| ||||||
| Dnešná slávnosť, ktorá len súkromne vo sv. cirkvi sa koná a nebýva sviatkom zasvätená, pripomína nám jeden z najskvelejších výjavov v celom živote Ježiša Krista. Láskavý Spasiteľ poberal sa pri konci tretieho roku svojho učiteľského úradu do Jeruzalema, z ktorého nemal sa viacej navrátiť; lebo chcel dobrovoľne do rúk svojich nepriateľov sa vydať a veľké dielo nášho vykúpenia dokonal Na ceste pokarhal Petra, že chcel zabrániť mu ten bolestný krok; i riekol: «Kto chce za mnou prísť, zapri sám seba a vezmi kríž svoj a nasleduj mňa!» Pretože ale kríž je trpký, potešoval učeníkov tým, že im sľúbil večnú odplatu. I riekol: «Syn človeka príde v sláve svojho Otca s anjelmi svojimi: a vtedy odplatí jednému každému podľa jeho skutkov.» A slávnostne doložil: «Zaiste povedám vám, sú niektorí zo stojacich tuto, ktorí neokúsia smrť, až uzrú Syna človeka prichádzajúceho vo svojom kráľovstve.» Toto proroctvo vyplnilo sa nezadlho. Niektorí apoštolovia mali byť tí šťastní, ktorí mali videť Ježiša, v jakej sláve príjde niekedy na zem, aby odplatil každému podľa jeho skutkov. Prv, než vstúpil do Jeruzalema, aby dokonal dielo svoje, asi o šesť dní po tejto rozmluve s učeníkami, «pojal Ježiš Petra a Jakuba (Väčšieho), a Jána, jeho brata, a viedol ich na vysoký vrch, menom Tábor, aby s nimi sa modlil. Tento vrch, s ktorého otvára sa prerozkošný výhľad po okolí, leží vo Svätej Zemi. A tam na temeni vrchu stal sa ten radostný výjav, ktorý nám sv. Evanjelium (druhej pôstnej nedele) a dnešná slávnosť tak žive na pamäť uvádza. Sv. Matúš píše o tom (17, 2—5): «A premenil sa pred nimi. I zaskvela sa tvár Jeho ako slnce: a rúcho Jeho učineno je biele ako sňah. A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš, rozmluvajúc s Ním. I prehovoril Peter a riekol k Ježišovi: Pane! dobre je nám tu byť: keď chceš, vystaváme tu tri stánky, Tebe jeden, Mojžišovi jeden a Eliášovi jeden. A keď on ešte hovoril, hľa, oblak svetlý zatienil ich. A hľa, hlas z oblaku, ktorý hovoril: Tento je môj milý Syn, v ktorom som si dobre zaľúbil: Toho poslúchajte! Ježiš Kristus skvel sa tou slávou pred svojimi apoštolmi, ktorú má na pravici svojho nebeského Otca. V takej sláve uzrel Ho už v Starom Zákone prorok Daniel vo svojom videní pri rieke Hidekel (Tigris). Prorok opisuje svoje videnie: «Telo Jeho bolo ako chrysolith, Jeho obličaj ako pohľad na blesk a Jeho oči ako horiace lúče, jeho ramená a čo je dolu až po nohy, ako pohľad na žeravú rudu.» Podobne opisuje prorok Habakuk zjavenie Syna Božieho: «Jeho skvelosť bola ako samé číre svetlo a lúče vychádzaly z Jeho rúk.» V tej istej sláve zjavil sa neskôr Ježiš sv. Štefanovi pri jeho mučeníckej smrti a sv. Pavlovi na ceste do Damasku. A Boh Otec oslávil na vrchu Tábore tak svojho jediného Syna Ježiša Krista, aby Jeho sväté človečenstvo posilnil a potešil ku nastávajúcemu utrpeniu. To potvrdzuje i sv. apoštol Peter, keď vo svojom liste píše (II. 1, 16, 12): «Učinení sme boli očitými svedky veľkosti Jeho, keď prijal od Boha Otca česť i slávu, keď stal sa k nemu takýto hlas od velebnej slávy: