|
||||||
| Z počiatku trinásteho stoletia ozývaly sa zo Španielska a z pobrežia Afrikánskeho srdcolomné náreky nesčíselných úbohých otrokov kresťanských, ktorí v zajatí neveriacich mohamedánov úpeli. Nie je pera, ktoré by biedu týchto úbohých opísať vstave bolo. Takmer nahí, na nohách ťažké okovy, musely pluh za sebou ťahať a v neznesiteľnom horkú na poli pracovať; trochu múky dostávalo sa im denne za pokrm a smradľavá voda bola ich nápojom; polohnilá slama a tvrdý kameň to bolo ich lôžkom a lebky zomrelých súdruhov slúžily im za nádoby k pitiu. Keď pre slabosť nevládali už viac pracovať, boli šľahaní, až z nich krv cícerky tiekla. Keď onemocneli, boli ponechaní svojemu osudu bez všetkej opatery, alebo hodení divým zverom za pokrm; keď sa sostarali, boli usmrtení. To najhoršie však bolo, že mohamedáni všetko vynaložili, aby otrokov kresťanských svätej viery pozbavili: najukrutnejšími mu-kami nútili ich k odpadnutiu. Počul o tom i Francúz, menom Peter, z rodiny šľachtických pánov z Nolasky, a ten biednym stavom otrokov pohnutý bol v najhlbších útrobách svojich. Bolo mu 29 rokov, keď si umienil celé svoje imanie vynaložiť na vyslobodenie úbohých otrokov. Keď sa touto myšlienkou zaobieral, zjavila sa mu 1. augusta 1219 v noci blahoslavená Panna Maria a povedala mu: Boh chce, aby si založil zvláštny rád mníšsky k vyslobodeniu zajatých. Peter nebol ľahkoverný a pretože sa obával, že klame sám seba, šiel na poradu k svojemu spovedelníkovi, Rajmundovi z Pennafortu. Spovedelník tento bol muž znamenitý a svätý. Ale ako sa zadivil, keď mu Rajmund oznámil, že sa aj jemu zjavila sv. Panna a naložila mu, aby Petrovi k jeho podniku chuti dodal. Odobrali sa teda oba ku kráľovi Arragonskému a celú túto záležitosť mu predniesli. Tu však dosiahlo ich podivenie toho najvyššieho stupňa; lebo im kráľ povedal, že blahoslavená Panna aj jemu sa zjavila a to isté mu sdelila. Súc teraz docela presvedčení, že je to vôľa Božia, dali sa do diela svätého. Arrogonský kráľ uprázdnil pre nový rád miestnosti vo svojom paláci a krom toho udelil i znamenitých darov k založeniu rádu. Peter sa teraz utiahol do nového príbytku v kráľovskom paláci, na čo hneď hrnulo sa k nemu mnoho pánov, ktorí s najväčšou ochotnosťou vstupovali do nového rádu. Sv. Rajmund obliekol sám Petra do rúcha rehoľného, vyhlásil ho za generála celého rádu a sostavil stanovy. Členovia tohoto rádu nosili rúcho biele s krížom, na prsiach vytkaným, a skladali krom sľubu chudoby, čistoty a poslušnosti ešte štvrtý, totiž: «že chcú svoju vlastnú osobu obetovať, keby to k vyslobodeniu otroka zo zajatia potrebné bolo.» Pretože sa počet reholníkov neustále zmáhal, kráľ Arragonský vystavil im krásny kláštor v meste Barcelone. Oni sbierali almužny, aby nimi vykupovali zajatých. Peter ale odchádzal na pobrežie Španielské, kde panovali mohamedáni, áno aj do Afriky sa po lodi púšťal, aby tam úbohým otrokom ku pomoci prispel, tešil ich a vyslobodzoval. Peter pri svojich prácach aj sám mnoho vystáť musel; raz upadol do zajatia, kde ho ako iných okovami spútali. Reholní bratia vyslobodili ho a on sa vrátil do Barcelony, kde pre zošlý vek složiť chcel úrad generála! ale bratia jeho, ktorí ho ctili a milovali ako otca, nechceli to dopustiť. Potom, keď už bol, rád svoj 31 rokov spravoval a mnoho tisíc zajatých vykúpil, uzrel i on deň vykúpenia nie síce zo zajatia neveriacich, ale z väzieb tela svojho. Cítiac, že odbíja posledná hodina účinlivého života jeho, dal shromaždiť reholných bratov okolo smrteľnej postele svojej a so slovami: «Blahorečiť chcem Pánu lebo poslal oslobodenie ľudu svojmu a ztvrdil smluvu svoju s nimi na veky,»vydal y tichosti ducha svojho, vo večer • vianočný, roku 1256. Poučenie. U nás, buď Bohu chvála, kresťania nemusia upeť v okovách otrockých u pohanov nachodia sa však pri tom aj u nás ľudia v okovách, väzni totiž, ktorí vo väzeniach trpeť musia za svoje prečiny. Modlime sa za týchto, aby Boh všemohúci vztiahol na nich milosrdné rameno svoje a Duch svätý aby osvietil mysle jejich, žeby pokánie činili za hriechy svoje. Krom toho povážme si, že zvlášte z chudobnejších mnoho ľudí nachodí sa v službe u nekresťanov, aspoň u nekatolíkov. Ač práve sluhovia a slúžky tieto nie sú otroci ,netrapia škody na tele alebo na majetku, v plnení svojich náboženských povinností bývajú predsa hatení, pretože nemôžu, ako sú povinní, pristupovať často ku sv. sviatosťam, zachovávať prikázanie pôstu, v nedeľu a vo sviatok slyšať omšu svätú; následkom čoho stávajú sa chladnými na proti svojmu náboženstvu a ľahko idú za obyčajom inoveriacich! Z tejto príčiny už za starých časov u nás v Uhorsku zakázané bolo Židom držať kresťanské dojky a slúžky, kresťanským ženám zakázané bolo pri pôrode potrebovať židovských báb; z tejto príčiny prísne nakladali predkovia naši katolíckym rodičom, aby dietky svoje bud do škôl, buď na remeslo ku nekatolíckym učiteľom alebo remeselníkom neposielali. (Cirkevný sjazd (synoda) Sabolčský z časov sv. Ludvika,10. hl. — Sjazd Ostrihomský z časov kráľa Kolomana a arcibiskupa Vavrinca, hl. 61.— Sjazd Trnavský r. 1629, hl. 9.) V najnovších časoch r. 1858 vydržiavaný sjazd Ostrihomský nakladá tiež prísne farárom, aby jak v kázňach, tak i v súkromných rozhovoroch napomínali veriacich, aby dietky svoje neposielali do škôl nekatolíckych a nedávali, ich do škôl k inoveriacim; tenže sjazd zakazuje tiež kresťanom do služby vstupovať k Židom a kresťanským matkám ku pôrodu volať židovské baby (hl. 9. §. 4.. — Povážiac preto nebezpečenstvo,v jakom nachodia sa z ohľadu na vieru ľudia, u nekatolíkov alebo u Židov slúžiaci; povážiac prísné nariadenia a ustanovenia cirkevné, hľadme dľa príkladu sv. Petra všetko vynaložiť, aby spolubratia a sestry naše v Ježišu Kristu podobnému nebezpečiu vystavené neboly. Modlitba, O božský Vykupiteľu môj, Ježišu Kriste! ktorý si za každú dušu, aby si ju od večnej záhuby vyslobodil, drahú krv Svoju vycediť ráčil, otvor mne a všetkým hriešnikom oči, aby sme záhubu hriechu poznali a k Tebe sa obrátili, ktorý si život a pravda. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.