| ||||||
| Sv. Antonín uzrel svetlo Božie r. 251 v meste Komanu u Heraklee, v hornom Egypte. Jeho kresťanskí rodičia, viac znamenití bohabojnosťou než bohatstvom, dali mu najlepšie vychovanie; preto už ako mladík nemal žiadnej radosti na marných zábavách svojich súdruhov, tým väčšiu však chuť a vôľu javil k modlitbe. Keď mu bolo devätnásť rokov, zomreli mu rodičia a krom malej sestričky nemal žiadnej druhej rodiny na svete; tu slyšal raz na kázni slová, ktoré Pán Ježiš povedal bohatému mládencovi: «Chceš-li dokonalým byť, iď, predaj, čo máš a rozdaj chudobným, a budeš mať poklad v nebi.» Slová tieto tak mocne na dvadsaťročného mládenca pôsobily, že ihneď otcovský podiel svoj na dva stejné diely, sestre svojej a chudobným, rozdal a odišiel na púšť. Na púšti sú levi a iné dravé zvieratá zázračnej sily, ktoré rvúc sem a tam chodia a rýchlym skokom vrhajú sa na svoju korysť. Títo levi však nič zlého mu neurobili, ale na tom mieste prenasledoval ho iný lev vo dne, v noci, lev, ktorý ručiac okolo chodí, hľadajúc, koho by pohltol — lhár totiž od počiatku. Satan, pokušiteľ, plný Isti a vzteklosti uvádzal mladíkovi v pamäť dom otcovský, ktorý opustil a dedičstvo, ktoré darom dal chudobným; predstavoval mu, akých radostí zakúsiť môže v spolužití s milovanou sestričkou; predniesol mu, jak veľké nároky na pôžitky tohoto života dal mu sám Boh bohatstvom a rodom; líčil mu hrôzu púšte a umŕtvujúci život v samote — že vraj ešte mladý je a slabý, než by zniesť mohol prísnosť takého života; lákal ho čiernym tušením, jakej slasti poskytuje láska milovanej manželky a jak «blažený muž s dietkami, ako olivové ratolesti, okolo stola;» dráždil ho myšlienkou, koľko dobrého vykonávať by mohol, jakej slávy by dojsť mohol vo svete. Rozpálená obrazotvornosť obrátila tieto duševné zápasy u pevného a zdravého mladíka v ostré trýznenia, tak že mnohokrát jakoby zrúbaný a zlámaný na všetkých údoch ako bez seba ležal, volajúc: «Kde si bol, Pane a Majstre môj, že si tu nebol od počiatku boja mojeho ?» Na čo mu vždy odpovedal Pán: «Bol som pri tebe a svedkom som bol tvojho boja.» Po tak strašnej hodine vystúpil raz pred svoju pustovňu a v rozhorčenosti ruky k nebesiam spínajúc, zvolal: «Pane, rád, — rád by som sa dokonalým stal, avšak myšlienky moje hatia a ničia ma.» Na čo uslyšal hlas: «Chceš-li sa ľúbiť Pánu, modli sa a keď sa modliť nemôžeš, pracuj: srdcu a ruke nikdy nedaj zaháľať!» Týmto nadobudol Antonín zmužilosti a súc 33 rokov starý umienil si utiahnuť sa hlbšie do divokej púšte. V jednom starom hrade žil 20 rokov tak od sveta odlúčený, že nikto o ňom nevedel, iba ten, čo mu chlieb prinášal. Navzdor tomu však rozšírila sa o ňom široko-ďaleko slávna povesť, tak že početní učeníci, ktorí pod jeho správou cestou dokonalosti kráčať sebe umienili, okolo neho sa shromaždili. Na ich prosbu založil okolo zrúcanín starého hradu (okolo r. 305) prvý kláštor mníšsky, t. j. spoločnosť nábožných, Bohu oddaných mužov, ktorí sa tam v dlhom rade drevených chatrčí ubytovali, aby ručnou prácou chlebík svoj vyhľadávali a v istých hodinách modlili sa, Boha chválili a učenie Božie z úst sv. Antonína slyšali, ktorí im ustanovil jednoduché a zcela kresťanské pravidlá života. Sám svietil učeníkom svojim príkladom cnosti a žil veľmi prísne, majúc na tele rúcho žínené a za vrchné šaty rúcho ovčie; pri tom bol vždy spokojný, zdravý a veselej mysli, lebo: «keď sa teší duša, kvitne obličaj.» Sv. Antonín bral podiel i na všetkých osudoch Cirkvi svätej. Za cisára Maximina r. 311 boli kresťania ukrutne prenasledovaní. Vtedy sv. Antonín šiel do Alexandrie, kde prenasledovanie najhroznejšie zúrilo, a utvrdzoval kresťanov vo viere. Rozvzteklení pohania sa ho ani nedotkli, ačkoľvek všetko verejne činil pred celým ľudom, pred sudcami a prenasledovateľmi. Svätosť jeho odzbrojovala i katov. Keď prestalo prenasledovanie, odobral sa zpiatky do svojho kláštora a konal ďalej pastiersky úrad na púšti, kde medzitým usadili sa celé zástupy bohabojných mužov, tak že sa zdalo, jakoby kresťanstvo z miest utekalo a na púšti nové kráľovstvo Božie založiť chcelo. Len dvakrát ešte opustil sv. Antonín milých bratov svojich. Raz pozval ho biskup alexandrinský, aby v hlavnom meste zeme kresťanov v istom učení viery potvrdil a mnohých pohanov Kristu získal, a druhýraz odišiel z vnuknutia Božieho vyhľadať sv. Pavla pustovníka. (Hľadaj 10. januára.) Potom utiahol sa ešte hlbšie do púšte, kde prebýval tri