Bol zhotovený prvý stánok, v ktorom bol svietnik, stôl a obetné chleby, a nazýva sa Svätyňa. Za druhou oponou bol stánok, ktorý sa volá Svätyňa svätých. Tam bol zlatý kadidlový oltár a archa zmluvy, obložená zo všetkých strán zlatom, a v nej zlatá nádoba s mannou a Áronova palica, ktorá sa kedysi zazelenala, a tabule zmluvy. Nad ňou boli cherubíni slávy, ktorí zatieňovali zľutovnicu. O tom teraz netreba podrobne hovoriť. Odkedy je toto tak zariadené, do prvého stánku stále vchádzajú kňazi, ktorí konajú bohoslužbu, ale do druhého iba veľkňaz raz do roka; a to nie bez krvi, ktorú prináša za svoje priestupky i za priestupky ľudu. Tým Duch Svätý naznačuje, že kým stojí prvý stánok, cesta do svätyne ešte nie je zjavná. Toto je podobenstvo pre terajší čas, podľa ktorého sa prinášajú dary a obety, ktoré nemôžu vo svedomí urobiť dokonalým toho, kto prináša obetu; lebo spočívajú iba v pokrmoch a nápojoch a v rozličných umývaniach, čo sú vonkajšie predpisy, ktoré platia až do času nápravy. Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov, cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou, to jest nie z tohto stvoreného sveta, raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie.

Vystavený bol totiž stánok predný [Apoštol tu opisuje svätyňu Mojžišovu, ktorá slúžila za vzor chrámu jeruzalemskému.], v ktorom boly svietniky [V Mojžišovom stánku bol svietnik so siedmimi ramenami. V chráme Šalamúnovom bolo 10 zlatých svietnikov, v Zorobábelovom bol zase len jeden.] a stôl [Bol to pozlátený stôl, a na ňom stálo 12 chlebov, ktoré boly ustavičnou obetou 12 pokolení Izraelových a ktoré sa každý týždeň obnovovaly.], i predkladané chleby, ktorý nazýval sa svätyňou. A za druhou oponou bol stánok, ktorý sa nazýval najsvätejšou [Svätyňu od najsvätejšieho delila opona.] svätyňou, a mala zlatú kaditeľnicu [Zlatá kaditeľnica stála vo svätyni bezprostredne pred oponou: za ňou bol zlatý oltár, na ktorom sa pálilo kadidlo, ktorého kad mal naplňovať najsvätejšie, v ktorom sám Boh bydlí.] a truhlu úmluvy [Truhla úmluvy = drevená truhla, obitá zlatom. V nej boly kamenné dosky, čo ich Boh dal Mojžišovi, na ktoré bolo vyryté desatoro Božích prikázaní; nádoba s mannou, na pamiatku, jako kŕmil Boh Izraelcov na púšti za 40 rokov, a prút Áronov. Keď Mojžiš odovzdal kňažstvo svojmu bratovi Áronovi, Židia sa vzbúrili, preto, že videli jako politickú, tak i cirkevnú moc sústrednenú v jednej rodine a nechceli veriť, že to Boh tak chce. Na rozkaz Boží pohlavári urezali si po jednom prúte a označili ich svojím menom a položili pred truhlu úmluvy. Na druhý deň sa ukázalo, že prút Áronov pučal, kvitol, ba urodil zrelé mandle. Týmto Boh ukázal, že Áronovi on dal kňažstvo. Toto všetko i s truhlou úmluvy prorok Jeremiáš kdesi zakopal zo strachu pred Nabuchodonozorom a viac sa to nemôže nájsť.], pokrytú zlatom so všetkých strán, a v nej zlatá nádoba s mannou a prút Áronov, ktorý bol pučal, i dosky zákona, a nad ňou boli cherubíni slávy [Chembíni boli dvaja zo zlata uliati rozkrýdlení anjeli; krýdlami zastierali sľutovnicu, t. j. došticu, ktorá sa považovala za trón Boží. Veľkňaz na deň smierenia toto veko pomazal krvou z obety na znak smierenia ľudu s Bohom. A preto toto miesto nazývalo sa smiernicou, sľutovnicou.], zatieňujúci sľutovnicu: o čom teraz netreba hovoriť dopodrobna. A keď toto bolo tak sostavené, do predného stánku síce kňazi vždy vchádzali, keď vykonávali služby pri obetách [U Židov konaly sa obety ráno a večer; kňazi vošli do svätyne, nakládli do kaditeľnice kadidla a do svietnika naliali olivového oleja a obnovili svetlo a zákadnú obetu.], ale do druhého jediný veľkňaz raz do roka, nie bez krvi, ktorú obetoval za hriechy svoje a za (hriechy) ľudu. [Do najsvätejšieho kňazi nesmeli vchádzať, vyjmúc veľkňaza, ktorý smel vojsť do neho raz do roka na deň smierenia.] Čím Duch svätý ukazuje to, že cesta k najsvätejšiemu ešte nie je otvorená, dokým prvý stánok stojí [Kňazi mali síce prístup do predsvätyne, ale nie do najsvätejšieho, kde len veľkňaz výnimočne raz do roka smel vkročiť. Toto všetko znamenalo, že ľud a kňazi v starom zákone ešte nemali voľného prístupu k Bohu.], čo je podobenstvo prítomného času [Pod prítomným časom má sa rozumieť čas, za ktorý židovská bohoslužba ešte trvala, teda do spustošenia Jeruzalema.], podľa ktorého obetujú sa dary a obety, ktoré nemôžu vo svedomí učiniť dokonalým toho, kto slúži (Bohu) len pokrmami a nápojmi [V židovstve hlavná váha kládla sa na to, aby Zidia nejedli a nepili nečistých pokrmov a nápojov, a na umývanie.], a rozličným umývaním a telesnými ospravedlivovaniami, ktoré boly naložené až do času napravenia. [U Židov bolo heslo: nepoškvrniť si telo, ani jedlom, ani nemocou, ani dotknutím sa nečistého (mŕtvoly), lebo ináč nesmel vojsť do chrámu. Nečistý musel sa očistiť, teda na tele ospravedlivieť. Čas napravenia je nový zákon.] Ale prišiel Kristus, ako najvyšší kňaz budúcich dobrôt [Budúce dobroty sú tie, ktoré nasledujú po starom zákone, ktorý vtedy bol ešte prítomný, a to: večné smierenie, vnútorné posvätenie, večné blahoslavenstvo.], a cez väčší a dokonalejší stánok [Väčší a dokonalejší stánok tu označuje nebesá, ktoré nespravili ľudia, jako stánok v starom zákone.], nie rukou robený, to jest nie tohto stvorenia, ani nie s krvou kozľacou alebo teľacou [Keď židovský veľkňaz mal vstúpiť do najsvätejšieho, musel najprv prejsť cez stánok, lebo najsvätejšie bolo až za stánkom, a niesol so sebou krv kozľaciu a teľaciu do najsvätejšieho; P. Ježiš so svojou krvou vstúpil v nebi až do svätyne, t. j. až na trón božského Veličenstva.], ale so svojou vlastnou krvou raz vstúpil do svätyne, preto, že našiel večité vykúpenie. [Obeta Kristova je večná, večne platná a dostatočná.]