Nedeľa II. po Turícach

In: KÖRPER, K.: Prameň z Boha. Modlitebná, obradná, omšová, rozjímačná a poučná kniha pre vzdelaných katolíkov. Spolok sv. Vojtecha: Trnava, 1948. Nihil obstat. Dr. Josephus Szombath, cenzor dioec. Imprimi potest. Nr. 10.228/1942. Tyrnaviae, die 28. Novembris 1942, Dr. Paulus Jantausch, Eppus, Admin. Apostolicus.

Hostina je ríša Božia, kráľovstvo Kristovo. Hospodár je Boh, ktorý povolal do mesiánskej ríše predovšetkým vodcov a učencov ľudu židovského. Prvý raz ústami prorokov a potom, keď nadišiel čas spásy, ústami Krstiteľa. Ale pozvaní boli natoľko prikovaní k veciam svetským, že si nevedeli vážiť toto pozvanie, ba vo svojom materiálnom zmýšľaní ani nechápali duchovný ráz ríše Mesiášovej. Ale zato táto ríša nezostane prázdna. Naplnia ju tí chudáci, ktorými vodcovia a učenci pohŕdali, čo v meste po uliciach žobrali, — ba prídu aj tí, čo nepatria do mesta, čo sú von z národa, pohania všetkých národov, s ktorými sa stýkať bolo pre Žida hriechom a znečistením. Hrozná tragédia a kliatba: do kráľovstva Božieho nevojdú práve tí, čo mali naň najväčšie nároky, a to pre svoju pýchu, trúfalosť, duševnú inferioritu, hmotárstvo a pôžitkárstvo.

Povolanie Boha aj dnes platí. Hostina je duševný život. Na to je potrebné vyššie chápanie, šľachetná myseľ, vážne ponímanie celého života. Hospodárstvo — to je hmota, dom, role, peniaze. Nie sú to veci hriešne. Ba sú potrebné. Ale kto sa celý venuje týmto veciam a nemá času pre vyššie ciele, ten nebude človekom ducha. Voly — to je šport, výlety, náruživosti, zábavy, ba aj materiálna veda, spoločenské postavenie, všetko to, čím sa tento čas zabíja. To tiež nemusia byť veci hriešne. Sú dobré a dovolené, ale kto sa má len okolo nich, ten stratí cit pre dušu, kostol, náboženstvo. Nič iného tak dôkladne nevyprázdni dušu, ako nemierne športovanie. Aká úbohosť, keď sa niekto nevie o inom zhovárať ako o koňoch alebo o zápasoch! „Oženil som sa“ — tiež vec potrebná: rodinu založiť a jej sa venovať. Ale keď si manželia navzájom zabíjajú ducha, keď manželstvo je založené len na pôžitkárstve a nie na spoločnom duševnom živote, je to slabý zväzok a tiež len odvracia človeka od vyššieho ponímania tohto tuzemského bytia. Keď sa manželia spolu modlia, spolu meditujú, chodia na omšu, to je symbol duchovnosti a opravdivej vzájomnej duševnej podpory.

Hostina — to je aj sväté prijímanie. Ako žiaci sme mali veľkú radosť, keď sme mohli prichádzať ku stolu Pána. Teraz to azda zanedbávame. Ešte dobre, že ročne raz prijímame. To nie je správne. Kristus práve tú inteligentnú, zrelú dušu potrebuje, lebo práve tá vyššia, inteligentná duša náležite vládze využiť všetky eucharistické hĺbky. Teda častejšie prijímať! A práve tá inteligentná, zrelá duša potrebuje najviac Krista. Nižšia duchovnosť sa uspokojí s rozmanitým spojivom tohto pestrého sveta. Vyššie chápanie veci nie je tým všetkým uspokojené, má najvyššie nároky, nachádza svoje uspokojivé vyrovnanie len v Bohu. Eucharistia znamená vo svätom prijímaní najdokonalejšiu integráciu ľudskej duchovnosti. To zakotvenie časovosti vo večnosti, ktorú poskytuje Boh. „Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“ Keď si neviem ceniť eucharistickú hostinu, keď mávam výhovorky, alebo ľahostajnosť, Boh ma môže zavrhnúť. Keď ja nepôjdem do kostola, preto kostol nezostane prázdny; keď ja nebudem prijímať, preto chlieb života aj naďalej sa bude lámať chudobným a biednym, tým, čo svoju duševnú chudobu a slabosť uznávajú. Nie Boh bude ukrátený, ale ja. Preto ešte raz: chcem prijímať častejšie!

Toto evanjelium dokazuje aj to, že duševný život nespočíva len v stránení sa hriechov. To je potrebné negatívum. Ale stále zostáva iba vybielenou stenou, ktorá málo znamená. Život bez hriechu ešte neznamená život čnostný. A bez čností ani spasenia niet. Bezúhonný človek má iba povolanie k duševnému životu, ale nie je ešte účastníkom života milosti Ježišovej. Ježiša treba hľadať a vyhľadať nezištne, bez výhovoriek, prosto a zmužile.