudzuje ťa zlý duch, aby si ho obrazil hriechom, odpovedaj mu: «Toľké časy slúžim Kristu. a On nikdy nič zlého mi neučinil, ako by som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil ! Modlitba O Ježišu, Synu Boha živého! popraj mi milosti, abych sa Ťa vždy verne pridržal; volím radšej umreť, než Teba, Boha večného, nejakým hriechom obraziť. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.