Nedeľa III. po Turícach

In: KÖRPER, K.: Prameň z Boha. Modlitebná, obradná, omšová, rozjímačná a poučná kniha pre vzdelaných katolíkov. Spolok sv. Vojtecha: Trnava, 1948. Nihil obstat. Dr. Josephus Szombath, cenzor dioec. Imprimi potest. Nr. 10.228/1942. Tyrnaviae, die 28. Novembris 1942, Dr. Paulus Jantausch, Eppus, Admin. Apostolicus.


Pán Ježiš najlepšie pozná našu ľudskú slabosť. Vie, že upadáme do hriechov. Taká neuvedomelá ľudská duša, ktorá nepozná milosrdenstvo Božie, ľahko sa zrieka viery a nábožného života s tým odôvodnením, že hriešny život nemôže zanechať a s toľkými hriechmi i tak nepatrí do blízkosti Božej. Chráň ma Boh od takéhoto zmýšľania! Keď som zhrešil, treba uznať, že som spáchal hriech. Len toto povedomie hriešnosti ma môže zachrániť. A v tomto povedomí je základ pokánia. Preč s cynickými poznámkami, že Boh ináč bude súdiť než morálka! Nie a nie: tá morálka nie je jednoduchou tlačenou knihou, ale prirodzeným zákonom a Bohom zjaveným príkazom. Stačí jedna myšlienka: čo by bolo, keby tento alebo onen hriech páchali bezstarostne všetci ľudia bez výnimky? Vždy prídem k záveru: bol by to koniec poriadku, koniec sveta. My inteligenti páchame hriechy, ale tešíme sa, že ľud je zachovalý, lebo ináč by sa zrútilo všetko. Tu vidieť nespravodlivosť takéhoto nášho zmýšľania. Každým hriechom kazíme nielen seba, ale celé okolie, aj ten ľud. Teda uznať hriešnosť! A potom sa napraviť!

Nič som medzi toľkými, a predsa chýbam Ježišovi, keď ma hriech odtrhne od neho. Hľadá ma, dáva mi všetky možné príležitosti, aby som sa vrátil. Idem, vrátim sa, lebo najlepšie je byť s Ježišom.

Netreba pohŕdať inými, ktorí majú viac slabostí a väčšmi upadajú než ja. Pomáhať im musím a mať s nimi zľutovanie. Nemôžem vedieť, či nepadnem čochvíľa hlbšie, než ten, koho tak nemilosrdne odsudzujem. Najošklivejšia vec by bola rovno tešiť sa, že môj brat upadol do hriechu, a tým je azda znemožnený, a ja tým lepšie vynikám vo svojej domnelej bezúhonnosti. Môj hriech a môj duševný úpadok by bol istotne väčší, než hriech cudzí, ktorý som využil.

Mýtnici prenajímali mýta od štátu a vyberali mýtne. Keďže štát požadoval od nich vysoký prenájom, tak drali ľud na mýte, aby mali z prenájmu úžitok. Preto to bolo nenávidené povolanie. Farizeji a zákoníci boli zasa kastou privilegovanou. Pokladali sa za najlepších. Mysleli si, že s hodnosťou chodí aj cnosť. Nestýkali sa s mýtnikmi a hriešnikmi. Odsudzujú Ježiša, že s nimi hovorí a je, a tak sa znečistí. Aká je zaslepenosť ľudská! Možno, že hriešnici a mýtnici páchali mnoho drobnejších hriechov, ale farizeji a zákoníci vo svojej pýche a nadutosti, vo svojej zatvrdilosti, vo svojom hmotárstve a lakomstve páchali tie hlavné hriechy jeden za druhým. A pokladali sa predsa za vodcov bezúhonných.

Dojímavá je láska Ježišova voči hriešnikom. Ako láskavo s nimi zaobchádza! Obraz nájdenej ovce, ktorá leží na ramenách dobrého pastiera, najlepšie vystihuje mesiášsku dušu Ježišovu. Ľudská slabosť a pokora na ramenách mocného Boha, — hľa, to je najvnútornejší život duševný, život cirkvi svätej. Svätý človek rodí sa týmto slovom, mea culpa! Svätý človek poznáva svoju hriešnosť, zlý človek je zas presvedčený o svojej svätosti.