| ||||||
| Za slávnosťou všetkých Svätých Božích koná sa vo sv. cirkvi zasvätenie pamiatky všetkých verných, v milosti a v priateľstve Božom zomrelých, alebo dušičiek, ktoré sa ešte v očistci zdržujú. Táto slávnosť zakladá sa na úzkom spojení oslávenej cirkvi v nebi, trpiacej cirkvi v očistci s bojujúcou cirkvou, či so všetkými veriacimi na zemi. Všetci údovia sv. cirkvi spojení sú medzi sebou vierou, nádejou a láskou, až niekedy v láske v oslávenej cirkvi nebeskej sdružení budú. Keď na slávnosť všetkých Svätých obracia sv. cirkev zraky dietok svojich k nebu a ukazuje im slávu a blahoslavenstvo tých oslávených údov, ktorých o orodovanie u Boha vzývať majú, nuž dnes ponúka ich, aby pomoc svoju a orodovanie tým údom sv. cirkvi venovali, ktorým pomocou svojou prispievať môžu, ktorí si už viacej pomáhať nemôžu, ale ktorí na pomoc ich odkázaní sú, to jest dušičkám v očistci trpiacim; — a to činiť majú živí veriaci nielen dnes, ale i každého dňa života svojho. Veď sv. cirkev učí, že na druhom svete okrem neba a pekla ešte i tretie miesto sa nachádza, a to je miesto očisťovania či očistec, v ktorom duše veriacich zomrelých, akoby vo väzení pozostalé, pokuty za hriechy svoje až do ostatnej babky zaplatiť povinné sú (Mat. 5, 26.). Žiaden opravdivý kresťan nemôže zabudnúť na milých zomrelých svojich, na rodičov, na bratov lebo sestry, na pokrvných, na dobrodincov a priateľov, o ktorých nezná, či sa snáď posiaľ v očistci nenachádzajú: i káže mu nepomíjajúca láska, aby im vrúcnou modlitbou, skutkami milosrdenstva, obetou sv. omše pomáhal, ukrátil, i ukončil dni trápenia ich, a tak ukojil túžbu ich po spatrení najmilostivejšej tváre Božej. A to tým viac konať máme, že nám to sv. cirkev káže, že to i Židia v Starom Zákone, ba i sami pohania činili. Áno, modliť sa, skutky milosrdenstva a obety konať za zomrelých priateľov je prastará a všeobecná obyčaj. Pohania všetkých vekov, a to i tí najsurovejší, oslavovali v ustanovených dňoch pamiatku mŕtvych priateľov svojich; i prinášali bohom obety k smiereniu za priestupky pozemské zomrelých svojich. Zračí sa v tomto vznešenom konaní zaslepených ináč pohanov hmlistá viera, ako pozostatok prvotného zjavenia Božieho, v nesmrteľnosť duše ľudskej, v spravodlivosť Božiu a v očistec. U Židov prechovávala sa táto viera svätým ústnym podaním. Oni verili na predpeklie či na očistec, i konali vo slávnostnom dni smierenia mnohé modlitby a skutky milosrdenstva, aby vyslobodili zomrelých priateľov svojich z múk predpeklia. Podľa mienky židovskej trval stav očisťovania mŕtvych za rok. A behom tohoto času modlievali sa Židia k Bohu, že by popriať ráčil milým mŕtvym poľahčenie a odpustenie všetkých previnení; na hroby mŕtvych priateľov kladávali víno, chlieb a peniaze, ktoré potom chudobným rozdávali, aby i tí za mŕtvych sa modlili. V druhej knihe Machabejskej (12; 43—46.) čítame, že vojvodca židovský Judas Machabejský poslal do Jerzalema 12.000 drachiem strieborných, aby v chráme za tých bojovníkov Božích, ktorí v krvavých bitkách za vieru v pravého Boha padli, modlitby a obety sa konaly na odpustenie hriechov. Duchom Božím osvietený spisovateľ knihy Machabejskej dokladá, že Judas bol presvedčený o vstaní z mŕtvych padlých v boji Židov; lebo «svätá a spasiteľná je myšlienka za mŕtvych sa modliť, aby od hriechov boli oslobodení.» Tí zomrelí, ktorí sú v nebi, nepotrebujú modlitby; tým, ktorí