Kňaz a miništranti mierne sklonení pokračujú:klacanie

S. Deus, tu convérsus vivificábis nos.
M.
Et plebs tua lætábitur in te.
S. Osténde nobis, Dómine, misericórdiam tuam.
M. Et salutáre tuum da nobis.
S. Dómine, exáudi oratiónem meam.
M. Et clamor meus ad te véniat.
S. Dóminus vobíscum.
M. Et cum spíritu tuo.

  K. Bože obráť sa k nám a oživ nás.
M. A ľud tvoj radovať sa bude v tebe.
K. Ukáž nám, Pane svoje milosrdenstvo.
M. A daj nám svoje spasenie.
K. Pane vyslyš moju modlitbu.
M. A volanie moje nech dôjde ku tebe.
K. Pán s Vami.
M. I s duchom tvojím.

Kňaz vystupuje k oltáru ako kedysi Ježiš Kristus na Kalváriu, aby tu Bohu priniesol najsvätejšiu obetu. V nasledujúcej modlitbe vyjadruje hlbokú úctu pred novozákonnou Svätyňou svätých, eucharistickým obetiskom, najsvätejším miestom v chráme, posväteným skutočnou prítomnosťou Božou. Najposvätnejšia časť starozákonného chrámu – svätyne - do ktorej smel vkročiť iba veľkňaz a to iba raz za rok, bola iba odtieňom novozákonného oltára, na ktorom sa obnovuje vykupiteľská obeta Kristova. Preto Cirkev svätá vkladá kňazovi do úst ďalšiu modlitbu, v ktorej opäť prosí o očistenie.
Orémus.
Aufer a nobis, quaesumus, Dómine, iniquitátes nostras: ut ad Sancta sanctórum puris mereámur méntibus introíre. Per Christum, Dóminum nostrum. Amen.

  Modlime sa.
Odním od nás, prosíme teba Pane, naše neprávosti, aby sme si zaslúžili vstúpiť s čistou mysľou do svätyne svätýň. Skrze Krista, Pána nášho. Amen.

Modlitbu zakončí sklonený nad oltárom a složenými rukami sa dotýka oltára, symbolu Krista. Potom bozká oltár, ako základný kameň, znázorňujúci Krista, pričom sa modlí ďalej:
Orámus te, Dómine, per mérita Sanctórum tuórum, quorum relíquiæ hic sunt, et ómnium Sanctórum: ut indulgére dignéris ómnia peccáta mea. Amen.   Prosíme teba, Pane, ráč mi odpustiť všetky hriechy pre zásluhy tvojich svätých, ktorých ostatky sú tu, i všetkých svätých. Amen.