| ||||||
| Sv. Anežka pochádzala zo vznešenej rodiny kresťanskej v Ríme. Už v 14. roku veku svojho za hodnú uznaná bola, vrúcnu lásku svoju k Bohu smrťou mučeníckou osvedčiť. Bolo jej teprv 13 rokov, keď už krásou a ešte viacej cnosťami svojimi obrátila na seba všeobecnú pozornosť. Idúc raz zo školy, uzrel ju syn miestodržiteľa a celou výrečnosťou vyjavil jej lásku, ktorou k nej v srdci svojom zahorel. Anežka však nevšímala si citov jeho. Štedrotou zamilovaného sľuboval jej poklady a drahokamy, všetky radosti života, celý raj pôžitkov, jestli sa odhodlá za neho sa vydať. Anežka však odvetila prívetive, lež spolu s celou prísnosťou: «Odstúp odo mňa a neznepokojuj ma; druhému som už zasnúbená a preto aj slovu svojmu a láske svojej verná ostanem.» S podivením tázal sa mladík: «Druhému si zasnúbená? Kto môže byť tento šťastlivý vyvolenec ? Ktorý mladík v meste je bohatší, alebo rodom vznešenejší, než ja?» Načo Anežka s oduševnením dala sa chváliť ženicha svojho: «Ten je môj snúbenec a toho milujem, ktoréhožto urodenosť onú kráľov a kniežat ďaleko prevyšuje; Toho milujem, ktoréhožto matkou bola panna, jehož otec nikdy ženy nepoznal; Toho, ktorémužto chóry archanjelov slúžia a jehož krásu slnko a mesiac obdivujú; Toho, ktorý púhym dýchnutím mŕtvych k životu kriesi a nemocných dotknutím uzdravuje; Toho, jehož láska je čistá, jehož objatie je cudné a jehož spojenie je samé panenstvo. On dá neveste svojej na prst prsteň viery; odeje ju rúchom lesknúcim sa barvami rozličných cností; na čelo jej vtlačí krvavé znamenie svojho umučenia; pripúta ju k sebe putami svätej lásky, a obdaruje ju pokladmi a slávou nehynúcou. Ten mi položil na prst prsteň tajomného spojenia; na hlavu zavesil mi predrahý skvost vzácnych drahokamov; odel ma rúchom zlatotkaným a za ozdobu daroval mi prevzácne diamanty. Na čele poznačil ma, aby každý poznal, že som jeho a inému nemôžem už náležať; Jeho krv zbarvila tvár moju; panická je prívetivosť jeho, a nekonečných mi zasľúbil pokladov, ostanem-li mu vždy vernou.» Hlboký zármutok zmocnil sa na tieto slová srdca mladíka, ktorý videl, že Anežka nabídnutie jeho tak rozhodne odmršťuje ono počalo sa sužovať, mladík onemocnel. Keď sa o tom jeho otec dozvedel, pospiechal do príbytku svätej Anežky a prosil ju, aby vyslyšala syna jeho; alebo aspoň balsamom nádeje zhojila ranené srdce jeho. Anežky hlboko dotkly sa prosby zúfalého otca, ale že lásky k synovi jeho žiadnej necítila, klamnú nádej jej ústa vysloviť nemohly, a preto opakovala: «Nemôžem a nesmiem, lebo som už zasnúbená.» Tu trápila miestodržiteľa zvedavosť; pýtal a dozvedal sa, pátral a zkúmal po tajnom ženíchovi, chcejúc ho zničiť. Našiel sa mrzký lichotník, ktorý z nenávisti proti Anežke miestodržiteľovi zradil, že je ona kresťankou. Miestodržiteľ dal sv. Anežku, preto že bola kresťanka, pred svoju súdnu stolicu predviesť a kázal, aby obetovala bohom a upustila od svojej panenskej tvrdošíjnosti. Vidiac, že na jeho rozkaz panna nič nedáva, dal tie najhroznejšie mučidlá doniesť; železné totiž kliešte a škripce; dal pred jej očima hranicu dreva zapáliť, hroziac jej, že ju na tejto za živa dá spáliť, jestli sa kresťanstva nezriekne. Ona nezbledla a nezľakla sa pri pohľade na tieto nástroje, oko jej skvelo sa leskom nadšenosti a s oduševnením vyjadrila úmysel svoj, že chce nebeskému Ženíchovi v panenskej čistote vernou zostať. Prekvapený týmto neočakávaným odporom zvolal miestodržiteľ: «Sľúbila si večné panenstvo? Ale panny sú aj vestálky, iď a obetuj pred oltárom tejto bohyne a posväť jej život svoj; alebo bude po tvojej panenskej čistote: vydám ťa verejnej rozpustilosti.» Dôstojne odvetila na toto sv. Anežka: «Pán Ježiš je príliš žiarlivý na čistotu neviest svojich, on nedá ich priviesť o cnosť čistoty panenskej; on je ochranca môj. Ty môžeš krv moju vycediť, to sa ti však nikdy nepodarí, aby