Sv. Peter Damian, kardinál-biskup a učiteľ cirkvi

(23. 2.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


Asi pred osemsto rokmi boly zlé časy; zvlášte po Nemecku nevedomosť, surovosť a nemravnosť zmohly sa všestranne nad mieru, tak že aj stav duchovný veľmi bol klesnul. Zámožní páni miešali sa do cirkevných záležitostí, osadzovali a zosadzovali biskupov, ako sa im ľúbilo, nepýtajúc sa pápeža; áno dôstojnosti cirkevné aj za peniaze predávali. Čo divu, že veľmi mnoho nehodných dostalo sa do úradov a hodností cirkevných a kázeň i veda veľmi citeľné utrpely ujmy. Boh však neopúšťa Cirkev svoju, a uprostred všeobecnej zkazenosti vzbudzuje mužov, ktorí vždy zmužile na odpor stavajú sa víru nemravnosti a príkladom života svojho obnovujú predošlú kázeň.

Takýto muž bol sv. Peter Damian. Tento slávny učiteľ cirkevný narodil sa v meste Ravenne v Taliansku, okolo roku 990, z rodičov chudobných síce, ale šľachetných, ktorí ho však veľmi náhle odomreli. Ako sirotu vzal ho jeho starší brat k sebe, ale ako že ten s ním zachádzal! Brat tento a jeho manželka tak tlkli a drali úbohého chlapca, že tento kade išiel, všade len vzdychal a plakal. Nedali mu jesť, nešatili ho, a keď trochu poodrástol, pridržovali ho k paseniu ošípaných. Ako malý pastier našiel volačo peňazí, za čo dal sv. omšu slúžiť za spasenie svojich rodičov.

Nedlho na to zaujal sa ho iný brat jeho, ktorý bol kňazom a Damian sa nazýval. Tento vzal ho ku sebe, staral sa o neho ako otec a poslal ho do Florencie a Parmy do škôl. Hovoria, že sv. Peter z povďačnosti k tomuto svojmu dobrému bratovi menoval sa bratom Damiana (Petrus, Damiani fráter). Dokonajúc s dobrým úspechom školy, začal i sám iných učiť, skrze čo, súc skromný a gazdovský, k nemalému majetku prišiel.

Ako učiteľ zaoberal sa s vážnymi predmety a hneď k tomu sa odhodlal, že srdce svoje nepripustí nikdy k rozkošiam pominuteľným. Pri svojom stole choval vždy muža slepého ku cti Spasiteľa. Raz mal len jeden kus bieleho chleba, a slepému dal preto kus chleba čierneho; s týmto sa však nemohol uspokojiť. «Jestli ja» — pravil — «ku cti Spasiteľa chovám tohto slepého, prečo som mu nedal bieleho chleba ? Či som ja snáď viacej než Spasiteľ?» Takto rozmýšľal, bieleho chleba však slepému nedal; tu mu zabehla kôstka ryby do hrdla; nevedel čo počať; zamenil svoj biely chlieb s čiernym slepého a hľa, sotva doň zakúsnul, už mohol slobodne dýchať. Od dlhšieho času zaoberal sa myšlienkou, zcela odstrániť sa od hluku sveta. V tejto myšlienke stvrdili ho dva pustovníci z Fonte Avellana, ktorí ho boli navštívili. Petrovi sa ľúbily veľmi ich reči, tak že im prisľúbil, že prijde k ním, jestli ho prijmú za pustovníka. Keď odchádzali od neho, dal im strieborný pokál; pustovníci toho však neprijali, praviac, že im nepríležito tak ťažké náradie so sebou vláčiť. Toto ešte viacej potvrdilo ho v úmysle, videť mužov, ktorí pokladov svetských tak málo si všímajú; i aby skúsil, či pustovnícky život v skutku aj vydrží, zatvoril sa do pustovníckej cely a neopustil ju cez celých štyridsať dní.

Pripraviac sa takto k životu pustovníckemu, vstúpil do pustovníckeho kláštora Santa Croce pri Avelane (v Umbrii). Ačkoľvek tu bol život veľmi prísny, Peter svedomite zachovával všetky predpisy. Miloval nadmieru chudobu a preto odieval sa rúchom najobecnejším; miloval poslušnosť, preto sotva predstavený jeho vyriekol nejaký príkaz slovom, Peter už usiloval sa vyplniť ho. Vo svojej celie zaneprázdňoval sa modlitbou a čítaním Písma svätého. Na rozkaz opáta vyučoval súdruhov svojich, o čom keď sa v druhých kláštoroch dozvedeli, žiadali od opáta, aby aj ich prišiel vyučovať. Učil on následkom toho vo všetkých okolitých kláštoroch. Keď sa po dvoch rokoch ku svojim súdruhom do Avellany vrátil, staručký opát označil ho za svojho nástupcu; teraz sa mu síce pošťastilo protivením sa vyhnúť tejto hodnosti, roku však 1041 na všeobecnú žiadosť súdruhov stal sa ozaj opátom. Ako opát podriadených svojich riadil sväté a múdre. K podobnému životu svätému privádzal aj iných, založiac kláštory na piatich miesťach. Zo súdruhov jeho dľa jeho príkladu viacej viedlo skutočne život svätý.

