| ||||||
| Medzi tisícami pohanov, ktorých sv.Pavel, apoštol národov, kázaním o Kristu ukrižovanom na pravú vieru obrátil, nachodí sa aj Títus. Dľa svedoctva sv. Jána Zlatoustého a iných narodil sa v Korinte z rodičov pohanských. Od svojej mladosti viedol život cnostný, utiahly a panenský; usilovnosťou svojou vzdelal sa aj v umeniach a rečiach. Keď sv. Pavel poprvé do Korintu prišiel a tam kázal, slovo jeho vniklo aj do srdca Títovho; on uveril a dal sa vo viere kresťanskej dokonale vyučiť. Sv. Pavel tešil sa nad jeho mravmi a schopnosťami a pokrstil ho. Títus však s týmto nebol spokojný, lež javil hneď veľkú horlivosť nie len v učení sa, lež aj vo vyučovaní druhých. Jak veľké pokroky musel robiť Títus v spasení a vykonávaní bohumilých cností hneď po svojom obrátení sa na kresťanstvo, to odtiaľ vysvitá, že sv. Pavel uzavrel s ním sväzok najužšieho priateľstva, vzal ho so sebou na cestu, v listoch svojich menuje ho bratom a spolupracovníkom svojím a bol mu vrelou láskou oddaný. V Antiochii vznikla medzi tými, čo z pohanov a Židov stali sa kresťanmi, okolo roku 50. veľká roztržka. Niektorí totiž z bývalých Židov horlili za udržanie židovských obradov pri krste a hovorili: «Jestli sa nedáte obrezať dľa zákona Mojžišovho, nemôžte spasení byť.» Týmto, pravda, obrady židovské stavali nad krst a vystavili mladú Cirkev veľkému nebezpečiu, že sa na dve stránky roztrhne. Aby teda bol sporu konec, obec Antiechenská poslala na čele vyslanstva sv. Pavla a Barnabáša do Jeruzalema; na tejto ceste sprevádzal apoštola aj Títus. V Jeruzaleme však tí, čo zo židovstva pokrstení boli, naliehali na to, aby bol Títus obrezaný. Avšak ako Pavel tak aj Títus tomu odporovali; následkom čoho na sneme cirkevnom, ktorý za tou príčinou apoštolovia a najstarší celej Cirkvi držali, vysloveno a ustanoveno bolo: «že Boh z pomedzi Židov a pohanov vyvoliť si chce ľud k velebeniu mena svojeho, že teda medzi týmito všetek rozdiel prestal a že otroctvo zákona povznieslo sa k duchu kresťanskej slobody.» Roku 56. poslal sv. apoštol Pavel, ktorý sa za čas v Efesu zdržoval, milého učedelníka svojho do Korintu, mesta réckeho, kde už veľká obec kresťanská kvitla, aby tam medzi veriacimi pohoršenia a roztržky vyrovnal. V meste tomto totiž mnohí z pohanov pokrstení viedli život slobodný, odvolávajúc sa pri tom na apoštola Pavla, druhí zas zo Židov úzkostlivé opovrhovali všetkým, čo sa rovnalo pohanským obyčajom, odvolávajúc sa na sv. Petra. Títo sa nazývali Petríni, tamtí Pavlíni, kým tretí pridŕžali sa Alexandrinského učiteľa Apolla. Keď Títus s listom do Korintu prišiel, prijatý bol so všetkých strán s najväčšou úctivosťou; a pretože naplnený bol najvrelejšou láskou a slobodu evanjelickú tak bol zamiloval, že ani to od veriacich prijať nechcel, čo sa k životu jeho zdalo byť potrebným, vľúdnym svojím chovaním sa v krátkom čase tak ďaleko to doviedol, že všetko pohoršenie odstránené a vinici opäť na cestu pravdy privedení boli. Skončiv sv. dielo smierenia vrátil, sa zpät k sv. Pavlovi, aby mu zprávu podal o svojom blahonosnom účinkovaní v Korinte. Po nejakom čase však znovu navštívil toto mesto, aby tam z naloženia sv. Pavla almužnu pre chudobných v Jeruzaleme a Judei sbieral. žalári v Ríme, na ostrov Krétu, a kázal tu sv. Evanjelium. Títus ho tiež sem nasledoval. Pretože ale sv. Pavla povolanie