Na deň svätých Mláďatiek. (Nevinných Dietok)

(28. 12.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 2. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907, 1579 s.


Sv. cirkev oslavuje dnes smrť tých nevinných dietok, ktoré ukrutný Herodes dal v Betleheme i v celom okolí povraždiť; lebo myslel, že ani to Dieťa Božie, ktorého sa bál ako domnelého budúceho kráľa židovského, neujde smrti. Sv. Augustín učí: «Všetkým právom slávime deň narodenia tých, ktoré svet o mnoho šťastnejšie podal večnému životu, než lono materské tejto zemi; lebo ony skôr dosiahly vyznačenie večného života, než požívanie časného bytia. Tie teda, ktoré bezbožnosť Herodesova odtrhla ako nemluvniatka od pŕs matiek, nazývané bývajú všetkým právom kvietkami mučeníkov; lebo ako prvé puky kvietkov, ktoré cirkev vypučila, zničila ich privčas búrka mrazu v hroznej zime nevery.» A sv. Bernard hovorí: «Keď skúmate, pre ktoré záslužné skutky korunované boly tieto dietky rukou Božou, skúmajte tiež, pre ktoré zločiny boly povraždené ukrutným spôsobom na rozkaz Herodesov. Či by bolo možné, že by dobrota Spasiteľova ustupovala bezbožnosti ukrutníka, a že by, keď Herodes mohol vydať ich na smrť vzdor nevinnosti ich, Ježiš Kristus nemohol dať im večný život, keď ony zomrelý za Neho?»

Toho preblahoslaveného a preradostného času, keď Pán Ježiš Kristus narodil sa z Panny Márie v Betleheme, sedel na tróne kráľovskom v Jeruzaleme ukrutný, závistný a ctibažný Herodes. Nebol on podľa rodu Žid; ale pochádzal z cudzieho kmeňu Idumejského, i bol vnútený od pohanských Rimanov Židom za kráľa; preto nenávideli ho Židia. Táto veľká nenávisť bola i jemu známa. A preto i on nenávidel Židov, ukladal im neznesiteľné ťarchy, i naplnený bol ustavičným podozrením, že siaha sa mu po korune. On bol už podľa povahy svojej ukrutníkom a preto, kto len upadol do podozrenia v tomto ohľade, zaplatil to životom. Zvlášte prenasledoval potomkov Dávidových, z ktorých niektorí ešte živí boli; lebo sa obával, aby skrze nich neprišiel o trón kráľovský. Tak dal už driev povraždiť vlastnú vznešenú manželku svoju Mariannu, že pokrvná bola rodu Dávidovmu, i vlastných synov svojich Alexandra a Aristobula, áno i najdôvernejších priateľov. Dal pobrať Židom rodopisy a spáliť a tak zničiť dôvody o pokrvenstve s rodom Dávidovým, z ktorého mal povstať zasľúbený Messiáš. A keď znal, že Židia očakávajú toho času Vykupiteľa svojho, rástla tiež i úzkosť jeho a podozrenie, i vrodená ukrutnosť.

