Kňaz a miništranti mierne sklonení pokračujú:klacanie
℣. Deus, tu convérsus vivificábis nos.
℟. Et plebs tua lætábitur in te.
℣. Osténde nobis, Dómine, misericórdiam tuam.
℟. Et salutáre tuum da nobis.
℣. Dómine, exáudi oratiónem meam.
℟. Et clamor meus ad te véniat.
℣. Dóminus vobíscum.
℟. Et cum spíritu tuo.
  ℣. Bože obráť sa k nám a oživ nás.
℟. A ľud tvoj radovať sa bude v tebe.
℣. Ukáž nám, Pane svoje milosrdenstvo.
℟. A daj nám svoje spasenie.
℣. Pane vyslyš moju modlitbu.
℟. A volanie moje nech dôjde ku tebe.
℣. Pán s Vami.
℟. I s duchom tvojím.

Kňaz vystupuje k oltáru ako kedysi Ježiš Kristus na Kalváriu, aby tu Bohu priniesol najsvätejšiu obetu. V nasledujúcej modlitbe vyjadruje hlbokú úctu pred novozákonnou Svätyňou svätých, eucharistickým obetiskom, najsvätejším miestom v chráme, posväteným skutočnou prítomnosťou Božou. Najposvätnejšia časť starozákonného chrámu – svätyne - do ktorej smel vkročiť iba veľkňaz a to iba raz za rok, bola iba odtieňom novozákonného oltára, na ktorom sa obnovuje vykupiteľská obeta Kristova. Preto Cirkev svätá vkladá kňazovi do úst ďalšiu modlitbu, v ktorej opäť prosí o očistenie.
Orémus.
Aufer a nobis, quaesumus, Dómine, iniquitátes nostras: ut ad Sancta sanctórum puris mereámur méntibus introíre. Per Christum, Dóminum nostrum. Amen.
  Modlime sa.
Odním od nás, prosíme teba Pane, naše neprávosti, aby sme si zaslúžili vstúpiť s čistou mysľou do svätyne svätýň. Skrze Krista, Pána nášho. Amen.

Modlitbu zakončí sklonený nad oltárom a složenými rukami sa dotýka oltára, symbolu Krista. Potom bozká oltár, ako základný kameň, znázorňujúci Krista, pričom sa modlí ďalej:
Orámus te, Dómine, per mérita Sanctórum tuórum, quorum relíquiæ hic sunt, et ómnium Sanctórum: ut indulgére dignéris ómnia peccáta mea. Amen.   Prosíme teba, Pane, ráč mi odpustiť všetky hriechy pre zásluhy tvojich svätých, ktorých ostatky sú tu, i všetkých svätých. Amen.