Sv. Fabián a Sebastián, mučeníci

(20. 1.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


Sv. Fabián, rodom Riman, stal sa pápežom nasledujúcim podivným spôsobom. Keď duchovenstvo s cisára Maximina, nepriateľa kresťanov) volilo pápeža, nemohlo sa srovnať v tom, kto by mal byť pápežom, lebo hlasy rovnako sa rozpadly na Fabiána a na jeho súperníka. Tu sletel biely holub, ako sňah na hlavu sv. Fabiána. Prítomní mali to za pokynutie Božie a zvolili Fabiána za pápeža. On riadil cirkev za 13 rokov; vymenoval prvých 7 podjáhňov, ktorým prináležalo zapisovať deje kresťanských mučeníkov v siedmich okresoch rímských a poslal prvých učiteľov viery do Francúzska. Za cisára Decia umrel smrťou mučeníckou r. 250.

Sv. Sebastián pochádzal zo vznešeného rodu v Galii (pravdepodobne z mesta Narbonne) a vychovaný bol v Miláne. Dosť skoro oddal sa službe vojenskej a prišiel okolo r. 283 do Ríma. Od mladosti kresťanstvu oddaný preukazoval sv. Sebastián prenasledovaným kresťanským spoluveriacim všemožnú lásku a k vytrvalosti ich povzbudzoval.

Marek a Marcelín, dvaja ešte mladí kresťania a bratia, boli pre vyznanie viery svojej odsúdení na smrť. Plačom a prosbami svojich ešte pohanských rodičov a príbuzných boli by sa skoro dali odvrátiť od viery. Tu prišiel k ním Sebastián a svojimi nadšenými slovy dodal im zmužilosti, aby vo viere pevne zotrvali, tak že všetci prítomní jeho rečou pohnutí boli. Sotva že dohovoril, tu Zoe, žena Nikostratová, v jehož dome sa toto stalo, vrhla sa k nohám svätému a znakmi pýtala ho o požehnanie. Bola totiž už na šiesty rok nemá a dúfala, že na prímluvu svätého obdrží reč svoju. Sebastián prežehnal ju znamením sv. kríža a hľa, hneď začala zreteľne mluviť a Ježiša Krista jakožto Pána svojho chváliť a velebiť. Na tento zázrak prijal aj jej muž s mnohými pohanmi vieru kresťanskú. Chromantius, miestodržiteľ rímský, dozvediac sa o tom, že Nikostratus prijal kresťanstvo a následkom toho zázračne oslobodený bol od lámky, na ktorú mnoho trpieval, i sám stíhaný súc touto trápnou nemocou, umienil si stať sa kresťanom. Sotva sa Sebastián o tom dozvedel, hneď do jeho domu pospiechal a vyučiac ho i syna jeho, pokrstil ich. I keď bol pokrstený, lámka ho opustila. Miestodržiteľ, pohnutý týmto zázrakom, dal rozkaz, aby väzňovia a všetci otroci jeho na slobodu prepustení boli, a složil úrad svoj. Všetko toto stalo sa koncom roku 284 pod cisárom Karinom.

Nasledujúceho roku nastúpil Dioklecian na trón cisársky a vzal si Maximiana zapomocníka ku vláde. Ačpráve nových rozkazov k prenasledovaniu kresťanov nevydal, úrady predsa neprestávali ich prenasledovať. Keď nový cisár do Ríma prišiel a o zmužilosti a cnosťach Sebastiána slyšal, tak si ho zamiloval, že ho učinil veliteľom nad časťou osobnej stráže svojej. V podobnej vážnosti stál on aj u Maximiana. V tento čas prosil Chromantius, bývalý miestodržiteľ, cisára za dovolenie, aby mohol opustiť Rím a presťahovať sa na svoj statok na venkove. Keď mu to cisár dovolil, odobral sa ta s mnohými kresťanmi, ktorí len nedávno pokrstení boli. Pretože však vo viere neboli ešte dokonale vyučení, potrebovali učiteľa, a k tomu mal poslúžiť buď Sebastián alebo kňaz Polikarp. Avšak títo oba nechceli z Ríma odísť, pretože každý túžil po smrti mučeníckej. Prišla preto táto záležitosť k samému pápežovi Kajovi, ktorý mal nad tým rozhodnúť. Sv. Otec ustanovil, aby Sebastian v Ríme ostal, pretože, vysoký úrad u vojska zastávajúc, snadnejšie mohol chrániť prenasledovaných kresťanov.

