| ||||||
| V prvom století kresťanstva žil muž, ktorý ostatných kresťanov svätosťou svojou tak prevyšoval, ako v obci veža nad ostatné stavania sa vypína. Muž ten bol sv. Polykarp. Medzi 7 biskupmi alebo predstavenými obcí kresťanských v malej Asii bol sv. Polykarp len jediný, o ňomž Spasiteľ v tajnom zjavení t^ najkrásnejšie svedectvo vydáva. Hovorí totiž o ňom, že hoc práve je chudobný, bohatý je na cnosti a milosti, a že mu daná bude koruna života. Sv. Polykarp bol žiakom sv. Jána, od ktoréhožto vysvätený bol r. 96 za biskupa Smyrnenského. Kresťania obce jeho milovali ho nad mieru a úcta ich k nemu šla tak ďaleko, že si to za najväčšie šťastie pokladali, keď mu mohli čo i len obuv s nôh vyzuť a pri tom tela jeho sa dotknúť. Sv. Polykarp s najväčšou horlivosťou bdel nad čistotou viery; každé odchýlenie sa od učenia Ježišovho a apoštolov bolo mu najväčšou ohavnosťou. Neúnavne pracoval na obrátení Židov a pohanov, a v skutku veľmi mnohých na kresťanskú vieru obrátil; lebo kázanie jeho bolo rýdze slovo Božie, ktoré hlboko do sŕdc neveriacich vnikalo a bludy a temnosti zapudilo. Polykarp už bol veľmi staručký, keď roku 166. tuhé prenasledovanie kresťanov v Asii vypuklo. Pohani zvlášte žiadali, aby Polykarp pred súd postavený bol, pretože, ako tvrdili, on je tomu na príčine, že toľko ľudí na kresťanskú vieru prestupuje. Polykarp chcel síce v meste ostať, ale konečne povolil žiadosti veriacich, ktorí ho prosili, aby mesto opustil a odobral sa na vonkovské sídlo, neďaleko od mesta ležiace, a tam modlil sa vo dne i noci za všetkých kresťanov na zemi. Tu sa mu raz zazdalo, ako keby poduška, na ktorú sklonil hlavu svoju, plameňom sa bola chytila; na čo predpovedal, že za živa spálený bude. Pohania bedlive pátrali po ňom a napokon nalezli ho po troch dňoch. Keď sa pohanskí vojaci približovali k jeho bydlisku, Polykarp mohol ešte pobočným dvorcom utiecť; on to však neučinil, ale povedal: nech sa stane vôľa Pána. Išiel na to vojakom v ústrety, dal im predložiť pokrmu a nápoja a prosil ich, aby sa mu dovolili pomodliť; i tu sa modlil celé dve hodiny, modlil sa za všetkých známych, za dobrých i za zlých a za celú cirkev. Na seba myslel najmenej. Mnohí z vojakov vidiac modliť sa svätého, ľutovali, že k jeho zajatiu dali sa upotrebiť. Po skončenej modlitbe vojaci posadili Polykarpa na osla a viedli ho k mestu. Na ceste stretli sa s Herodesom, ktorý s otcom svojím na voze sa viezol. Títo dvaja úradníci miestodržiteľovi pojali starca na vôz a namluvali ho, aby sa zrieknul Krista, a tak si zachoval život; on z počiatku neodpovedal na ich reči, keď však i ďalej dorážali na neho, riekol konečne: «Neučiním to, čo mi radíte.» Na čo sa títo tvrdými slovy oborily na neho a shodili ho s voza, tak že si nohu urazil. On však, jakoby sa mu nič nebolo stalo, odhodlane kráčal, vedený k závodišťu. Závodište, ináč amfitheater, bolo veliké, obyčajne do kruhu stavané, divadlo bez strechy, kde sa dostihy vydržiavaly, odbývaly zápasy ľudí i zvierat a kde sv. mučeníci mučení boli. Tu ich naťahovali na škripce, pálili, stínali. Celý