| ||||||
| Slovo Pána: «Čokoľvek učinili ste najmenšiemu z mojich bratov, mne ste učinili», vznáša sa po všetky časy a miesta, láskavé pôsobiac v Cirkvi, v život uvádzajúc tie najrozličnejšie ústavy lásky k uľaveniu ľudskej biedy vo všetkých stavoch a pomeroch, k vykúpeniu človečenstva z duševných a telesných útrap. V stredoveku povstaly v severnej Afrike tak rečené barbarské alebo lúpežné štáty, ktoré si za úlohu vzaly drancovať kresťanské lode, po námorí Španielska, Talianska a Francúzska lúpežiť a obyvateľov jejich do otroctva odvádzať. Hrozný býval osud oných nešťastníkov, ktorí z milej domoviny, z lona rodiny vytrhnutí boli: vo dne i v noci museli ťažko veslovať na morských loďach, alebo ťahať pluh po tvrdej pôde, alebo kameň a hrudy roztĺkať; z úst nemilosrdných pánov svojich neslyšali nikdy priateľského slova uznalosti, džaur, t j. pes kresťanský, bolo ich jediné meno. Trápenia a neresti jejich zväčšovať muselo i to, že nemohli účastní byť ani potešenia náboženstva; nikde nevideli skveť sa znamenie svätého kríža, nikde neslyšali človeka uspokojujúci a pozdvihujúci hlas zvonov; nesmeli vysloviť meno Pána a ťažké srdce svoje vyliať v hlasnej modlitbe; nemali oni kostola, nie oltára, nie kňaza, ani sviatostí. — Kde-tu obracali veľkodušní biskupi a súcitní veriaci časť svojho majetku k vykúpeniu týchto nešťastných; boli to sväté, lež zriedkavé skutky milosrdenstva. Svätému, ktorého pamiatku slávime dnes, dopriano bolo úbohým otrokom kresťanským prispeť ku pomoci mocnými prostriedky. Sv. Ján z Mathy narodil sa vo Faucone vo Francúzsku roku 1153. Jeho nábožná matka zasľúbila ho už čo dieťa božskému Spasiteľovi. Súc kresťansky vychovaný a vo vedách vzdelaný, vstúpil do stavu kňazského. V kaplne biskupa Parížskeho slúžil prvú omšu svätú. Už pri tejto omši svätej prihodilo sa niečo zázračného: keď totižto plný vrúcnej pobožnosti pozdvihol svätú hostiu, zjavil sa na oltári anjel v podobe krásneho mládenca, odiateho rúchom bielym, na prsiach s červeno-modrým krížom; vedľa neho kľačal z každej strany otrok, ťažkými okovy obťažený, odiaty v rúcho neznáme; jeden sa zdal byť kresťanom a druhý pohanom. Ján vo svätom vytržení dlho díval sa na toto videnie; keď však k sebe prišiel a omšu svätú dokonal, zjavil to biskupovi a iným priateľom, ktorí tam boli prítomní. Títo mu nemohli inej rady dať, než aby šiel do Ríma k sv. Otcovi a slyšal z jeho úst, čo by mal učiniť. Prv však, než by bol do Ríma išiel, odobral sa do samoty horskej, kde stretol sa s pustovníkom Felixom z Valois (Valoá), ktorý tu v hustom, osamelom lese Bohu slúžil. Celé tri roky žili oba títo sluhovia Boží v najnežnejšom priateľstve, pracovali, rozjímali a modlili sa spolu, majúc jednu chalupu, jeden oltár, jeden stôl, jedno srdce a jednu dušu. Raz za krásneho večierka sedeli oba v úprimnom rozmluvaní u potôčka, ktorý ľúbo okolo ich tichého domku žblunkotal. Sv. Ján po prvé vyprával Felixovi o videní, aké mal pri svojej prvej svätej omši a podotknul, že ho týmto Boh k vykúpeniu kresťanských otrokov povolal. Ako takto v tichosti rozmluvali, tu videli jeleňa k potôčku prichádzať, a ten mal medzi parohami kríž červeno-modrý. Tu už nečakali viacej, lež oba vydali sa na cestu do Ríma. Toho času sedel na stolici sv. Petra jeden z najväčších pápežov, Innocenc III., ktorý pustovníkov láskavé prijal, a keď mu o podivuhodnom videní