| ||||||
Vincenc, jeden z najslávnejších mučeníkov Ježiša Krista, narodil sa v meste Saragosse vo Španielsku. Jeho zámožní rodičia dali ho dokonale vyučiť; zvlášte pod vedením biskupa Valéria znamenité pokroky robil vo vede spasenia i v umeniach svetských. Šľachetný mladík však, nadaný všetkými dobrými vlastnosťami ducha a tela, odtiahol sa od sveta. Radosti a pôžitky života, hry a zábavy zkazených súdruhov nemalý naň žiadneho vplyvu. Ešte mladistvý, lež bohatý na cnosti, zvlášť pre hlbokú známosť Píšem svätých, posvätený bol Vincenc za jáhna (diakona) biskupského chrámu, a tak prisluhoval kalich spasenia, kým nesmel piť z kalicha umučenia. O krátky čas splnomocnil ho biskup, aj slovo Božie miesto neho kázať. Vincenc zastával tento úrad s najväčšou horlivosťou; mnoho blúdiacich cestou nevery, mnoho neveriacich priviedol on mocným slovom svojím na cestu poznania pravdy a pravej cnosti. Istý otec cirkevný menuje mesto Saragossu domovinou svätých a mučeníkov; pretože tu veriaci za každého prenasledovania veľmi mnoho museli trpeť. Prenasledovanie kresťanov, ktoré roku 303 za cisára Diokleciana nastalo, podalo mnohým kresťanom aj v Saragosse príležitosť, krv svoju za Spasiteľa vyliať. V dejepise španielskych mučeníkov známy miestodržiteľ Dacian dal polapať všetkých biskupov a kňazov, a nútil ich obetovať falošným bohom. Medzi týmito bol aj Valerius a Vincenc. Dacian ich najprv dal moriť hladom a potom priviesť pred svoju súdnu stolicu a prehovoril k ním: «Odprisahajte sa, vy Nazarenci, obyčajov Ukrižovaného a obetujte bohom, ktorým sa klaňajú sami cisárovia.» Pretože biskup Valerius pre vysoký vek zreteľne nemohol mluviť, odpovedal miesto neho Vincenc: «Ty, súc kňazom smrti, klaniaš sa modlám z dreva a z kameňa, my však klaniame sa len Bohu života a svetla, Bohu jedine pravému a Synu Jeho Ježišu Kristu. Vaši bohovia sú nepohnuteľní, nemí, hluchí a slepí, vykresaní z kameňa, alebo uliati z kovu; vaši bohovia sú nečistí duchovia, ochrancovia zločinov a neprávostí, len nesmyselný klania sa im.» Na toto smelé vyznanie viery odsúdil miestodržiteľ biskupa Valéria do vyhnanstva, Vincenca však k najhroznejším mukám. Položili ho na škripec a nohy i ruky roztiahli mu takou silou, že údy jeho vymkly sa z klbov svojich, pri čom mu boky trhali železnými háky. Keď sa ho pri tomto mučení kati posmešne pýtali, ako sa mu ľúbi roztiahnutie údov, odpovedal im s úsmevom: «Dobre, lebo sa mi stalo, čoho som si žiadal.» Vincenc trpel zmužile a neustal, kati však ustali a ruky jejich skleslý umdlenosťou. Miestodržiteľ ich preto dal bičovať a tým k novej zúrivosti popudiť. Ako vyhladovaná zver padli oni teraz na svätého a trhali z neho mäso po kusoch. Mučeník však plný útechy nebeskej zvolal: «Mýliš sa, jestli sa domnievaš, že ma tým moríš, keď mučíš údy moje, ktoré jednúc zhniť musia; telo, ktoré ty mučíš, je ako nádoba hlinená, ktorá sa skôr-neskôr rozbije: vo mne však žije iný človek neviditeľný, ktorého netýkajú sa bolesti tela a ktorý sa ti posmieva, že ho dostihnúť nemôžeš. Keď miestodržiteľ videl, že takýmito mukami sv. Vincenca k zapreniu viery naviesť nemôže, chcel ho nútiť k tomu, aby vydal Písmo sväté k spáleniu. Nadšený však svätou horlivosťou odpovedal mu mučeník: «Oheň, ktorým sv. knihy spáliť chceš, Boh pre teba samého rozžal. O, bodajby zemský plameň upamätoval ťa na onen oheň, ktorým mestá Sodoma a Gomorrha zničené boly.» Nad zázračnou vytrvalosťou mučeníka zbľadol Dacian zlosťou a vztekom, dal ho na žeravý