a starosť o mnohé cirkvi, ktoré založil, do iných zemí volaly, nechal na Kréte učedelníka svojho, aby on dielo započaté dokonal, sv. Evanjelium ďalej kázal, z obce do obce putoval, nové cirkvi zakladal a na čelo ich hodných biskupov a pastierov ustanovoval. Roku na to 66. písal sv. Pavel Títovi týmto cieľom list, v ktorom mu k vedeniu biskupského dozorstva zvláštneho poučenia udelil a jeho vo všetkých cirkvách po celom ostrove za svojho námestníka ustanovil; spolu mu ale naložil, aby sa k nemu do Nikopolu vrátil. A takého učiteľa hodný učenník s vrelou láskou plnil ťažké povinnosti úradu svojho, nie ale bez ťažkosti: pretože Krétčania už vtedy známi boli po svete ako lúpežníci, bitkári, lhári, ako ľudia falošní, výstupní a leniví; Títus teda mal ťažkú prácu, kým tento zkazený ľud viere kresťanskej získal a v nej upevnil. Horiac túžbou, ohlasovaním sv. Evanjelia všetky národy bez rozdielu na cestu pravdy doviesť, šiel medzi Slovanov do Dalmacie, položil aj tu základ nového života, otvoril veriacim celú láskavosť apoštolského srdca svojho, prečo Slovania Dalmacie ctia ho ako svojho apoštola a otca pravej viery svojej. 38 rokov plnil sv. muž tento úrad svoj biskupský s najväčšou horlivosťou. Sv. Ján Zlatoustý svedčí o ňom, že v panenskej čistote až do smrti sotrvával a k tejto anjelskej cnosti aj svojich poslucháčov pri každej príležitosti napomínal. Preto akoby za odmenu, keď v 94. roku veku svojho ducha svojho Otcovi nebeskému navrátil, okolo mŕtvoly stojaci videli tvár jeho skvelými papršleky ožiarenú. Poučenie. Sv. Títus žil neustále v panenskej čistote a usiloval sa aj druhých pred nečistotou vystríhať. Záleží-li aj tebe, ct. čitateľu, niečo na tvojom spasení, miluj stavu svojmu zodpovednú čistotu a vystríhaj sa i toho najmenšieho, čo by sa jej protiviť mohlo: pretože Boh nič natoľko nenenávidí, ani človekovi nič na toľko neškodí, nežli prehrešenie sa proti čistote. Kto sa raz nečistote odovzdá, ťažko vráti sa pravým pokánim na cestu spasenia, iba keby Boh vykonal na ňom zázrak svojej milosti. I či smieš očakávať, že Boh aj na tebe vykoná takýto zázrak, ktorý nielen že sa nevystríhaš, lež proti božskému milosrdenstvu opovážlivé hrešíš? Sv. Títus použil jazyka svojho k vyučovaniu, rozširovaniu viery; ale nikdy k hrešeniu, zlorečeniu, ku kliatbe, k nečistým rečiam a piesňam, tým menej k zapieraniu Boha. K čomu si ty doposiaľ jazyk svoj potreboval ? O jak zriedka snáď k velebeniu Boha, k osohu blížného. Oproti, jak často k urážaniu Boha a ku škode blížného; pomysli len na svoje lhanie, zlorečenie, pomluvanie, osočovanie a iné hriechy jazyka, či si neobrazil nimi Boha? Spomni si na svoje reči a piesne, o iných hriechoch ani nehovoriac, čis' tými nenahrešil sa dosť proti Bohu, neškodil na duši blížnému ? Beda tebe, keby si teraz pred Bohom predstaviť sa a čo i len z týchto hriechov počet vydať musel, ako že by to vyzeralo s tebou ? Preto zavčasu daj na seba pozor a predovšetkým na svoj jazyk. Pretože ale človek sám bez milosti božskej nič nemôže, pros Boha o túto milosť a spoluučinkuj s ňou. Modlitba. O Bože, ktorý si sv. Títa apoštolskými cnosťami, predovšetkým panenskou čistotou ozdobil: pre zásluhy a na prímluvu jeho popraj nám, aby sme tu v tomto údolí trápenia spravodlivé, pobožné a čisté žijúc do vlasti našej nebeskej dostať sa mohli. Amen. |