| ||||||
| Keď sa sv. apoštolovia na cestu vydali, aby dľa rozkazu Pána a majstra svojho Ježiša Krista ohlašovali sv. evangelium po celom svete, pripadla sv. Petrovi úloha: v hlavnom meste sveta, v Ríme, rozžať svetlo kresťanskej viery, založiť tam sídlo svoje, jakožto najvyššieho biskupa v cirkvi a ztadiaľ ohlašovať učenie Spasiteľa po celom svete. Avšak sv. Peter nepoberal sa hneď na toto miesto svojho pravého povolania, lež založil najprv stolicu svoju v meste Antiochii, hlavnom to meste Sýrie; tu zriadil kvetúcu obec kresťanskú, ktorú cez sedem rokov ako biskup riadil a spravoval. Po celý tento čas však neostával vždy v Antiochii, lež z času na čas kázal po celej malej Asii roztrúseným židom v Pontu, Galicii, Bythynii a Kappadocii. Tisíce obrátili sa na jeho slovo k viere kresťanskej. Roku 42 po narodení Krista Pána, za času cisára Klaudia odobral sa knieža apoštolov sv. Peter do Ríma, do velikého mesta svetového, hlavného to sídla najohavnejšej modloslužby a všetkých neprávostí, aby tam vztýčil prápor sv. kríža a zarazil svoju stolicu ako najvyšší pastier Cirkvi Kristovej. Pretože Spasiteľ sv. Petrovi oddal dôstojnosť pápežskú, prenesúc naň moc a právo, pásť ovečky a baránky, teda celé stádo, riadiť celú Cirkev jeho, on a jeho nástupcovia mali byť strediskom jednoty vo viere. Preto to aj božská prozreteľnosť tak usporiadala, že Peter práve v Ríme, stredisku to všetkých ríší sveta, sídlo svoje musel zaraziť. Päťadvadsať rokov sedel sv. Peter na svojej pápežskej stolici, to jesť päťadvadsať rokov riadil a spravoval všetky obce Cirkvi kresťanskej ako najvyšší biskup; a keď roku 67 po Kristu umrel v Ríme smrŕou mučeníckou, zaujali nástupci jeho, biskupi to rímskí, túto stolicu a spravovali jakožto pápeži celú Cirkev. Z tejto príčiny považovalo sa to vždy za známku pravovernosti, v spojení byť, vo viere a láske obcovať s touto stolicou, t. j. s pápežom, nástupcom sv. Petra, a vždy sa uznávalo že rímská Cirkev má prednosť pred všetkými stolicami biskupskými celého sveta. Pamiatka toho dňa, v ktorý sv. Peter založil svoju pápežskú stolicu v Ríme, slávievala sa od jakživa pod menom: «Stolica sv. Petra v Ríme» a síce na poďakovanie Bohu za zvláštne milosti a smilovania, aké bol vždy Cirkvi svätej preukázal, divotvorne strážiac a zachovávajúc ju, — na poďakovanie Bohu za tú milosť, že v obcovaní s touto Cirkvou, ktorá je strediskom jednoty, trváme; pretože obcovanie toto je neklamným dôkazom toho, že sme pravdoverní učeníci Ježiša Krista, a že jestli len učenie Cirkvi zachovávame, istotne dôjdeme spasenia večného. Poučenie. S ustanovením viditeľnej hlavy má sa to podobne ako so založením základného kameňa pri sklepení. Keby nebolo záverečného kameňa, nedržala by celá stavba a musela by sa zrútiť. Keby sa Spasiteľ náš nebol o to postaral, aby v Jeho Cirkvi jestvovala najvyššia hlava, ktorá by mala dozorstvo nad celou Cirkvou, to by len skoro povstať musely v nej zmätok, rozbroj a roztržky. Jestli niečo, zaiste to je podivu hodné, jak pevná bola stolica Petrova, t. j. vláda pápežská od časov apoštolských až do dnešného dňa. Najväčšie a najmocnejšie domy panovnícke pominuly, kráľovstva a cisárstva zanikly, temer zem zmenila rod vladárov svojich, a teraz už nieto ríše, ktorá by trvala od časov apoštolských; len viditeľná hlava katolíckej Cirkvi ostala od tých časov až do dnešného dňa. To pochádza odtiaľ, že sv. Petrovi prisľúbil Pán Ježiš, že na ňom, totiž na skale vystaví Cirkev svoju, ktorú ani brány pekelné nepremôžu! A Spasiteľ dostál slovu svojmu podnes a dostojí až do konca sveta. Preto neľakaj sa toho, čo teraz slyšíš, alebo v novinách čítaš, ako nakladá svet so sv. Otcom Piom X., lež poslyš, čo ti hovorím ja: Najväčšia spása, ktorej môže dojsť človek na tomto svete, záleží v tom, aby ostal v obcovaní s Pánom Ježišom Kristom. Avšak Pán Ježiš všetku pravdu a milosť složil ako poklad do lona Cirkvi svojej, ktorá z velikého pokladu toho veriacim udeľuje. Cirkev katolícka by však nemala žiadneho života a zdravia, keby nebola spravovaná jednou, viditeľnou, najvyššiu hlavou; ako by aj v tele ľudskom všetka krv v žilách stáť ostala, keby z tela srdce vyrvané bolo. Ty, drahý čitateľu, si tak šťastný, že môžeš údom byť pravej Cirkvi, podiel brať na pravde a sviatosťach; lež za to, že sa ti tohoto prevelikého šťastia dostáva, patrí povďačnosť tvoja len tej okolnosti, že Cirkev svätá na zemi má jednu viditeľnú, spoločnú a najvyššiu hlavu — rímského pápeža. Dnešný deň slávi sa v Ríme pamiatka stolice sv. Petra, prvého pápeža; pre každého katolíckeho kresťana je to slávnosť vďakovčinenia; máme totižto vďaky vzdávať Pánu Bohu, že nás tým opatriť ráčil, čo nám je k spaseniu duše nevyhnutne potrebné. Modli sa preto, drahý kresťane, často za hlavu Cirkvi, obzvláštne ale dnes. K tomuto cieľu uvádzam modlitbu, ktorá sa za pápeža pri omši svätej konáva: Modlitba. O Bože! pastieru a predstavený všetkých veriacich, shliadni milostivé na služobníka Tvojho N. (pápeža), ktorého si za pastiera cirkvi Svojej ustanovil. Udeľ mu, prosíme Ťa, aby sverenému sebe stádu skrze učenie a príklady bol užitočným, a spolu s ním dosiahol život večný; skrze Pána našeho. Amen. |