| ||||||
| Sv. Kanut, kráľ dánsky, bol ôsmy syn Svena II., ktorý ho skrze výtečných učiteľov vychovať dal. Kanut v učení znamenite prospieval; zvlášte však vynikal dobrými mravy, nevinnosťou, čistotou srdca a neobyčajnou stydlivosťou. Následkom nábožnosti a nevinnosti bol aj vo válke udatný a neznal žiadneho strachu. Veľké víťazstvá nesviedly sv. Kanuta k pýche, on tým viac zamiloval sebe čo najkrajšiu ozdobu — pokoru. Všade a vždy koril sa Bohu všemohúcemu. Raz sa prechádzal po brehu morskom. Služobníci jeho lichotili mu, moc jeho velebiac, preto že nad zemami a mórami vláda jeho sa rozširovala. Kráľ chcel podlizačov zahanbiť, preto posadil sa na brehu morskom docela na kraj a pravil: «More, prikazujem ti, aby si neprichádzalo ku mne tak blízko a nemočilo telo moje!» A keď vlny morské porád stejne na neho dorážaly a ho zcela umočily, obrátil sa ku služobníkom svojim, rieknuc: «Vy pochlebníci, vidzte tu svojho mocného kráľa, ktorému nad zemami a mórami vládnuť prináleží, a ktorý rozkazom svojím ani kvapku vody od seba odvrátiť nemôže. Nikto nie je mocný, krome Boha, a nikomu neprináleží česť mocným nazvaný byť, leda tomu, ktorý všetky veci stvoril a zachováva.» Tak smýšľal Kanut. Božia česť mu bola nado všetko. Preto aj nemal inej túžby, než aby pravá viera všade rozšírená bola a vždy hlbšie korene púšťala do sŕdc ľudských. Múdrymi zákony naliehal na to, aby v ríši jeho kresťanské mravy sa utužovaly, v čom sám najlepším príkladom predchádzal. Palác jeho bol príkladom zbožnosti a mravopočestnosti. On sám žil ako svätý. Prísnym pôstom krotil telo svoje, na uzde držiac ho krom toho aj rúchom žíneným. Neustálou vrúcnou modlitbou neprestával sebe i ľudu svojmu vymáhať milosť Božiu. Zvláštnu úctu choval ku kňazom, sluhom Pána. Pretože poddaní jeho kňazov a biskupov za cudzincov bez všetkého práva považovali, učinil týchto rovnými kniežaťom a šľachticom zeme, dal im slobody a mnohé výsady; aby pred národom stali sa ctihodnejšími. Vedel on dobre, že kňazi len vtedy môžu zdarné účinkovať vo svojom povolaní, keď požívajú všeobecnej vážnosti a držaní sú za námestníkov Najvyššieho; aby teda celkom neodvislí boli, vykázal im k výžive desiatky, žeby takto stavu svojmu primerano žiť a chudobných podporovať mohli. Miesto starých drevených kostolov dal stavať nové a ozdobil ich leskom kráľovským. Kostolu hlavného mesta svojho Röskildu daroval drahocennú korunu, ktorú sám nosieval. Medzitým však čo o náboženstvo a kňažstvo sa staral a kostoly staval, nezanedbával spravovanie ríše. Prísne vysluhoval právo a spravedlnosť, vdovy a siroty zastával, a nestranne trestal aj bohatierov ríše svojej, jestli utlačovali nižších. Jedného zo svojich miestodržiteľov, ktorý, aby svojej mrhavosti hovel, lode na mori drancoval, dal Kanut pred súd povolať, odsúdiť a obesiť Táto nestranná prísnosť popudila veľmožov proti nemu, medzi ktorými bol i vlastný brat jeho, ktorý už dávno po korune čihal, a len na vhodnú príležitosť čakal, kedy by úmysel svoj uskutočniť mohol. Táto príležitosť sa mu naskytla, keď kráľa Kanuta normanským Vilhelmom utlačení Angličania k pomoci volali. Kanut ozbrojil svoje námorníctvo, Angličanom chcejúc ísť na pomoc. Vilhelm, kráľ normanský, však vodcov jeho na radu vlastného brata Kanutovho zakúpil peniazmi. Dánski vojaci opustili kráľa. Za túto nevernosť Kanut nariadil, aby všetci buď kňazom platili desiatky, alebo složili veľké