| ||||||
Rad nedieľ po Turícach v rímskom misáli sa pretŕha medzi 17. a 18. jesennými kántrami. To znamená, že v liturgickom roku skončilo sa leto a nasleduje jeseň. Kántrový týždeň prakticky nezapadá medzi tieto dve nedele, ale medzi 3. a 4. nedeľu septembrovú. Prežívame posledné týždne liturgického roku. Príroda odumiera, listy žltnú na stromoch, opadávajú, večery sú dlhšie, tepla ubúda, ale tmy a zimy pribúda. Tieto prírodné zjavy nás upomínajú na koniec nášho života a na koniec sveta, s ktorým druhý Kristov príchod na svet (parúzia) úzko súvisí. Sú to tzv. escha-tologické (konečnodejinné) myšlienky, ktoré radi pomenúvame „poslednými vecami“. Až príliš sme navykli na odstrašujúci smysel týchto ideí. Prví kresťania videli v nich na prvom mieste klady, a to hlavne stretnutie s Kristom a večnú odmenu. U nich nádej a túžba potlačovaly strach. Liturgická jeseň prináša i do nášho života vzácne hodnoty. Najvypuklejšou čnosťou, ktorú si máme osvojiť v tomto období, je nádej. Kresťanská nádej má dve stránky: zápornú a kladnú. Záporná stránka nás upomína, aby sme si srdce odpútali od hmoty a pôžitkárstva, a aby sme sa na zemi zariaďovali iba ako pútnici a vyhnanci, ktorí len prechodne sú obyvateľmi tohto sveta. Kladná stránka kresťanskej nádeje je túžba za večnou vlasťou, očakávanie Krista, práca na zdokonaľovaní seba, aby nás „Kristov deň“ našiel jemu podobných. Cirkev vo svojej liturgii nás vedie do svadobnej siene Kristovej (do kostola), kde očakávame príchod Kráľa, aby navštívil svojich hostí (19. nedeľa). Potom nám ukazuje babylonské zajatie tohto života, ktorým kráčame v ústrety večnému Jeruzalemu (20. nedeľa). Vystrája nás zbraňami ducha na boj „v zlý deň“ (zemského života) a stavia nás pred Kristovu súdnu stolicu, aby nás posilnila pre tento boj (21. nedeľa). V žalári zemského života poukazuje na nebeskú vlasť (23. nedeľa). Konečne sa nám rozvinie obraz posledného súdu (posledná nedeľa). Okrem nedieľ i sviatky Pána, blahoslavenej Panny Márie a svätých, začlenené do tohto obdobia, nám skytajú vzácne pohnútky k svätému Životu. Nanebevzatím (15. augusta) sa končí zemský život Matky Božej a náš najnovší sviatok. Nepoškvrneného Srdca blahoslavenej Panny Márie (22. augusta), ako prostred-nice medzi hriešnikmi a Bohom, sa zvlášť hodí na naše časy. Povýšenie sv. Kríža (14. septembra) poukazuje na triumf Kríža pri poslednom súde. Sviatok sv. Michala archanjela (29. septembra) ako Božieho bojovníka v službe bojujúcej Cirkvi, Všetkých svätých (1. nov.), sviatok víťaznej Cirkvi a spomienkový deň trpiacej Cirkvi (2. nov.) sa nás dotýkajú hlbšie. Sviatok Krista Kráľa (v poslednú nedeľu októbra) zvýrazňuje posledné víťazstvo Kristovo. Výročia konsekrácie väčšiny kostolov (lateránskej baziliky, bazilík sv. Petra a Pavla a väčšiny katedrálnych kostolov) oslavujú vlastne ideu mystického tela Kristovho, kostol ako Kristovu nevestu. Cirkev, s ktorou aj my túžobne vzdycháme po druhom príchode Kristovom: „Príď, Pane Ježišu!“ |