Keby si, Pane, zachovával nepravosti v pamäti, Pane, kto obstojí? Lež u teba je odpustenie hriechov, Bože Izraela. Z hlbočín volám ku tebe, Pane, ó Pane, čuj môj hlas.
Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť.[1] Z hlbín volám k tebe, Pane; Pane, počuj môj hlas. Nakloň svoj sluch k mojej úpenlivej prosbe.[2]
[1] Pán odpúšťa naše hriechy, aby sa mu potom „v bázni slúžilo“  (porov. Rim 2,4).
[2] Žalmista prosí Pána, aby vypočul jeho hlas, jeho prosbu, keď volá k nemu „z hlbín“. Ako vysvitá z ďalších veršov, ide o hriech, nie o tresty. Hriechy sú tou hlbočinou, v ktorej sa žalmista topí.
Keby si mal na pozore neprávosti, Pane![1] Pane, kto obstojí? Avšak u teba je odpustenie, a pre zákon tvoj[2] na teba spolieham sa, Pane! Moja duša očakáva jeho slovo. Z hlbokosti[3] volám k tebe, Pane. Pane, vyslyš môj hlas: Nakloň svoje uši k hlasu mojej snažnej prosby.
[1] Budeš-li súdiť dľa prísnosti odplácajúcej spravedlivosti, ktože ostane beztrestným?
[2] Pre zasľúbenie tvoje.
[3] Z hlbokosti mojich bôľov, z väzenia, prípadne z múk očistcových.