všetko sdelili, svolal hneď sbor kardinálov a biskupov, aby sa s nimi poradil; zároveň ale nariadil slávne pôsty a modlitby, aby zvedel vôľu Pána; deň na to slúžil sv.omšu na tenže úmysel. Lež aj teraz, ako pápež pozdvihoval sv. hostiu, celému shromaždeniu zjavil sa ten istý anjel a týmže spôsobom, ako v Paríži Jánovi pri jeho prvej omši svätej. Pretože po týchto zázrakoch nebolo pochybnosti o tom, že Ján a Felix vyvolení sú k tomu, aby založili rád k vykúpeniu zajatých, sv. Otec, ktorého srdce za všetké jeho dietky, predovšetkým za nešťastlivé, vrele bilo, potvrdil založenie «rádu najsvätejšej Trojice k vykúpeniu zajatých a odovzdal tým dvom sluhom Pána malebné rúcho reholné, totiž biely kabát s červeno-modrým krížom na prsiach. Ján a Felix, obdržiac požehnanie od svätého Otca, vrátili sa do Francúzska, kde im kráľ Filip August prvý kláštor vystaviť dovolil, šľachtici ale a velikáši krajinskí udelili hojných prostriedkov hmotných, k tomu potrebných. Ján sa chcel bezodkladne pustiť na cestu do Afriky, ale rozličné naloženia sv. Otca zdržovaly ho doma; i vyslal ta preto dvoch bratov reholných so značnou summou peňazí, aby úbohých zajatých kresťanov vykúpili. Roku 1200. vrátili sa títo dvaja bratia reholní z mesta Marokka so stošesťaosemdesiatimi vykúpenými otrokmi zpiatky do milovanej vlasti. Keď Ján z úst týchto dvoch bratov usJyšal, jak ukrutne nakladajú pohani s úbohými otroky kresťanskými, sbieral peniaze po Francúzsku a Taliansku, a preplavil sa potom s jedným súdruhom cez more do mesta Tunisu, kde stopäťdesiat kresťanov vykúpil. V tom okamžení však, ako s vykúpenými na ľod chcel vstúpiť, vrhli sa na neho pohania a hodili ho do okovov, pod zámienkou, že ich oklamal, v skutku ale aby od neho viacej peňazí vynútili. Ján sa tešil okovám a len tá myšlienka ho kormútila, že kresťanských otrokov, uz vykúpených, na slobodu neprepustia. Nemal ani haliera peňazí; v celej zemi nebolo priateľa, ktorý by mu k pomoci bol prispel; tu padol na kolená, vytiahol zo záňadria obraz Panny Márie, ktorý sebou nosil, ľúbal ho a vrúcnc sa modlil, žeby nedopustila, aby títo vykú pení kresťania poznovu okovy nosiť museli. Tu sa mu zjavila panna krásy zázračnej a toľko zlata mu do rukú vložila, koľko postačilo nasýtiť lakomosť neveriacich. Ján teda smel teraz odcestovať s vykúpenými bratmi; tu ale napadlo opäť pohanom, že on je toho hlavnou príčinou, prečo títo otroci neodpadli od svojej viery. Plní zúrivosti chystali sa loď jeho rozkotať; avšak podarilo sa mu pod zvláštnou ochranou Božou k Ostii priraziť. I kto je v stave opísať radosť obyvateľov tohoto mesta? Dietky,mládenci a panny, otcovia a matky vyšli im v ústrety, túžebne očakávajúc, zdáliž neprichádza otec, matka, sestra, brat alebo príbuzný, ktorých už dávno nevideli a držali za stratených. I zakým vyslobodení otroci kľakali na zem a rúbali zem milej vlasti, a hneď zas vrhali sa v náručie drahých príbuzných, žatým ubieral sa sv. Ján v tichosti do svojho kláštora, nečakajúc, až by kto prišiel a z povďačnosti ruky mu bozkával. Sotva sa zotavil, vzal zase do ruky palicu pútnickú, cestoval z mesta do mesta, žobral almužnú, a keď dostatočných peňazí nasbieral, poznovu bral sa na cestu morom do krajín pohanských, poznovu dielo milosrdenstva počínajúc. Raz cestoval do Španielska, kde neveriaci Maurovia všemožne na tom pracovali, aby úbohých otrokov