sú v pekle, neosoží ona, lebo z pekla niet vyslobodenia: nuž tak modlievali sa Židia za takých zomrelých, ktorí na prostrednom mieste medzi nebom a peklom, — v očistci sa nachádzajú. Táto viera v očistec a láska prastarých národov ku zomrelým priateľom zračí sa zrejme a výslovne v učení kresťanskom. Udovia sv. cirkvi, ktorá nielen pre tento život je určená, ale i do ríše duchovnej siaha, spojení sú medzi sebou sväzkom lásky, ktorá sa nepomíňa. Spojení sme nielen so svätými v nebi, ale i s trpiacimi dušami v očistci, keď vrúcnou modlitbou, kajúcnym životom a dobrými skutkami muky ich ukrácame a milosrdenstvo Božie na nich s neba sťahujeme. Sám láskavý Spasiteľ hovorí o väzení v budúcom živote, z ktorého nikto sa driev nevyslobodí, kým nezaplatí až do poslednej babky dlh svoj. Áno, Kristus Pán hovorí o hriechoch, ktoré ani v tomto ani v budúcom svete duchovnom nebudú odpustené. Nuž tak teda i na druhom svete budú sa odpúšťať hriechy, lež nie v nebi, do ktorého nič nečistého vkročiť nemôže, ale ani nie v pekle, kde niet viacej odpustenia: a tak iba na trieťom mieste, v očistci. Sv. Pavel píše Korinťanom (I., 3., 13—13.): «Jedného-každého prácu, aká je, oheň sprobuje. Keď niektorého práca zostane, ktorú na Ňom (Kristovi) staval, vezme odplatu; ale keby zhorela, bude trpieť škodu (skrze oheň očistcový) a sám bude spasený; však tak, ako skrze oheň.» Sv. Ambróz vykladá tieto posledné slová, že taký človek síce môže byť blahoslavený; ale že pokutu ohňa očistcového pretrpieť musí; tak že skrze oheň očistený, blahoslavený, lež nie, ako bezbožný vo večnom ohni pekla ustavične bude trápený. Teda oheň podľa sv. Pavla apoštola, z ktorého je ešte možné vyslobodenie, nemôže byť oheň pekla; lebo z pekla niet viac vyslobodenia. A podobne učila vždy sv. cirkev od najstarších časov; to dosvedčujú i sv. Otcovia. Hneď od počiatku svojho sv. cirkev vzala do kánonu sv. omše i pamiatku za mŕtvych (Memento pro defunctis) a tak od založenia sv. cirkvi konaly sa modlitby pri sv. omši za všetkých zomrelých veriacich. I cirkevné snemy túto vieru schvaľovaly. Tertullian (okolo roku 202) hovorí (De Monog. c. 11.): «Vdova modlieva sa za dušu zomrelého manžela svojho; ona vzdychá za neho o pokoj a o spojenie s ním, i koná vo výročitých dňoch smrti jeho obetu. Keď toto premešká, nuž odlučuje sa, nakoľko to od nej závisí, od manželského sväzku muža svojho.» Sv. Athanás (+ roku 373) modlil sa veľmi vrúcne za cisára Konštantína Veľkého, ktorý v sieni chrámu apoštolského podľa žiadosti svojej bol pochovaný (Euseb. IV. kn. 60. h.), «aby mohol mať účasť na svätých modlitbách, na tajomstvenných obetách a na obradoch Božích.» Sv. Efrém Syrský zaklína v závete svojom priateľov, aby nezapomínali na neho po smrti; lež aby preukazovali dôkazy lásky svojej tým, keď za duševné spasenie jeho almužny, modlitby a obety, najmä tridsiateho dňa, prinášať neopomenú. Sv. Ambróz (+ roku 397) písal Faustinovi, ktorý sa veľmi zarmucoval nad smrťou sestry svojej: «Sestra tvoja nežiada si slzy tvoje, lež modlitby a obetu.» A v pohrabnej reči svojej nad cisárom Theodosiom Veľkým modlil sa: «Popraj, Bože, Theodosiovi, sluhovi Svojmu, úplný pokoj, ten pokoj, ktorý pripravil si svätým Svojim! Miloval som tohoto panovníka a preto sprevádzam ho do ríše živých. Neupustím skôr od slzí svojich a prosieb, až kým ho neuvediem na svätý vrch Pánov, kam ho povolávajú