Takéto svetlo nesmelo dlho skryté ostať. Tak sa stalo, že pápež Rehor VI., Klemens II., Leo IX. poverili ho s usporiadaním dôležitých záležitostí. Pápež Štefan X. povolal ho k sebe a učinil ho proti jeho vôli kardinálom-biskupom v Ostii. Ako kardinál a biskup obetoval sa úplne svojmu úradu. Pri každej príležitosti kázal ľudu, a ľud sa nemohol dosť reči jeho nasýtiť. Zvlášte snažil sa na pravú cestu doviesť duchovenstvo, pretože dobre vedel, že od ich chovania závisí blaho ľudu. Od 4. stoletia žili mnohí duchovní spoločne, nemajúc vlastného imania; žijúc takto v chudobe, zastávali úrad duchovný a správu ľudu. Časom však vkĺzla sa do týchto spolkov veľká vlažnosť, ba i rozpustilosť. Za pápeža Alexandra II. opravené boly tieto spolky duchovné; Peter Damian zvlášte priviedol ich ku starej kázni a horlivosťou svojou k novému životu. Kňazi stali sa opäť dobrými pastiery a národy shliadaly v nich horlivých učiteľov a vzory života svojho.

Keď Peter dokončil toto dôležité dielo, povolal ho pápež k inému. V biskupstve milánskom, a v samom meste Miláne, panoval na ten čas veľký neporiadok. Predávaly sa tam totiž úrady duchovné za peniaze, čo je zločin veľký a menuje sa simonia čili svätokupectvo. Pápež si umienil tento neporiadok odstrániť a poslal ta preto sv. Petra. Sotva sa však Peter v Miláne ukázal, neporiadni kňazi, obávajúc sa, že od neho z úradov zosadení budú, pobúrili proti nemu ľud. Mešťania dali sa zvoniť na poplach, v zástupoch sháňali sa uliciami a vyhrážali vyslancovi pápežskému, že ho zabijú. Avšak Peter, neznajúc bázne, vystúpil na kazateľňu hlavného chrámu a mluvil s takou múdrosťou k ľudu, že všetek hnev utíšil, a prítomní prisľúbili mu verejne, že mu vo všetkom poslušní budú. Takto v krátkom čase utíšil on toto pohoršenie.

Pretože ale hlasom svojím nemohol všade preniknúť, aby roznietil vlažných kňazov, spísal diela, v ktorých doliehavo uvádzal kňazom na pamäť povinnosti jejich a tak dobro ďaleko-široko šíril. Toľkými prácami vyčerpané boly napokon životné sily jeho, tak že vo vysokom veku zatúžil poznovu po milej samote, kde predtým viedol život tak pokojný. I zložiac úrad biskupský, zatvoril sa do svojej chudobnej cely, kde poznove žil neobyčajne prísne; cez celý štyridsaťdenný pôsť nič vareného nepožíval, len bylinami vo vode zmäklými sa živiac. Lôžkom jeho bola rohoža na holej zemi. Konečne v 83. roku veku svojho usnul v Pánu r. 1072.

Poučenie.

V živote sv. Petra obdivujeme vytrvalosť na vyvolenej si ceste. Doslovný rozkaz pápeža odtiahol ho na čas od milenej samoty pustovníckej, biskupstvo však a dôstojnosť kardinálska neboly v stave nahradiť mu celu pustovnícku. Duša jeho túžila po veciach večných a ku týmto za istejšiu cestu držal život pustovnícky; tomuto presvedčeniu ostal verným až do smrti. Ruku svoju položil na veslo a neobzeral sa, lebo dľa slov Písma tí, čo sa obzerajú, nie sú hodní kráľovstva nebeského. Dobrým byť za krátky čas, je malá zásluha; ba keď by si bol statočne podstúpil zkúšku roky a roky trvajúcu, ani to by nedostačilo. Dľa písma spasený bude len ten, kto vytrvá až do konca. Aby sme v dobrom predsavzatí našom vytrvali, je potrebné, žeby úmysel náš bol odhodlaný, pevný a stály, lebo: «čím čistejší úmysel máme, tým bezpečnejšie premôžeme rozličné búrky života.»

Modlitba.

Otče nebeský! ktorý si sv. Petrovi poprial už v útlej mladosti srdce tak šľachetné a odmenil si ho zaň tu na zemi a v nebesiach: popraj aj mne milosti, abych sa neláskavosťou a tvrdosťou ľudskou v konaní toho, čo som za dobré uznal, mýliť nedal. Amen.