priviedli o najväčší ich poklad, totiž o vieru. Už mnoho bol vykúpil týchto nešťastlivcov, keď mu naraz vyšly peniaze. V tejto nesnádzi vzal opäť útočište k svojej premilej pomocníci Márii. Slúžiac ku jej cti omšu svätú, vrúcne ju vzýval o pomoc. Sotva ale dokončil omšu svätú, už ležalo vedľa oltára toľko peňazí, koľko len k vykúpeniu otrokov potreboval. Avšak nielen z telesného otroctva vykupoval on úbohých, lež kázal neustále hriešnikom a bludárom. I takto vykonávajúc skutky milosrdenstva, ohlasujúc slovo Božie, konečne usnul v Pánu v Ríme dňa 17. decembra 1213. V Uhorsku uviedol rád najsv. Trojice prímas a arcibiskup blahej pamäti Juraj Szécsényi roku 1695 do Hlavy; za nedlho potom biskup Mattyasovszky do Komárna, Kollonics, prímas a arcibiskup ostrihomský do Prešporku. Potomci ale výtečných rodín, ako rodiny Batthyánvi, Koháry, Szirmay, Károlyi, Okolicsányi, Mártonffy, Erdődi značne podporovali tento rád. Z panovníckeho rodu v Rakúsku zaujali sa za toto spásonosné podujatie cisárovná Eleonora, manželka cisára a apošt. kráľa Ferdinanda III, Leopold I, Jozef I, Karol III. a Maria Terezia. Cisár Jozef II. ale zrušil vo svojom mocnárstve rnedzi mnohými i túto spásonosnú reholu. Poučenie. Vznešené divadlo to zaiste bolo pre anjelov a všetkých dobrých ľudí, keď sv. Ján z Mathy úbohým otrokom okovy snímal a im vrúcne želanú slobodu oznamoval, alebo keď so svojou loďou ku brehu prirazil, a úbohých odovzdal a vrátil svojím príbuzným. Pohľad na slzy vďaky a radosti, ktoré plynuly z očú nešťastníkov, bol sv. Jánovi najväčšou odplatou za všetky jeho namáhania. On ale ani nežiadal žiadnej odplaty za svoje skutky milosrdenstva, on netúžil za úctou a pochvalou, a preto aj skryl sa do svojho tichého kláštora, aby vyhnul oslave a vyznačeniam. Prečo to ale činil ? Preto, aby skutkami svojimi oslavoval jedine Boha, sám ale neprišiel o večnú zásluhu v nebesiach. Rozpomínal sa on totiž na slová božského Spasiteľa, že tí, ktorí preto činia dobro, aby od ľudí videní boli a úctu pred svetom získali, vezmú odplatu svoju už tu na zemi a preto v nebesiach nemajú žiadnej odmeny viacej očakával Preto, dušo kresťanská, nedbaj pri všetkom, čo činíš, na chválu ľudskú, a spomni, že ľudia,ktorí na « Kvetnú nedeľu» Kristu Hosanna volali, v piatok na to kričali: «ukrižuj ho!» Smýšľanie ľudí mení sa ako vetor, jedine Boh sa nemení: On sľúbil odplatu za každý dobrý skutok, bárs by si ho bol vykonal v najväčšej skrytosti; on dostojí svojmu slovu. Drahý čitateľu! Známo ti je, ako vytýkal Spasiteľ Farizeom, že oni všetky svoje dobré skutky len preto konajú, aby ich ľudia videli a ako mužov pobožných ich chválili. Zdáliž chceš podobným byť týmto Farizeom ? Zaiste nie. Preto nedávaj chudobným s úmyslom, aby ťa ľudia chválili. Nezachovávaj pôsty a nemodli sa preto, aby ťa predstavení videli, lebo to všetko je farizejstvo. Čiň dobre blížnému svojmu pre Boha, čili preto, pretože to Boh prikázal a za to odplatu ti prisľúbil; pritom vyhýbaj chvále a vyznačeniam. Čokoľvek činíš, pri všetkom buď tvojím heslom: «všetko ku cti a chvále Božej — svet nech hovorí čo chce.» Modlitba. Milosrdný Bože! vlej do srdca môjho útrpnosť k núdzu trpiacim, popraj mi však spolu aj tej milosti, abych žiaden dobrý skutok nekonal preto, abych sa ľudom ľúbil, lež abych vo všetkom jednaní a konaní na zreteli mal jedine Tvoju česť a slávu. Amen. |