zásluhy jeho.» A súveký sv. Cyrill, biskup jeruzalemský (+ roku 386), hovorí v reči svojej ku pokrstencom: «Rozpamätávame sa pri presvätej obete na zomrelých, najprv na praotcov (patriarchov), na apoštolov a mučeníkov, aby Boh na modlitby a orodovanie ich modlitbu našu vyslyšal. Potom modlievame sa za otcov svojich, za biskupov a vôbec za všetkých, ktorí nás opustili, v pevnej nádeji, že utrpenia ich prosbami budú uľavené, ktoré počas svätej obety za nich prednášame.» Sv. Epifanius, biskup v meste Salamine na ostrove Cypre (+ roku 403), bojoval spisami svojimi proti kacierovi, Ariovi, ktorý zapieral očistec. Sv. Ján Zlatoústy (Chrysostomus) (+ roku 407) tvrdí, že je povinnosťou každého kňaza, aby nielen za živých, ale i za mŕtvych k Bohu sa modlil: «Kto stojí pri oltáre, ten nevolá darmo: Modlime sa za zosnulých v Pánu! Neprestávajme teda pomáhať zomrelým; svätá obeta býva konaná k zhladeniu všetkých previnení.» Sv. Augustín (+ roku 430) hovorí: «Nedá sa tajiť, že dušiam zomrelých skrze súcit živých ešte priateľov poľahčenia sa dostáva, keď obeta Prostredníka býva prinášaná, lebo keď v cirkvi almužny medzi chudobných veriacich bývajú podeľované, že im to býva osožné. Hoci to nepotrebujú tí, ktorí sväté žili, a obeta i tým nepomáha, ktorí bez pokánia život svoj v ťažkých hriechoch trávili; lež predsa býva obetovaná za svätých na poďakovanie a za tých na smierenie, ktorí sa ešte na mieste očisťovania nachádzajú a za previnenia dosť učiniť majú.» Sv. Gregor Veľký (+ roku 604) tvrdí, že naložil, aby za mŕtveho mnícha, menom Justa, tridsať sv. omší bolo spievané, i že tridsiateho dňa po ostatnej sv. omši zomrelý mních Justus predošlému predstavenému svojmu, menom Kopiosovi, sa zjavil a riekol: «Trpel som muky a hľa, oslobodený som!» Roku 816 vydržiaval Ranulf, kráľ Mercie v Anglicku, s kniežatmi a veľmožmi svojimi štátnu poradu, na ktorej uzavrené bolo: «Nariaďujeme, aby hneď po smrti biskupa modlitby sa konaly a almužny boly udeľované. Jaknáhle znamenie bude dané v každom chráme farskom, majú sa veriaci shromaždiť a tridsať žalmov odspievať za dušu zomrelého. Potom má každý hodnostár cirkevný a opát šesťsto žalmov spievať, stodvadsať sv. omší obetovať, troch otrokov na slobodu prepustiť a každému tri šillingy (grošníky) udeliť a všetci sluhovia Boží majú za jeden deň sa postiť.» Tak konaly sa modlitby za zomrelých kresťanov od prvopočiatku vo sv. cirkvi. Kňaz z Mét, zbožný Amalarius, vyslovil roku 820 myšlienku, že ako svätíme sviatok všetkých Svätých Božích, podobne slušné je i pamiatku všetkých verných dušičiek svätiť, aby sa skrze sviatky dokázalo učenie o jednote sv. cirkvi bojujúcej, oslávenej a trpiacej, či o obcovaní Svätých. Spomenutý zbožný kňaz prišiel následkom zjavenia ku tej myšlienke, že skrze modlitby, almužny a obety sv. omše mnohé duše z očistca boly vyslobodené. Opát kláštora benediktínskeho v Klyni (Clugny), sv. Odilo, zasvätil prvý roku 998 pamiatku všetkých verných dušičiek zvláštnou slávnosťou. Naložil, aby sa na pamiatku a ku prospechu dušičiek všetkých zomrelých v Pánu veriacich kresťanov dňa 1. novembra v kláštoroch rádu jeho hojné almužny rozdávaly; aby sa po večierni (nešpore) všetkými zvonami vyzváňalo a žalmy za mŕtvych sa prespevovaly; aby sa 2. novembra ráno po hodinkových chválospevoch (Ad laudes) všetkými zvonami vyzváňalo, aby sa potom odbavovaly hodinky za mŕtvych