I stalo sa, že prišli do Jeruzalema traja Králimudrci zo vzdialeného Východu, aby tu v sídle kráľovskom vyhľadali novonarodeného Kráľa a kľaňali sa Mu, ktorý oznámený bol im podivnou hviezdou. A keď predstavili sa kráľovi Herodesovi, spýtali sa ho (Mat. 2; 2.): «Kde je ten kráľ židovský, ktorý sa narodil? Lebo sme videli hviezdu jeho na Východe, i prišli sme pokloniť sa mu.» (Bol totižto prorokoval Balám veľkého
Víťaza (Messiáša) z pokolenia Dávidovho: «Vzíde hviezda z Jakuba, a povstane prut (berla) z Israela» (4. Kn. Mojž. 24; 17.). So strachom počúval Herodes tieto slová; i naľakali sa tiež obyvatelia Jeruzalema; lebo sa báli, že nastane nové prenasledovanie. Herodes myslel si predesený, že, keď narodil sa prisľúbený Kráľ, odpadnú od neho Židia, podrobia sa novému kráľovi a on ztratí trón i berlu. Ihneď povolal k sebe biskupov židovských a učiteľov ľudu a spytoval sa ich, kde by sa mal narodiť Kristus. A oni mu riekli (Mat. 2; 5, 6.): «V Betleheme Judskom; lebo tak je napísané skrze proroka: A ty Betleheme, zem Judská, nijako nie si ty najmenšou medzi kniežatmi Judskými; lebo z teba vyjde Vojvoda, ktorý by spravoval ľud Môj israelský!» Teraz nazdával sa Herodes, že je zachránený. Povolal mudrcov k sebe, shováral sa dôverne s nimi o čase, kedy sa im bola hviezda ukázala, i prosil ich, aby išli do Betlehema a vyzvedali sa usilovne na Dieťa, a keď Ho najdú, jemu tiež odkázali, by i on išiel a klaňal sa Mu. A sv. evanjelista píše (Mat. 2; 9, 11.): «A oni, keď vyposlúchli kráľa, odišli. A hľa, hviezda, ktorú boli videli na Východe, predchádzala ich, až i prijdúc zastala ponad miestom, kde bolo Dieťa. A oni, keď uzreli hviezdu, zaradovali sa radosťou veľmi veľkou. A vkročiac do domu, našli Dieťa s Máriou, matkou Jeho, a padnúc klaňali sa Mu; a otvoriac poklady svoje obetovali Mu dary: zlato, kadidlo a myrrhu.» Ale nenavrátili sa už viac k Herodesovi; lebo anjel Pánov napomenul ich vo snách, aby inou cestou navrátili sa do vlasti svojej. Tak Boh prekazil zlý úmysel Herodesov, ktorý chcel po odcestovaní svätých Troch Kráľov zahubiť narodeného Spasiteľa sveta, ako domnelého kráľa židovského.

Po odchode sv. Troch Kráľov-mudrcov ukázal sa anjel Pánov pestúnovi, svätému Jozefovi vo snách a riekol mu (Mat. 2; 13.): «Vstaň, a vezmi Dieťa i matku Jeho a utekaj do Egypta, i buď tam, dokiaľ ti nepoviem; lebo bude Herodes hľadať Dieťa, aby Ho zmámil!» Nábožný a starostlivý sv. Jozef vydal sa hneď na ďalekú cestu, vzal Dieťa a matku Jeho, Pannu Máriu, a ušiel do Egypta. Sv. Athanás a druhí spisovatelia cirkevní hovoria podľa starého ústneho podania, že po príchode Dieťaťa Božieho do pohanskej krajiny všetky modly sa srútily podľa predpovedania proroka Isaiáša, ktorý riekol, že Boh zjaví sa v Egypte, a modly triasť sa budú pred Ním.

Keď Herodes zbadal, že mudrci sklamali ho, pretože nenavrátili sa z Betlehema k nemu do Jeruzalema a nedali mu podrobnú zprávu o zázračnom narodenom Dieťati, rozhneval sa náramne a upadol do väčšieho
ešte strachu a sužovania. Panovitosť jeho a úzkosť, že utratí trón kráľovský, trápily ho dňom i nocou. On namyslel si, že nevonarodený kráľ má byť odstránený a čo by to stálo krv i polovice poddaných jeho. I vydal ukrutný rozkaz vojakom a katom, aby povraždili všetkých chlapcov v Betleheme i v celom okolí jeho, vo veku dvoch rokov a niže dvoch rokov, podľa času, na ktorý bol sa usilovne povypytoval od mudrcov, aby tým spôsobom iste zničený bol novonarodený kráľ židovský. Úslužní katovia s ozbrojenými rukami od razu vodierali sa do všetkých domov a vyhľadávali obete svoje. A viac tisíc nevinných dietok bolo povraždené. I vyplnilo sa, čo predpovedané bolo skrze proroka Jeremiáša, ktorý riekol (Mat. 2; 18.): «Hlas bol slyšaný v Ráme, plač a mnohé nariekanie; Ráchel oplakávala synov svojich, a nedala sa potešiť, preto že ich niet.» Veď katovia vydierali nevinné dietky matkám z náručia a od pŕs, i hrdúsili a zabíjali ich ukrutne pred očami matiek. Aké to boly hrozné výstupy! Kto opíše ich? Jedna matka ponúka za dieťa svoje vlastné hrdlo pod britký meč kata. Druhá kričí zo zúfalstva o pomstu k nebu. Istá matka preklína hrozne zúrivca Herodesa a odporúča neviniatko svoje ochrane Božej. Tu zase matka trhá si rozpustené vlasy s hlavy, druhá v smrteľnej úzkosti zatína nechty svoje do vlastného tela. Všetky nariekajú hlasom zúfalým, srdce prerážajúcim. Žiadna nedá sa potešiť po hroznom pohľade na umučené dieťa, ktoré váľa sa vo vlastnej krvi.