dane, ktoré za pokutu vypísal. Dánovia radšej platili velikú daň, než desiatky kňazom. Na búrenie brata kráľovho zmocnila sa nespokojnosť aj samých roľníkov. Kráľ, jakmile sa o tomto dozvedel, hotovil sa k odporu. Nepriatelia jeho, neopovážiac sa napadnúť ho na otvorenom poli, sklamali ho falošnou prísahou. Jeden zo zradcov odobral sa ku kráľovi a falošnými prísahami ubezpečoval ho, že sa ľud opäť k povinnosťam svojim navrátil. Kráľ uveril zradcovi. Za tým ale povstalci získali času a napadli kráľa, ktorý v meste Odensee so svojimi vernými meškal. Dňa 10. júla roku 1086 odobral sa Kanut do blízkeho kostola sv. Albana k večernej modlitbe; tu vypuklo povstanie; povstalci obkľúčili kostol, sluhovia a verní kráľovi utekali k jeho obrane, drevené však steny kostola len skoro padaly pod mocnými úderami sekier divých odbojníkov. Kanut chytro vyspovedal sa kňazovi a pospiechajúc k oltáru modlil sa: «O Pane! rád obetujem Tebe život svoj; lebo som len česť Tvoju a Cirkvi Tvojej hájil. Prijmi milostivé túto obeť a popraj, aby moji nepriatelia jednúc neprávosť svoju poznali a za ňu ľutovali, by od Teba odpustenia dosiahli, ako aj ja zo srdca im odpúšťam.» Kým sa takto modlil, kopija, celou silou oknom hodená, prebodla srdce jeho. Sv. Kanut klesnul a ducha svojho odovzdal Pánu. Poučenie. Sv. Pavel apoštol píše: Celé ľudské pokolenie podobá sa telu ľudskému, ktoré pozostáva z mnohých údov. K celosti tela potrebné sú všetky údy, ačkoľvek podľa práce, ktorú konajú, podľa služby, ktorú zastávajú, jedny pred druhými prednosť a väčšiu dôležitosť zasluhujú. Každému z nás je podobne čestno a dôstojno byť údom tela Kristovho a náležať k Cirkvi katolíckej; hoci práve aj tu rozličné údy, dľa rozličných služieb, jedných nad druhými vyznačujeme. Hlava, ktorá myslí, ústa, ktoré mluvia, sú predné údy pri každom tele; preto aj pri tele Ježiša Krista, ktoré je Cirkev Božia; hlava a ústa sú údy najprednejšie. Kto je však touto hlavou, týmito ústami v Cirkvi ? Kto iný, než tí, ku ktorým povedal Pán: «Ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás, iďte a učte všetky národy!» Kto iný, než apoštoli a učeníci ? Kto iný, než ich nástupcovia, to jest duchovenstvo. Veriaci stoja tedy ku svojim kňazom v tom pomere, ako údy tela k hlave a ústam. Z toho nasleduje, že kto duchovenstvo zľahčuje, sám seba poličkuje. Ľud, ktorý ncctí kňaza, nemá úcty ani pred oltárom, ani pred trónom, a preto, ako to bohužiaľ, teraz zkusujeme, nepriatelia poriadku a práva tak radi zľahčujú a v posmech uvádzajú duchovenstvo a hľadia ho o česť, vážnosť a dôveru ľudu priviesť, dobre vediac, že jaknáhle sa im podarí duchovenstvo zľahčiť, zľahčeno bude s týmto aj náboženstvo a po zbúranom oltári zboriť trón kráľovský, ľahkou bude prácou. Ľud bez náboženstva je ako divoké zviera. Preto, drahý kresťane! neopováž sa tupiť kňaza, trebárs by si spozoroval, že je chybný a hriešny; váž si vysoko jeho dôstojnosť, — lebo slnko vždy slnkom ostane, ač sa aj na chvíľku zatmie. Pod slncom nieto človeka bez chyby; snadno že aj kňaz má svoje chyby, ale ty zakrývaj ich plášťom lásky a neodkrývaj nahotu otca duchovného, aby si neuvalil na seba kliatbu, ako Chám. Boh bude súdiť kňaza, ty nie si sudcom jeho. Modlitba. O Bože môj! popraj mi, abych vidy úctu ku kňazom Tvojim choval, podľa ich slov a napomínaní sa spravoval a tým spôsobom vyplniac vôľu Tvoju svätú, spravodlivým a spaseným sa stal. Amen. |