a na to veľká zádušná sv. omša slúžila. Všetci mnísi mali ísť na oferu a dvanástim chudobným dal sa obed. Toto ustanovenie prijalo sa nielen klyniackou kongregáciou, ale i po všetkých kláštoroch jej v Lotringách, v Burgundii, v Itálii, v Španielsku a v iných krajinách. I biskupi francúzski zasvätili podobným spôsobom pamiatku «Verných dušičiek» a nezadlho bola táto slávnosť po celej západnej sv. cirkvi odbavovaná. V biskupstve lutišskom zaviedol pamiatku «Dušičiek» biskup Notker (od roku 972—1008), v biskupstve magdeburgskom arcibiskup Adelgatto (od r. 1107— 1119); v trinástom storočí nachádzame túto slávnosť už v premnohých kalendároch cirkevných naznačenú; roku 1222 spomína ju synoda oxfordská v Anglicku; roku 1298 bola už i v Rakúsku zavedená. Pápež Urban VI. (od roku 1378—1389) nariadil, aby pamiatka všetkých dušičiek, keby deň 2. novembra pripadol na nedeľu, bola preložená na pondelok. Pamiatka všetkých verných dušičiek odbývala sa pôvodne zasväteným sviatkom; avšak synoda trevírska roku 1549 nariadila, aby sa 2. november iba ako polovičný sviatok svätil, a tak koná sa až podnes. V tento deň povolené je už od dávna v Arragonii vo Španielsku a od roku 1748 i v ostatnom Španielsku a Portugalsku, že kňazi tri sv. omše za zomrelých slúžiť môžu. Toto koná sa už i na iných miestach v smysle sv. cirkvi. Táto oslava pamiatky trpiacich v očistci bratov a sestier našich je vo svätej katolíckej cirkvi dňom smútku, pokánia, modlitby a kresťanskej účinlivej lásky; s ňou spojujú veriaci rozpomienku na smrť, na posledný súd, na vzkriesenie tiel ľudských z mŕtvych. Na niektorých miestach je chvalitebná zbožná obyčaj, že už večerom vo sviatok všetkých Svätých Božích zapaľujú sa na hrobitovoch početné svetlá, na znamenie nesmrteľnosti duší, ktorých telá v osvetlených hroboch odpočívajú, i na znamenie večného svetla, ktoré im už zasvietilo, alebo podľa nekonečného milosrdenstva Božieho už skoro zasvieti. V chrámoch odbavujú sa večerom podľa predpisu synody ostrihomskej z roku 1860 tieto pobožnosti: kňaz ide v čiernom rúchu ku katafalku (umrlčej rakve), vykoná obrad, pre dospelých zomrelých predpísaný, a síce spieva «Modlime sa za verných zomrelých,» žalm «Poďte, veseľme sa pred Pánom» a pesničku Zachariášovu «Požehnaný Pán Boh israelský» s modlitbou «Bože, všetkých veriacich Stvoriteľu,» kľakne pred rakvou a modlí sa litánie k božsk. Srdcu alebo k menu Ježiš s modlitbami za zomrelých. Medzi spevom žalmu 150. «Smiluj sa nado mnou, Bože,» alebo dojímavej piesne «Na deň hnevu,» ide sa večer alebo na druhý deň ráno na cintorín, kde býva primeraná kázeň. Všetko v chráme Božom upamätúva nás toho dňa na smútok. Dňa 2. novembra každý kňaz obetuje sv. omšu za všetkých zomrelých. Srdcom zatriasajúce sú modlitby, ktoré kňaz pri sv. omši za zomrelých odrieka, podobné tým, ktoré i v hodinkách sa čítajú; v nich zavznievajú túžba a stenanie trpiacich duší v očistci, aké nešťastný a trpezlivý Job s bôľom a žiaľom prednášal, keď všetko utratil, čo mu bolo milé. Keď telo jeho ranami bolo obťažené, keď pozbavený bol útechy pokrvných svojich a keď v najväčšej úzkosti volal: «Oj, smilujte sa nado mnou, aspoň vy priatelia moji!» Po odbavenej sv. omši zádušnej spieva sa dojímavým hlasom pieseň «Libera», ktorej obsah zneje: «Osloboď ma, ó Bože, od večnej smrti v deň ten hrozný, v ktorý nebo i zem sa zatrasú a Ty prídeš, aby si súdil