Svätý Augustín privoláva týmto umučeným nevinným dietkam: «Ten, ktorý neverí, že krst Kristov je užitočný dietkam, mohol by tiež pochybovať, že smrť vaša a krv vaša, ktorá tiekla pre Ježiša Krista, nadobudly vám korunu nesmrteľnosti. Vy nemalý ste síce vek, aby ste boly mohly veriť, že vám treba je trpieť; ale vy mali ste už telo, ktoré bolo uspôsobnené, pretrpieť smrť za Toho, ktorý mal zomrieť za nás všetkých!»

Blahoslavená je mučenícka smrť týchto nevinných nemluvniatok. Ony boly také šťastlivé, že zomrelý za Ježiša Krista vo veku, v ktorom nemohly ešte vzývať najsvätejšie meno Jeho. Ony zomrelý nie len pre Neho, ale i na miesto Neho. Ony boly prvotinami mučeníkov Jeho a premohly svet prv než ho poznaly. Ony dostaly život, aby ho obetovaly a zaň dostaly večnú slávu a blaženosť. Táto milosť Božia skrytá bola matkám ich, a preto zúfale nariekaly, nedaly sa potešiť v nešťastí svojom.

Ukrutný Herodes nedocielil týmto ohavným zločinom, čo zamýšľal a trestajúca ruka Božia zasiahla ho nezadlho. Sv. Augustín privoláva šialenému ukrutníkovi: « Čože osožila ti ukrutnosť tvoja, bezbožný a neľudský (barbarský) kráľu? Ty mohol si robiť mučeníkov, ale ty nemohol si nájsť Ježiša Krista, ktorého chcel si zavraždiť. Namyslel si ty sebe, že po príchode svojom na tento svet srúti ťa s trónu; ale ty zmýlil si sa. On neprišiel, aby si osvojil chváľu druhých ľudí, ale aby dal slávu svoju. Neprišiel, aby uchvátil pozemské kráľovstvá; ale aby ponúkal nebeské kráľovstvo. On neprišiel, aby dostal do moci pozemské dôstojnosti a vlády; ale aby trpel nádavky a potupu. On neprišiel, aby mal hlavu okorunovanú diadémom (vencom panovníckym); ale aby nosil korunu tŕňovú. A konečne On neprišiel, aby bol pozdvížený nad kráľovstvá; ale aby bol pribitý na kríž, a tam pretrpel smrť.»

Herodes upadol do ťažkej nemoce. Vnútorná pálčivosť podžierala zdravie tela jeho. Bolestné svrbenie trápilo ho na celom tele. Nenasýtna žiadosť po jedle rozmáhala sa; ale čím viac jedol, tým zväčšovalo sa trýznenie zapálených čriev. Nohy opuchly mu následkom vodnatielky. A červy vydieraly sa z hniloby žalúdka jeho. Prse mal tak stiesnené, že mohol dýchať iba s pozdviženou hlavou. Kŕčovité potrhávanie zatriasalo mu údami. Dýchanie jeho a vredy rozširovaly nákazlivé smradlavé povetrie. V bolestiach a v zúfalstve pochytil nôž, aby sa zavraždil; ale priatelia prekazili samovraždu. A tým viac zväčšovalo sa zúfalstvo jeho. Každý človek poznával v trápení ukrutného Herodesa trest Boží za zločin, ktorého dopustil sa, keď prelieval ako vodu nevinnú krv nemluvňatiek Betlehemských. Iba tyran bol zaslepeným a myslel, že sa vylieči. V najväčšej biede vystúpila zátvrdlivosť jeho na najvyšší stupeň.

Keď Antipater, tretí syn Herodesov, dopočul v žalári, do ktorého bol hodený neľudským otcom, o hroznej nemoci Herodesov ej, poprosil vojenského dôstojníka, ktorý strážil nad ním, aby ho prepustil na slobodu. Dôstojník oznámil Herodesovi, že Antipater chce sa zmocniť trónu. Neprirodený otec poslal hneď do žalára kata s prísnym rozkazom, aby zoťal hlavu synovi. A keď zverský ukrutník cítil, že blíži sa smrť jeho, stal sa ešte krvolačnejším. Trápila ho myšlienka, že všetok národ židovský radovať sa bude nad smrťou jeho. I umienil si, že prevedie ešte to, aby celý národ smútil po smrti jeho. Preto rozkázal úslužným prívržencom, aby uväznili najvznešenejších ľudí v krajine a odviedli ich do divadla (cirkusu) v Jerichu. I naložil sestre Salome a manželovi jej Alexisovi, aby dali povraždiť tam všetkých väzňov po smrti jeho. Konečne umrel ukrutník v najväčších bolestiach päť dní po odpravení syna Antipatera, keď panoval bol za tridsať sedem rokov nad nenávidenými Židami, i predstúpil pred prísnu stolicu súdnu živého Boha, aby prijal zaslúženú večnú odplatu za hrozné neprávosti svoje, i za vraždu nevinných dietok Betlehemských.