si moje telo, ktoré zasvätené je Ježišu Kristu, znečistil.» Takto osvedčila sa, pevne dúfajúc v pomoc božskú. Súd však bol vyrieknutý nad ňou. Miestodržiteľ, zúriac zlosťou, rozkázal, aby sa vyplnilo, čím jej vyhrážal. Odviedli ju na miesto verejnej rozpustilosti; ale tam, ó, zázrak, ako jej biely závoj s hlavy sňali, kaderavé vlasy v zázračnej hojnosti splynuly s jej hlavy okolo celého tela až po členky a zakryly ju ako hodvábnym plášťom. Dom hriechu stal sa ňou svätyňou; skutkami noci začernené steny zaskvely sa zázračným svetlom. Zjavil sa tu anjel Pána, ktorý príbytok hriechu naplnil žiarou svojou a panne podal vrchné rúcho biele, ako sňah. Prišiel na to syn miestodržiteľov a s ním tlupa rozpustilých, nestydatých mužov; avšak tí, zľaknúc sa, utiekli odtúď; a nesmyselný mladík, keď sa k nej približoval, bleskom náhlym postihnutý, polomŕtvy klesol na zem. Keď to miestodržiteľ uslyšal, dal hneď pannu ku sebe priviesť a pýtal sa jej o nešťastí, aké potkalo syna jeho. «Ženích, ktoréhožto nevestu on zprzniť chcel, zastihnul ho a potrestal», odpovedala sv. Anežka. «Jestliže ho uzdravíš», riekol k nej prokonsul, «budem veriť, že si ho ty neučinila nešťastným čarami svojimi». Panna na to pozdvihla oči k nebesám, modlila sa, a mladík prišiel k životu a vzýval Ježiša Krista. Miestodržiteľ ju chcel následkom toho na slobodu prepustiť, ale pretože ľud, kňazmi modlárskymi zbúrený, kričal: «Na smrť s čarodejnicou!» vydal ju zo strachu sudcovi Aspasiovi. Aspasius dal ju hodiť na horiacu vatru, avšak plameň sa jej panenských údov ani nedotknul. Vtedy rozkázal sudca vojakovi, aby jej hrdlo mečom svojím preklal. Krvácajúc z hlbokej rany klesla na zem, a duša jej čistá zasnúbila sa večne so svojím ženíchom, Ježišom Kristom. V ôsmy deň po jej smrti mesiačik rozostielal vľúdné svetlo svoje nad malou zahrádkou neďaleko Ríma, v ktorej príbuzní sväté telo mučenice pochovali; zkormútený otec a matka pospiechali k hrobu milovanej dcéry. Tu v žiari mesiačka zjavila sa im sv. Anežka s malým bielym baránkom na ruke, obklopená zástupom panien. Na pamiatku tohoto videnia žehnajú sa každý rok v kostole sv. Anežky dve malé jahniatka, z ktorýchžto vlny zhotovuje sa pallium pre arcibiskupov, ktoré im pápež posiela a ktoré je pás, tri prsty široký, červenými a čiernymi krížmi pretkávaný, aký arcibiskupi nosia cez ramená na prsiach prevesený, na znamenie plnosti úradu arcibiskupského. Poučenie. Od prastarých časov stála sv. Anežka vo veľkej úcte v Taliansku, v Španielsku a po celom Francúzsku; učitelia: sv. Ambróz, Hieronym, Augustín písali o nej, predstavujúc ju jakožto vzor nevinnosti. A vskutku niet nič krásnejšieho nad slabé dievča, ktoré vo víru pohanstva vo vernosti k Ježišu Kristu stálé ostáva, utratiac radšej život než nevinnosť. Aj ty preto, drahý čitateľu, hlboko cti túto čistú laliju, túto krásnu hviezdu na oblohe svätých; patri často v tvojom duchu na ňu a pováž, jak pekné a bohumilé je srdce čisté. «Blahoslavení sú čistého srdca, lebo oni Boha videť budú.» Ako sa to má s tebou, drahý čitateľu ? Ty vieš, že si na obraz Boží stvorený. Či obraz tento nezneucťuješ oplzlými rečami, myšlienkami, skutkami ? Ty vieš, že si vykúpený krvou Ježiša Krista. Či telesnými rozkošami nezabíjaš dušu svoju, dielo vykúpenia na zmar neuvádzaš ? No vedz aj to: «že nič nečistého nevojde do kráľovstva nebeského!» Modlitba. ktorú sa sv. Anežka pred svojou smrťou modlila. Všemohúci, všetkej úcty a poklony hodný Bože! Otče Pána našeho Ježiša Krista! velebím Teba, že som skrze tvojho jednorodeného Syna ušla hrozbám ľudí bezbožných. Hľa, čomu som verila, to teraz uzieram, čo som dúfala, to už mám a po čom som túžila, to objímam. Hľa, už prichádzam k Tebe, k Bohu jedine pravému, ktorý so Synom svojím, Pánom Ježišom Kristom a Duchom svätým žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen. |