Roku 286 vypuklo ukrutné prenasledovanie kresťanov. Pápež a mnohí veriaci ukryli sa v samom paláci cisárovom, v príbytku istého dôstojníka, ktorý sám horlivým kresťanom bol. Mnohí kresťania však osvedčovali sa a dobrovoľne vydávali sa na smrť, chcejúc sa spojiť s Kristom. Medzi týmito najprv chytili Zoe, práve ako sa modlila na hrobe sv. Petra. Zavesiac ju za nohy nad plameňom, zadusili ju dymom. Muž jej, povzbudený takouto zmužilosťou svojej manželky, pospiechal tiež k hrobu sv. Petra, kde i jeho lapili a ukameňovali. Nikostrata a súdruhov jeho mučili na škripci a pohádzali do mora. Tiburtia sťali. Kastula za živa pochovali.

Konečne mučili Marka a Marcelina. Pribili ich nohama na kôl a dali sa im takto trápiť celých 24 hodín; napokon prebodli ich kopijou. Medzitým túžil sv. Sebastián, vidiac toľko svätých do neba sa ubierať, po okamžení, v ktorom by s nimi spojený byť mohol. Netrvalo to dlho a splnila sa túžba jeho. Obžalovali ho u cisára, že kresťanov ochraňuje a vo viere posilňuje, Cisár ho dal predvolať a trpko mu vytýkal neveru a nevďačnosť. Sebastián sa osvedčil, že milosť, jakú od cisára požíva, hlboko zakorenená je v srdci jeho, že sa vždy modlí za neho, a hotový je obetovať život a poslúchať ho vo všetkom, čo sa neprotiví príkazom Božím; kde však rozkazuje Boh, tam prestávajú všetky ohľady ľudské. — Cisár takouto rečou popudený dal svätého vyznavača k stĺpu priviazať a šípami (streľkami) usmrtiť. Šípami prehodený klesol svätý na zem a vojaci, majúc ho za mŕtveho, odišli od popravy. Nábožná vdova, Irene, ktorá v noci prišla ho pochovať, ale ešte život v ňom spozorovala, odniesla ho potajomky do domu svojho, kde zanedlho zas úplne k sebe prišiel.

Ačkoľvek ho teraz bratia prosili, aby z úkrytu svojeho nevychádzal, predsa svätý nemohol odolať túžebnosti: umreť pre Krista. Jedného dňa šiel do paláca cisárovho a postavil sa na schody, po ktorých musel cisár, idúc k obetám, zostupovať. Predstúpiac pred cisára, neohrozene mu vytýkal prenasledovanie kresťanov, ktorí sú mu verní a vrúcne modlia sa za jeho blaho. Zjavenie sa Sebastiána učinilo v tom okamžení zázračný dojem na cisára, ktorý neveril očiam svojim, vidiac pred sebou toho, o ktoromžto myslel, že je už mŕtvy, a preto sa pýtal: «Si-li ty ten istý Sebastián, ktorého som šípami ustrieľať dal ?» Sebastián zmužile odvetil: «Áno, ja som. Spasiteľ Ježiš mi zachoval život, abych vydal ľudu svedectvo, jak pravdivé je slovo Jeho, a jak ukrutne prenasleduješ sluhov Jeho. Neprelievaj viacej krve nevinnej, chceš-li, aby vláda tvoja trvala ďalej.» — Sebastián dokonal týmto svoje zemské dielo; cisár ho dal jať, do rejdišťa odviesť a tu tak dlho biť, až dušu vypustil. Jeho sväté telo hodené bolo do záchodu. Avšak jedna nábožná pani, Lucina, slušne ho pochovala na hrobitove Kallixtovom k nohám sv. Petra a Pavla. To sa stalo r. 288.

Poučenie.

Šípy! koho sa tie v živote nedotknú! Dotýkajú sa nás šípy potupy, hanby, nenávisti, hnevu; či ich znášame trpezlive, ako Sebastián, či nachádza sa v nás ešte život lásky a odpustenia ? Dotýkajú sa nás šípy prenasledovania a nespravedlivosti; či ich tak znášame, že pri tom pozorovať ešte život kresťanský v nás? Pán náš sám má svoj luk, z nehožto často hrozné šípy zosiela na nás: šípy a strely neúrody, drahoty, ohňa, povodne, vojny, hladu, morovej rany; či ich tak prijímame, že duch oživujúcej lásky v nás nezaniká?

Roku 860 zúrila v Ríme choroba, ktorá v krátkom čase veľkú časť velikánskeho mesta tohoto zmenila v krušný hrobitov. Tu vystavili ku cti sv. Sebastiána oltár, vzývali ho o prímluvu u Boha, na ktorú choroba vskutku prestala. Na pamiatku tejto zázračnej udalosti modlí sa dnes celé kresťanstvo, aby Všemohúci Boh odstránil od nás na prímluvu sv. Sebastiána najhroznejšiu na svete chorobu — morovú ranu.

Modlitba.

O Pane Ježišu Kriste, ktorý si sv. Sebastiána tak podivuhodnou láskou k blížnym svojim ozdobil, rozžni aj moje srdce ohňom tejto lásky, abych aj ja skutky milosrdenstva ochotne konal a s ním účastným stal sa slávy nebeskej. Amen.