dni cesty od svojich učeníkov vzdialený a živil sa z ovocia palmového a z úrody malej zahrádky, ktorú si sám obrábal. Ale ctitelia jeho svätosti založili neďaleko jeho pustovny nový kláštor (Pispir) a prosili sv. Antonína, aby aspoň za týždeň, alebo za dva jedenkrát prišiel do nového kláštora a kázal tam slovo Božie. A Svätý učinil im to po vôli. Kupci a obchodníci, ktorých cesta cez púšť viedla, neopomenuli ho navštíviť. Pri takej príležitosti riekaval k ním: «V obchode sa vymieňa stejné stejným, a predavač dostáva toľko peňazí, koľko je jeho zbožie hodné. Ináč je to však so životom večným. Čo Boh od nás žiada, je nekonečne menej, než čo nám za to sľubuje, a keby sme sto rokov pracovali a trpeli pre nebe, čo by to bolo proti šťastnej večnosti ? Keby niekto dal groš a mohol by zaň získať sto dukátov, ten by sa dlho nerozmýšľal: kto však dá svet celý, aby získal nebe, zdáliž zisk jeho nebude nekonečne väčší ?» Ariani, ktorí božskú bytnosť a prirodzenosť Spasiteľa zapierali, odvolávali sa na sv. Antonína, žeby aj on bol jejich viery a mienky. Na prosbu sv. Athanasia a iných biskupov prišiel roku 355 do Alexandrie, aby vydal svedectvo pravdy, potvrdil veriacich v pravej viere a zavrátil kacírov. Jak mile sa tam ocítnul, tu hneď ho obkľúčilo bezpočetné množstvo ľudstva, i samí pohania žiadali Svätého videť a obdivovali ho. Potom keď tam po niekoľko dní o božstve Ježiša Krista kázal a bludy arianské v srdciach poslucháčov svojich, áno celého mesta zhladil, vrátil sa zas do svojej samoty. Biskup ho zdržoval, ale Svätý pravil: «Mních je ako ryba; táto prestane žiť, keď ju vezmeš z vody, a mních, ktorý opustil samotu, zahyne.» Sv. Athanás ho na to vyprevadil až ku bráne mesta. Z Alexandrie šiel sv. Antonín na púšť ku svojim bratom a odobral sa od nich, lebo cítil, že blíži sa konec života jeho. Len dvoch učeníkov vzal so sebou; a obávajúc sa, aby ho po smrti nezabalzamovali (dľa obyčaje egyptskej), rozkázal im, aby ho hneď, ako umre, pochovali, hrob však jeho aby nikomu nezjavili. Pred smrťou svojou obnovil tento rozkaz a dodal: «Až prijde vzkriesenie, obdržím toto telo od Pána Ježiša neporušené; rúcho moje si rozdeľte; biskupovi Athanasiovi dajte moju ovčiu kožu i s plášťom, na ktorom som spával; biskupovi Serapionovi dajte druhú kožku ovčiu; žínené rúcho si podržte. Ostatne, dietky! majte sa dobre; Antonín odchádza od vás a nebude ho medzi vami viacej. — Pane prepusť služobníka svojho v pokoji!» Po týchto slovách usnul ticho v Pánu v 105. roku veku svojho a r. 356 po narodení Krista Pána. Poučenie. Sv. Antonín velice miloval samotu, tak že v nej 90 rokov ztrávil a predsa nikdy netúžil po svete a po obcovaní s ľudmi; vždy ďalej a ďalej sa poberal do púšte, čím viacej prenikala do sveta chvál na o ňom povesť. Dľa tohoto by sa nám mohlo zdať, že sa štítil ľudí, alebo že v tejto vzdialenosti od všetkej ľudskej spoločnosti utratil veselosť ducha. Tomu však nebolo tak. Sv. Antonín neštítil sa tvárí ľudských; on nebol človekom mrzutým, zasmušilým, neznášanlivým; ba naopok, na tvári jeho spočíval vždy jemný úsmev, nebeská veselosť, blahý mier, prívetivá vľúdnosť, kedykoľvek s niekým mluvil, alebo niečo vyjednávať mal. Pobožnosť nečiní človeka nepriateľom ľudí, tak aby sa ich vzďaľoval, im vyhýbal, ich sa štítil; pravá cnosť obveseľuje srdce, objasňuje myseľ a odníma zasmušilosť a zármutok. V srdci opravdu nábožnom prebýva Duch sv.; tento ale je duch tichosti, vľúdnosti a pokoja. Mnohí ľudia predstavujú si obyčajne reholné osoby ako zasmušilých, neznášanlivých, nespokojných ľudí, ktorí sa jednostajne medzi sebou hádajú; avšak priam v kláštoroch, v ktorých panuje opravdivá snaha po dokonalosti, prebýva pravá veselosť ducha, pravý mier, pretože tam vo všetkých srdciach panuje pravá láska Božia. Dušo kresťanská! nedaj sa odstrašiť krikom sveta, chceš-li dojsť kresťanskej dokonalosti, ktorej nenalezneš v hluku tohoto sveta, v márnom s ľudmi obcovaní, ale len v živote ustránenom, skrytom, v obcovaní s Bohom, v modlitbe a rozjímaní a vo vernom plnení povinností svojich. Jestli niekedy zoškliví sa ti svet a okúsiš radosti obcovania s Bohom, až vtedy dôjdeš pravého pokoja a pravej veselosti. Modlitba. O najdobrotivejší Ježišu I ktorý si sám tak veľmi miloval samotu, nauč ma, od hlučného sveta sa vzďaľovať a v živote ustránenom, v obcovaní s Bohom, pravú radosť a istý pokoj nachádzať, ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen. |