svet skrze oheň! Trasiem a strachujem sa pred nastávajúcim súdom a hnevom. O, ten deň, deň hnevu, úzkosti a biedy, deň veľký a trpký veľmi, keď prídeš súdiť svet ohňom!» I kropí kňaz potom rakev a hroby blízke svätenou vodou a kadí ich vonným kadidlom na znak, že očisťujúca krv Pána Ježiša Krista, Spasiteľa, trpiace duše v očistci osviežuje a od všetkých škvŕn očisťuje, i že ako kadidlo vôňu rozprestiera ponad pokojné príbytky zomrelých, podobne uzrú nezadlho blaženosť a slasť večného oslávenia v ríši večného Boha. Všetci veriaci i s kňazom padajú na kolená svoje, pozdvihujú ruky i zraky k nebu, odriekajú modlitbu záverečnú za všetky dušičky v očistci trpiace a konečne vzdychajú pri hlahole vyzváňajúcich zvonov: «Odpočinutie večné daj im, ó Pane, a svetlo večné nech im svieti! Popraj, ó Pane, nech odpočívajú v svätom pokoji. Amen.» V tento deň udeľujú veriaci i hojné almužny chudobným a núdzu trpiacim bratom a sestrám svojim. Poučenie. Duše zomrelých, ktorí v tomto živote za hriechy svoje dokonalé pokánie nečinili, alebo vo všedných hriechoch, čo i v milosti Božej, zomreli, trpia v očistci muky ohňa, kým podľa slov Spasiteľových dlh svoj do poslednej babky nezaplatia. Ony trpia dvojaké muky, a síce: smyselnú muku či pokutu cítenia, pretože podľa sv. Pavla duša ohňom býva očisťovaná, ale iba behom určitého času a nie večne, ako zatratenci v pekle; potom i pokutu ztraty, ktorá v tom záleží, že duša býva pozbavená blaženého pohľadu Božieho tak dlho, až kým celkom očistená pred tvárou Božou môže sa objaviť. Aké bôľné musí byť toto vzdialenie od tváre milostivého Boha pre duše, ktoré po Ňom túžia! Sv. Tomáš hovorí: «Ten istý oheň mučí zatratencov v pekle a spravodlivých v očistci; najmenšia muka očistca prevyšuje najväčšiu muku, ktorú možno v tomto živote znášat» Kresťane, ty môžeš modlitbou, pokánim, dobrými skutkami svojimi verným trpiacim dušiam v očistci pomáhať a z tohoto smutného stavu ich vyslobodiť. Veď ponúka ťa k tomu oslávenie Boha, kresťanská láska, spravodlivosť a vlastný prospech tvoj! Svätý Ján Zlatoústy hovorí: «Nie darmo ustanovili apoštolovia pamiatku na zomrelých vo svätých a výstražných tajomstvách. Oni znali, aký prospech z tohto konania vyplýva. Keď shromaždenie s kňazom ruky povzdvihuje v prítomnosti svätej obety, jakú silu majú vtedy modlitby naše! Jak veľmi ukrocujú Pána! Avšak toto je iba pre tých, ktorí vo viere zomreli.» Kresťane, uč sa poznávať od verných dušičiek, ktoré pokojne muky svoje v očistci znášajú, pretože vedia, že vôľa Božia musí byť vyplnená, ako máš s odovzdanosťou do vôle Božej trpieť všetko príkorie na tomto svete! Rozváž si dnes, čo hovorí sv. Cesarius: «Môže snáď niekto povedať: veľmi málo starám sa o čas, ktorý budem tráviť v očistci, keď sa len do večného života dostanem. Avšak takéto smýšľanie neľúbi sa Bohu. Všetky muky tohoto sveta nemôžu sa prirovnať k ohňu očistca. A kto zná, koľko dní, mesiacov, rokov on tu zostane? Človek bál by sa vložiť prst do ohňa, i nemal by sa báť dlhý čas v požierajúcom plameni zotrvávať ?» Áno, volaj dnes, kresťane so sv. Augustínom: «Očisť ma, ó Pane, v tomto živote, aby som po ňom nepotreboval očistca! Modlitba: O Bože, Stvoriteľu a Vykupiteľu všetkých veriacich, popraj dušiam služobníkov a služobníc Svojich odpustenie všetkých hriechov; aby to odpustenie, ktoré pobožnými prosbami vždy žiadali, obsiahnuť mohli. Amen. |