Jak šťastné boly s druhej strany Mláďatká Betlehemské, keď uzrely po umučení svojom Stvoriteľa svojho! Sv. Augustín hovorí, že nepriateľ ich Herodes ničím nemohol im preukázať väčšiu službu, než ukrutnosťou svojou. Ony boly omilostené najprv zomrieť za Dieťa božské, Pána Ježiša Krista, ktorý neskôr obetoval krv Svoju a život časný pre ne ako i pre celé pokolenie ľudské. Ony zavčasu presadené boly záhradníkom nebeským, milostivým Bohom, ako útle kvietky zo zeme hriechov a neprávostí do záhrady rajskej v nebi, kde požívajú a požívať budú večne pred trónom Božím skvelú odmenu krátkeho bolestného utrpenia svojho.

Sväté Mláďatká vyobrazujú sa ako útle dietky, vraždené katami v domoch Betlehemských, ktoré oplakávajú s veľkým nárekom a zalamovaním rúk matky; alebo s palmovými ratolesťami a laliami v rúčkach ako nesú na pleciach drevo kríža, na ktorom sedí Dieťa božské, žehnajúce ich pravicou a s krížikom v pravej ruke; alebo tiež ako s palmovými ratolesťami v rúčkach, kľačiac obklopujú Ježiška, ktorý požehnáva ich.

Poučenie.
Dve cesty vedú do neba, cesta nevinnosti a cesta pokánia. Sväté Mláďatká vylialy za Ježiša Krista v najútlejšej nevinnej mladosti krv svoju, prv než Ho poznaly, a boly omilostené príjsť do slávy nebeskej. Kto utratil nevinnosť, obsiahnutú pri sv. krste, tomu treba je, aby sa namáhal skrze pokánie stať sa blahoslaveným. Veď sv. Bonaventúra hovorí: «Pokánie teší anjelov, ospravedelňuje bezbožných, nadobúdza naspäť ztratené statky, dáva večný život a ubezpečuje pred večnou pokutou.» Kresťane, ktorý utratil si po sv. krste nevinnosť srdca, ty znáš Pána Ježiša už mnohé roky a presvedčený si o dobrodeniach a milostiach, ktorými ťa uštedroval, a ako že žiješ, ako slúžiš Mu, čo si Mu obetoval? Venuj Mu kvet rokov veku svojho, posväcuj najkrajšie roky službe Jeho podľa príkladu týchto nevinných dietok, ktoré našly milosť, že mohly zomrieť za Ježiša Krista, a to v čase, v ktorom ešte nemohly prehovoriť o Ňom. Buď i ty mučeníkom v plnení učenia Pána Ježiša Krista, ktorého poznáš, slúž Mu verne myšlienkou, slovom a skutkami. Veď sv. Bonaventúra učí: «Trojnásobné je mučeníctvo: a to je mučeníctvo čistoty u mládenca (panny), štedroty oproti chudobným a zdržanlivosti pri hojnosti (nadbytku).» Keď upadol si do neprávosti a utratil nevinnosť, čiň pokánie.