Tento je Syn môj milý, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte. Pri tomto oslávení zjavili sa i proroci Starého Zákona, Mojžiš a Eliáš, ako predstavitelia celého zjavenia Božieho; začiatok toho zjavenia predstavoval Mojžiš, dokončenie jeho Eliáš, ktorý má prísť na svet pred všeobecným súdom. A Ježiš Kristus stojí medzi nima v prostriedku a spojuje začiatok a zakončenie zjavenia Božieho. I rozpráva sa s nimi, čo všetko má sa diať s Ním v Jeruzaleme, aby dokončil dielo spasenia (Luk. 9, 31). Sv. apoštolovia Peter, Jakub a Ján ohromení boli týmto nadzemským zjavom tak, že ostali bez seba. Keď prišli k sebe a Peter videl, že proroci Starého Zákona odchádzali od Ježiša Krista, zvolal vo vytržení: «Pane, dobre je nám tu byť!» On chcel tým trom, v nebeskej kráse a svetle sa skvejúcim osobám stánky stavať; nebol si ale povedomým, čo hovorí. On chcel, aby sláva nebeského Majstra večne trvala; i chcel byť vždy takto vytrženým. A on skutočne vystaval stánok večný pre božského Spasiteľa vo sv. cirkvi, ktorej základným kameňom je sám Ježiš Kristus, ktorá je naše útočište a nebo na zemi. A keď sv. Peter hovoril, zatienil ich svetlý oblak, v ktorom zjavil sa Boh Otec a svojmu Synovi svedectvo vydal: «Toto je môj milý Syn; Jeho poslúchajte! Hlas Boha Otca ohromil apoštolov, že na tváre svoje od strachu padli. Veď už Adam v raji zvolal: < Počul som hlas Tvoj, a strach prišiel na mňa!» Smrteľným strachom triasol sa prorok Isaiáš, keď uzrel Pána a počul modliť sa Serafínov; i zvolal: «Beda mne, lebo som človek nečistých úst!» I prorok Daniel padol omámený na svoju tvár a ležal bez vlády, kým nedotkla sa ho ruka a na kolená ho nepozdvihla. Tak dotkol sa teraz i Ježiš apoštolov a riekol im: «Vstaňte a nebojte sa!» I pozdvihli svoje oči a nevideli viac nikoho, len samého Ježiša. A keď s Táboru dolu sostupovali, riekol im Pán Ježiš: «Nikomu nerozprávajte videnie, kým Syn človeka z mŕtvych nevstane.» Ježiš Kristus poprial uzreť slávu svoju nebeskú len trom apoštolom, Petrovi, Jakubovi a Jánovi, keď premenil sa pred nimi. On chcel mať troch svedkov, ktorí dostačovali ku potvrdeniu pravdy. Zakázal im oslávenie svoje pred svojím vzkriesením svetu oznámiť, aby nezpyšneli a nad iných apoštolov sa nepovyšovali, žeby nepriatelia Kristovho učenia neboli ešte viac proti apoštolom pobúrení a konečne, aby mnohí v neistote držaní boli, či je Kristus opravdivý Syn Boží, lebo by vo svojej slabosti boli pochybovali, keby Ho boli videli na kríži zomierať a neboli by verili potom apoštolom. Preto bolo veľmi múdre nariadené, že apoštoli mali len po vzkriesení Spasiteľovom Jeho slávné premeneniesvetu oznámiť. A sv. Peter bol preto za svedka oslávenia Ježišovho povolaný, lebo bol hlavou apoštolov a Spasiteľa najviacej miloval; sv. Ján, lebo ho Ježiš najviac miloval; sv. Jakub Väčší, lebo on bol medzi prvými, ktorí Pána nasledovali a za vieru v Neho najviac bol oduševnený a prvý bol z apoštolov, ktorý za sv. vieru život svoj položil. Týchto troch apoštolov pojal sebou na vrchu Olivetskom, aby boli svedkami i Jeho smrteľnej úzkosti. Slávnosť