rošt položiť a rozpustenou masťou natreť, aby sa ho plameň tým viacej chytal, a do rán jeho dal nasypať soli, aby sa rozprúdily bolesti jeho. Ale všetko nič neprospelo; svätý Vincenc zostal verným Spasiteľovi svojemu. Tu ukrutník rozkázal, aby svätého vyznavača do tmavého žalára uvrhli a potrhané telo jeho na bodľavé črepy položili. Tu hladom a bolesťou mal svätec zahynúť. Ale, div Boží! verný mučeník Pána usnul sladko na svojom bolestnom lôžku, tak, j akoby na mäkkých perinách odpočinul; a anjelia sostúpili k nemu, oslobodili jeho nohy, na lôžko nastlali voňavého kvieťa, a keď precítnul, posilnili ho nebeským pokrmom a spievali s ním chválu a slávu Večnému. S úžasom videli strážci zlatú žiaru, slyšali spev zavznievať väzením mučeníkovým; tejto žiary, tohoto spevu nezabudli nikdy. Znenadála rozniesla sa zpráva o zázraku tomto a ľud odovšáď sa hrnul, aby videl velikého mučeníka a ho obdivoval. Boh však, ktorý verného služobníka už tu na zemi zázračným spôsobom vyznamenal, málo na to povolal ho k sebe do neba, aby mu korunu slávy položil na hlavu. To stalo sa 21. januára r. 304 alebo 305. Daciánovi to ešte nebolo dosť; ukrutník ten dal mŕtvolu svätého na pole vyhodiť, aby tam dravým zverom a vtákom slúžila za pokrm. Zver však ostýchala sa dotknúť sa tela svätého, áno jeden krkavec ho pred ľutým vlkom hájil. Hodili preto mŕtvolu do mora v koši, kamením obťaženom: avšak koš priplavil sa s kamením i s telom ku brehu. Nábožní kresťania vzali telo sväté a tajne ho pochovali. Neskôr vystavili na tom mieste kresťanskú kaplnku, potom veľkolepý kostol. Poučenie. Jak hrozné bolesti musel sv. Vincenc trpeť! On ich však trpezlive znášal, oči svoje obracajúc k nebesiam. Bolesti, nemoce môžu tiež taký stupeň dosiahnuť, že v nich z ňadier utrápeného mimovoľne vydierajú sa hlasné ponosy. Nespravodlivo by bolo, takéto ponosy bez výnimky za netrpezlivosť považovať; ba bolo by to proti prirodzenosti a náboženstvu, bolo by to, ako bezcitnosť za cnosť vyvyšovať. Nemocní smia sa ponosovať vo svojich bolestiach, nesmia ale byť netrpezliví a výkrikami svojimi reptať proti Pánu Bohu. Drahý kresťane! keď na teba dopustí Boh nemoc, s nesmiernymi bolesťami spojenú, keď ti trápenia choroby ťažko je znášať, rozpamätaj sa: 1) na sv. mučeníkov. Títo nikdy, ani pri pohľade na nástroje mučenícke nepovedali: toľké bolesti nie sme vstave zniesť. Oni sa nikdy nežalovali, lež podávali telo svoje úd za údom katom. Uprostred najväčších múk chválili a velebili Boha. A kto im dodával toľko zmužilosti? Spasiteľ Ježiš Kristus, ktorý bol pri nich a s nimi trpel. Ten istý Spasiteľ Ježiš Kristus, ktorý aj teraz všetkým ťažko nemocným podáva pomoc svoju; 2) na to, že Boh človekovi nikdy toľko neukladá, koľko človek ukladá sám sebe. Človek mnoho môže, keď chce a keď sa o to jedná, aby zadosť učinil svojim rozličným náklonnosťain a náruživosťam. Alebo sú snáď práce, starosti a prebdené noci skupáňa a chlipníka, vysoko-myseľníka a pomstlivca menej obťažné a trápné, než bolesti zimničné ? Keď teda náklonnosť a náruživosť toľkej sily dodávajú človekovi, že i najväčšie neresti ľahko znáša, malo by náboženstvo, viera v pravého Boha a Jeho dobrotivú prozreteľnosť, menej účinkovať na srdce človeka ? Modlitba. O Bože! ktorý si dal sv. Vincencovi dar sv. trpezlivosti, popraj i mne v nemoci a v trápeniach, v bolesíných stratách a zkúškach svätej trpezlivosti, abych buď posilnený, buď polepšený zo zkúšky trápnej vyšiel a prisľúbenej odplaty dosiahol. Amen. |