Sv. Felix z Noly, kňaz a vyznavač

(14. 1.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


Nole, v krásnom meste utešenej Kampaňie, asi dve míle od Neapolu, žil na začiatku tretieho stoletia starý, v službách vojenských zošedivelý muž, menom Hermias, ktorý napred dlhé roky v Sýrii slúžil a potom, odhodiac krvavý meč, na svojom dosť rozsiahlom statku hospodáril. Mal on dvoch synov; jeden z nich, hnaný duchom vojenským, nasledoval orly cisárske, druhý, ktorému meno bolo Felix, citom zbožnosti preniknutý, venoval sa práporom Krista, kráľa kráľov. Keď mu smrť odňala otca, rozdelil Felix všetky statky medzi chudobných a vstúpil do služby Cirkvi. Už ako mladík zastával službu lektorskú (čitateľskú), ku ktorej patrilo: veriacim pri službách Božích sväté písma apoštolov čítať a sväté knihy opatrovať. Staručký biskup Maximus vysvätil ho neskôr za kňaza a miloval ho pre jeho nevinnosť a zbožnosť ako syna svojho, áno ustanovil ho za nástupcu svojho v úrade biskupskom.

R. 250, za cisára Decia vypuklo ukrutné prenasledovanie kresťanov. Felix prosil s plačom staručkého biskupa, aby vyhnul búrke, zachoval svoju, pre celú obec vzácnu hlavu a skryl sa v blízkych horách. Nerád odhodlal sa ctihodný starec, zadosť učiniť všestranným prosbám. Felix ale ostal na mieste a prevzal v týchto trapných časoch správu cirkvi nolánskej. Vzteklí služobníci bohov falošných dozvediac sa o úseku biskupovom , oddali súdu jeho nástupcu .Rozličnými mukami nútili Felixa bohom obetovať a bydlo biskupa Maxima zradiť :než neučinil toho ,ale ostal neohrozeným a verným svätej viere svojej a biskupovi svojemu.

Ztrýzneného vhodili do žalára. Spánok, najväčšia blaženosť človeka na zemi, sostúpil na skrvácaného Felixa, rozviazal stiahnuté údy jeho, uľavil bolesti jeho a občerstvil ho blaženými sny. Tu v žalári v noci ukázal sa mu anjel a kynul mu, aby ho nasledoval. I hneď odpadly putá z rukú a nohú jeho, dvere sa otvorily a sv. Felix vyšiel bez všetkej prekážky von zo žalára a prišiel po neznámych cestách práve na to miesto, kde svätý starec Maximus blízko smrti ležal. Felix ho hneď poznal a obsypal ho bozkami, avšak uhliadol, že už studený je a bez reči, a i dych jeho bol už krátky. I nemal nič kvapnejšieho na práci, nežli chorému niečo na posilneniepodať, ale kde tu vziať trochu vína, alebo aspoň vody? Hľadá, modlí sa — a konečne s nevýslovnou bolesťou pozdvihuje oči svoje k nebesiam, spatrí nad hlavou svojou hrozno viseť. Ten hneď utrhol a vpustil šťavu do úst umierajúceho starca, ktorý poznenáhle zas k sebe prišiel, tak že ho Felix na svojich pleciach do Noly odniesť a istej ctihodnej žene do opatery odovzdať mohol. Onedlho utíšila sa búrka prenasledovania a Felix shromaždil opäť obec kolo seba, vyučoval a prisluhoval prostriedky spasenia. Ticho to bolo však len zdánlivé; len skoro zdvihol sa zas víchor, ktorý prúdom svojím všetok život kresťanský v Nole zkynožiť hrozil. Roty pohanské sbehly sa pred bydlom kňaza, vrazily s divým jásotom do vnútra: Felixa však tam nebolo; hľadali ho sem tam na všetky strany, čo on na verejnom námestí medzi veriacimi stál. Snáď bol zakalený zrak pohanov, alebo postava jeho tak sa premenila, dosť na tom, nepoznali ho. Ba jeden pohan pýtal sa jeho samého, zdáliž nevidel dakde kňaza Felixa ? Felix odpovedal: « Videť som ho nevidel» a stratil sa v dave ľudu, hľadajúc miesta, kde by sa skryť mohol; už slyšal za sebou krik prenasledovníkov, už cítil, že nie sú ďaleko za ním, tu ukryl sa chytro do diery starého múru. «Či som tu v bezpečnosti pred zkúmavým okom protivníkov ?» myslel si a dodal: «Nech sa stane svätá vôľa Božia!» Tu vyšli zo škáry zosutého kamenia dva veľkí pavúci a v okamžení zaplietli dieru, v nejžto stál Felix, od vrchu do spodku hustou pavučinou. Za chvíľu prišli pohanskí stíhači, prehliadli všetky kúty, ale Felixa nenašli. «Za touto starou pavučinou» — domnievali sa zaslepenci — «len nebude».