Sv. Bernard napomína nás, aby sme dnes rozmýšľali, pre ktoré zločiny boly nevinné dietky Betlehemské povraždené ukrutným spôsobom na rozkaz Herodesov. Ukrutný kráľ Herodes dopustil sa veľkého zločinu, že dal povraždiť nevinné dietky. Ale ktorý zločin je väčší, či Herodesov, či človeka, ktorý svádza k zlému dietky ? Herodes vzal nevinným dietkam iba časný život, ale zadovážil im večný. Preto volá sv. Augustín: Šťastný si, ó Betleheme, zem Judská, ktorý pretrpel si ukrutnosť kráľa Herodesa v usmrtení chlapčekov: ktorý v jednom čase zaslúžil si obetovať Bohu bieloskvúci ľud útlej detinskosti!» Svodca nevinnosti detinskej zbavuje dietky večného života! Takými svodcami sú tí ľudia, rodičia, ktorí dávajú pohoršenie nevinným dietkam svojim. Sv. Ján Zlatoustý hovorí: «Takí rodičia sú o mnoho ukrutnejšími a hriešnejšími, než kráľ Herodes, a vrahovia dietok; lebo títo iba rozdelili telo od duše, lež tamtí odovzdávajú duše a telá večným plameňom.» Na výstrahu teda rodičom a ľuďom, ktorí pohoršujú a svádzajú nevinné dietky k hriechom, vraždil Herodes a zomrel hroznou smrťou zhnijúc zaživa. Dietky podobajú sa v nasledovaní druhých ľudí opiciam. Čo tieto zvery vidia u ľudí, to napodobňujú. A tento pud prináša im často záhubu. Keď ľudia v horách asijských alebo afrických zbadajú na stromoch sedieť opice a chcú ich chytiť, umývajú si pod tými stromami tvár; potom položia misu, naplnenú lepkavou tekutinou. Keď ľudia sa vzdialia, slezú opice so stromov, umývajú sa tiež, zalepia si oči a bývajú chytené. Podobne robia deti, čo vidia u druhých ľudí. Ony nasledujú na dvore varenie, pečenie chleba, svážanie a iné práce. A keď nevedia rozdiel urobiť medzi dobrým a zlým: nuž nasledujú odrastlých ľudí i v zlých rečiach a skutkoch. Preto treba je veľkej pozornosti v mluvení a v skutkoch u prítomnosti nevinných dietok. Rodičovia, pamätajte na slová Spasiteľove (Mat. 18; 6.): «Kto pohorší jedno z týchto maličkých, ktorí veria vo Mňa, tomu by bolo lepšie, aby sa mu zavesil o hrdlo kameň mlynský a bol uhrúžený v hlbokosti morskej.» Horšími než Herodes sú ľudia svodcovia, ktorí schválne vyučujú dietky niečomu zlému, keď ponúkajú ich, aby neposlúchaly rodičov, aby ich okrádaly, aby vysmievaly ľad i. keď v prítomnosti detí nestydate hovoria, hanobné piesne spievajú. Horšími než Herodes sú sami rodičia, ktorí pred dietkami hovoria veci, o ktorých by nikdy nemalý počuť; ktorí klajú bohorúhave v prítomnosti dietok, nadávajú blížnym svojim, vadia sa medzi sebou a hanobia sa; ktorí sa nemodlievajú, ani neučia dietky modlitbe; ktorí nedbale netrescú dietky pri pokleskoch; ktorí opojné nápoje vlievajú do úst nedospelým dietkam svojim. «Beda svetu pre pohoršenie, volá Spasiteľ. «Je ovšem treba, aby sa stávaly pohoršenia; ale predsa beda tomu človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza. A keď ťa ruka tvoja alebo noha pohoršuje, utni ju a odhoď od seba; lepšie ti je chromému a okyptenému vojsť do života, než majúc dve ruky alebo nohy uvrhnutému byť do večného ohňa. A keď ťa oko tvoje pohoršuje, vylúpni ho a odhoď od seba: lepšie ti je s jedným okom vojsť do života, než majúc obe oči uvrhnutému byť do ohňa pekelného.

Hľaďte, aby ste neopovrhli nikoho z týchto maličkých; lebo pravím vám, že anjeli ich vidia v nebi vždycky tvár Otca Môjho, ktorý je v nebesiach (Mat. 18; 7—10.).»