dnešnú uviedol po celom kresťanskom svete pápež Kalixt III. roku 1457. Turci napádali kresťanské krajiny a nivočili mečom a ohňom kresťanov. Zbožný pápež chcel v tomto súžení touto slávnosťou od Boha pomoc dosiahnuť. Za našich časov nie je síce tento sviatok zasvätený, ale predsa veľmi významný pre každého pravoverného kresťana, lebo sv. Peter hovorí: «PrekIiaty buď, kto Ježiša nemiluje!» Poučenie: Sv. Peter zvolal na Tábore: «Pane, dobre je nám tu byť!» Taký bol bez seba od radosti, keď uzrel časť slávy nebeskej. A toto nadšenie a nadzemská radosť naplnily srdce a myseľ jeho tak, že ešte i po mnohých rokoch pripomínal túto česť, že bol hodný videť na okamžik slávu Božiu a počuť hlas Otca nebeského. Pyšný bol tento ináč pokorný apoštol, že mohol vo svojom druhom liste ku kresťanským obciam písať a svedectvo vydávať, že i on bol na tom svätom vrchu, kde premenil a oslávil sa Ježiš Kristus. A predsa to bola len sláva a veleba určená oku a sluchu ľudskému. Jaká radosť, jaká rozkoš to bude v nebeskom kráľovstve, keď dopriane bude spravodlivým videť Pána Boha z tváre do tváre ? Toto blahoslavenstvo prevyšuje všetky smysly ľudské. Sv. Písmo hovorí o nebeskom kráľovstve v podobenstvách; ono nám o nebi len to hovorí, čo môžeme porozumeť; lebo nebeské kráľovstvo je celkom niečo nového a iného, než všetko, čo tu na zemi poznávame. Keď hovorí sv. Písmo ku trpiacim, takto predstavuje nebe: «Boh zotre všetky slzy z ich očí: nebude smrti, ani zármutku, ani plaču, ani bolesti. Lebo tie prvé veci potninuly.» (Zjav. 21, 4.) A sv. Matúš (22, 1) píše: «Kráľovstvo nebeské podobné je veľkej svatobnej hostine, na ktorej podiel brať budú, ktorí na pozvanie prišli.» A inde (19, 28) hovorí: «Tí, ktorí s Pánom vytrvali v utrpení, sedeť budú na zlatých stoliciach a súdiť národy.» O svätých dušiach hovorí sv. Písmo (Sv. Pavel v I. ku Kor. 13, 12): «Teraz poznávame ako v zrkadle; tam ale tvárou do tváre.» A u sv. Matúša Kristus Pán volá (5, 8): «Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha videť budú!» A inokedy hovoril Pán Kristus: «Zase uzrem vás, a vašej radosti nebude konca.» A sv. Pavel píše ku Korintským kresťanom (I. Kor. 2, 4): «Ani oko nevidelo, ani ucho neslýchalo, ani to srdce ľudské nepocítilo, čo Boh pripravil tým, ktorí Ho milujú.» A táto radosť, toto blahoslavenstvo trvať bude večne! Kresťane, spytuj sa, či Ježiša Krista skutočne miluješ? Nasleduj veľkých služobníkov Božích, keď meno Božieho Spasiteľa s najväčšou úctou často vyslovovať budeš. Rozjímaj o učení a skutkoch Božieho Syna, i priučíš sa tomu, že budeš hovoriť a to činiť, čo On hovoril a činil. A často vzdychaj (Žalm. 3): «Preukáž nám, ó Pane, Svoje, milosrdenstvo a daj nám spasenie!» Modlitba: Bože, ktorý si tajomstvá viery v slávnom premenení jednorodeného Syna Tvojho skrze svedectvo otcov potvrdil a dokonalé vyvolenie synov Svojich hlasom z neba znejúcim v jasnom oblaku podivne predznamenal: popraj milostivé, aby stali sme sa spoludedičmi Kráľa slávy a boli účastnými Jeho blahoslavenstva. Skrze tohože Pána nášho Ježiša Krista. Amen. |