Viac mesiacov na to zdržoval sa v starej studni bez toho, žeby kto bol vedel, kde sa podel; len jedna stará ženička nosila mu každej noci kúsok chleba, nevediac však, že by to bol Felix. Konečne zasvietilo nad nolanskými kresťanmi slnce želaného pokoja a v svetle jeho zjavil sa aj Felix k nevysloviteľnej radosti kresťanov. Staručký Maximus bol už zomrel a Felix mal ho na biskupskej stolici nasledovať; lež on zdráhal sa stále naplniť jednohlasnú žiadosť veriacich nolanských a obrátil ich pozornosť na druhého staršieho kňaza, sám však slúžil ako jednoduchý kňaz verne až do smrti Pánu Bohu svojmu. Za času prenasledovania prišli mnohí kresťania o svoj majetok a požadovali ho v čas pokoja právnou cestou naspäť. Niet ak Felix; dľa rady Spasiteľa svojho nechcel pravotiť sa o časné statky. Z celého majetku ostal mu len domček s malou zahrádkou, k tomuto vzal do prenájmu niekoľko honov zeme a obrábal v pokoji záhradu a pole vlastnýma rukama, z pote tvári svojej jediac chlieb vezdajší, kým nezaľúbilo sa Pánu, povolať ho do Svojej záhrady, v ktorejžto kvitne strom života večného a zraje ovocie spasenia. Zosnul v Pánu r. 256, zanechajúc po sebe požehnanie široko v okolí nolanskom. Veriaci nolanskí pochovali ctihodnú mŕtvolu na širom poli, postavili mu pomník z červeného mramoru a napísali naň: «Tu spočíva muž Boží.» Bodaj by tieto slová skvelý sa niekedy v pravde aj na našom hrobe!

Poučenie.

Sv. Felix vo všetkých nebezpečiach skladal dôveru svoju v Boha a nikdy sa nesklamal. Na jeho tichú modlitbu ukázal mu Pán na tŕňovom kriaku hrozen. Lež či možno z tŕnia oberať hrozný ? Ovšem; kde je bieda najväčšia, tam je pomoc Božia najbližšia. Drahý čitateľu! Pohliadni každý skúmavým okom na svoj život a na prežité časy, či sme často neboli sužovaní tu i tam, takto alebo inak, mnohokrát v takej miere, že sa nám každá pomoc zdala byť nemožnou, a predsa nám ju Pán Boh poslal v čase svrchovanom a vhodnom ? Slabá pavučina ochránila sv. Felixa pred rukami nepriateľov. Podivné sú ovšem prostriedky a cesty, ktorými Pán chráni sluhov svojich pred nebezpečím: koho On ochraňuje, tomu je aj pavučina pevným múrom; koho nechráni, tomu aj pevný múr slabou pavočinou. Skladaj preto, drahý kresťane! nádej svoju v Bohu vždy a v každej veci, ktorá ťa potká, je-Ii ona dobrá alebo zlá, a abys konal dobré a znášal trpezlive zlé, zvolaj vždy úprimne zo srdca: Pane, pospieš mi k pomoci: Lebo požehnaný muž ten, ktorý sa spolieha na Pána a jeho nádejou Pán je!

Modlitba.

Popraj, o Pane! aby k lepšiemu životu viedli nás príklady Svätých Tvojich, žeby sme, ktorí pamiatku ich svätíme, tiež skutky jejich nasledovali, skrze Pána našeho Ježiša Krista. Amen.