Každé pohoršenie je veľkým hriechom. Za času sv. patriarchu Jána Almužníka v meste egyptskom Alexandrii chodil z domu do domu pustovník v rúchu mníšskom s mladou devou a sbieral milodary. Sv. Ján dozvedel sa o tom. Ako biskup nemohol trpieť pohoršenie, pri ktorom znevažované bolo rúcho mníšske. I rozkázal sluhom svojim, aby ubičovali devu a pustovníka zavreli do väzenia a tiež prútami došľahali. Sluhovia vyplnili rozkaz, ale s takou ukrutnosťou, ktorú nepožadoval sv. Ján. Vo sne zjavil sa ubičovaný pustovník sv. Jánovi, ukázal mu domäsierený chrbát a riekol: «Pomýlil si sa!» Ráno zavolal zarmútený sv. patriarcha z väzenia pustovníka a chcel vidieť chrbát jeho. Pustovník sotva mohol kráčať od bolesti. A keď odhalil si chrbát, spadlo mu dopustením Božím rúcho dolu; i videli prítomní, že je klieštenec a nemohol sa dopustiť necudnosti. Sv. Ján potrestal prísno tých, ktorí tak ukrutne domučili nevinného pustovníka. A on dal sa rozprávať: «Dievča je Židovka a chce stať sa kresťankou; preto mnoho trpela od pokrvných a prosila ma na kolenách, aby som ju oslobodil a zaviedol do kláštora. Keď nemal som sa čo obávať pokušenia, smiloval som sa nad ňou a sbieral som pre ňu milodary, aby som ju mohol dať do kláštora.» Sv. patriarcha postaral sa, aby toto dievča prijaté bolo medzi mníšky. Jak patriarcha, tak pustovník pochybili. Pustovník dal pohoršenie ľuďom a neoznámil vec biskupovi. Patriarcha nepochybil, keď dal trestať pohoršiteľa; ale pochybil v tom, že nevymeral pokutu a nevypočul nevinného pustovníka.

Človek nemá dávať pohoršenie blížnému. Ku svätému Františkovi Serafinskému prišli dvaja mnísi návštevou. Na ceste dal starší mních pohoršenie mladšiemu. Sv. František spýtal sa mladšieho mnícha, ako sa držal na ceste starší brat. Mladší brat odpovedal: «Veľmi dobre». Na to dal sa hovoriť sv. František: «Chráň sa, brat môj, že by si neluhal z pokory! Ja viem, viem, čo sa stalo. Počkaj len trochu a budeš vidieť» Mladší mních zadivil sa, ako mohol muž Boží znať hriech súdruhov. Starší mních neoľutoval previnenie svoje, zostal zatvrdlivým a po niekoľkých dňoch vystúpil z rádu. Boh potrestal ho za pohoršenie, ako predpovedal sv. František, pozbavením milosti.

Dané pohoršenie treba napraviť pokáním. Sv. Margaréta z Kortony narodila sa roku 1249 v Alviane v kraji Toskánskom v Itálii. Zbožná matka jej zomrela veľmi včas. Keď vyrástla v krásnu pannu, obrátila na seba oči svetárov. Zaľúbil sa jej voľný život, i opustila v šestnástom roku dom rodičovský a žila za deväť rokov v nedovolenom obcovaní s istým zemänom. Ovocím hriešneho života jej bolo dieťa. Boh smiloval sa nad nešťastnicou. Jedného dňa odišiel milenec jej po práci do okolia, i bol zavraždený zbojníkami a zahrabaný. Psík, ktorý sprevádzal zemäna, ostal za dva dni a za dve noci pri hrobe jeho; na tretí deň pribehol kňučiac k Margarete a ťahal ju za šaty von dvermi, na znak, aby išla za ním. Margaréta nasledovala verné zviera. I uzrela v hore zdesená mŕtve telo milencovo, rozožrané červami. Pri tomto strašnom pohľade spadla ťarcha so srdca jej i zvolala: «Kdeže bude biedna duša jeho?» To bol okamih milosti Božej! Trasúc sa na celom tele, sľúbila Bohu pokánie činiť za hriechy svoje, vzala dieťa, išla do domu rodičovského, hodila sa otcovi k nohám a prosila za prijatie. Macocha nedovolila prijať ju do domu. Margaréta prosila milostivého Boha o pomoc. Dve vznešené paničky prijaly ju k sebe a zaopatrily dieťa jej. Ale ona umienila si viesť prísny kajúcny život, i vstúpila do rádu svätej Kláry. V tomto bohumilom ráde slúžila Bohu potom za dvadsaťtri roky v najväčšom pokáni. Žila iba na chlebe a vode, lôžkom jej bola tvrdá zem, poduškou skala. Denne bičovávala sa. Vždy prelievala slzy ľútosti. Väčšiu časť noci strávila v rozjímaní bolestného utrpenia Spasiteľovho. Kto pohoršenie svoje napraví takýmto pokánim, ten môže stať sa ešte i svätým, ako Margaréta. Kresťane, ktorý pohoršil si blížného, naprav ťažký hriech svoj skrúšeným pokánim.

Modlitba.

Bože, ktorého chváľu dnešný deň Mláďatká nie slovami, lež smrťou vyznali: ráč umŕtviť v nás všetky zlé a hriešné žiadosti, aby vieru, ktorú ústa naše vyznávajú, i život náš mravami dosvedčoval. O to prosíme Teba skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.