priestor tohoto divadla posypaný bol pieskom; na prostriedku stála socha modly a okolo nej sedely na sedadlách pohanské vrchnosti. Keď Polykarp do amfitheatra vchádzal, ozval sa nad ním hlas z neba: «Len smele a neústupne, Polykarpe!» Hlas tento slyšali prítomní kresťania. Keď ho doviedli pred miestodržiteľa, tento riekol k nemu:«Potup Krista a prepustím ťa.» Na čo svätý odpovedal: «Sesťaosemdesiat rokov slúžim Kristu a On nikdy nič zlého mi neučinil; jakoby som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil ?» Sudca, rozhorčený nad týmto, hrozil mu: «Dám ťa dravým zverom predhodiť, jestli sa ináč nerozmyslíš!» — «Daj ich vypustiť,» odvetil mu svätý, «môj dobrý úmysel na zlý zmeniť nemôžem!» — «Jestli nepopustíš, dám ťa hodiť do ohňa, tam zkrotneš!» hrozil mu miestodržiteľ. Svätý mu však pokojne odvetil: «Hrozíš mi ohňom, ktorý len za chvíľu horí a potom zhasne; znáš-li však ten večný oheň, ktorý pre bezbožníkov prichystaný je ? Čo však meškáš ? Rob, čo sa ti ľúbi.» Zástup pohanov a Židov, ktorí zvlášte nenávideli svätého, vidiac, že Polykarp neustále Krista vyznáva, žiadal, aby bol za živa spálený. Sudca vyhovel žiadosti jejich a odsúdil Polykarpa na smrť skrze oheň. Židia a pohania pospiechali ihneď drevo na hranicu snášať. Keď hranica hotová bola, svätý složil so seba pás a vrchné rúcho, vyzul si obuv, dal si trpezlive ruky za chrbtom sviazať, vystúpil na hranicu a pozdvihnúc oči k nebesám, modlil sa: «Bože, Pane všemohúci, Otče milého a požehnaného Syna, Ježiša Krista, skrze Nehož sme obdržali milosť, že Teba známe; Bože anjelov a síl každého stvorenia a všetkého pokolenia spravodlivých, ktorí obcujú pred tvárou Tvojou: velebím Teba, že si ma hodného učinil tohto dňa a tejto hodiny, kde k počtu mučeníkov Tvojich mám pripočítaný byť a že sa mi dostalo šťastia, podiel mať na kalichu Pomazaného Tvojho. Preto žehnám a blahorečím Tebe, o Bože môj! skrze večného Ježiša Krista, premilého Syna Tvojho, ktorý v jednote Ducha svätého s Tebou kraľuje teraz i vždycky, až na veky vekov. Amen.» Sotva skončil svätý reč svoju, zapálili hranicu. Tu sa však udal zázrak podivuhodný. Plameň, do výšky šľahajúci, klenul sa ako oblúk okolo tela svätého, ako plachta vetrom nadutá, on však stál v prostred ohňa bez toho, žeby sa ho plameň bol dotknul. Telo jeho ale vyzeralo ako striebro alebo zlato, v ohni žeravé; pri tom šírila sa ľúbezná vôňa, ako keď sa temian alebo vzácne korenie páli. Pretože sa oheň svätého nedotýkal, rozkázal sudca katovi, aby ho kopijou prebodnul, na čo z tela jeho taký prameň krve sa vyprúdil, že ním plameň uhasený bol. Kresťania by radi boli mŕtvolu Polykarpa oratovali z ohňa, ale pohania a Židia zo závisti nahovorili miestodržiteľa, aby ju dočista dal zpáliť; veriaci teda len neskôr sobrali zpálené kosti, a majúc ich za drahocennejšie nad zlato a drahokamy, složili ich na slušnom mieste, aby tam výročný deň jeho mučeníctva slávili. V meste Smyrne však stojí až po dnes malá kaplička, v ktorej nachádza sa hrob sv. Polykarpa. Poučenie. «Šesťaosemdesiat rokov som slúžil Kristu a On nikdy nič zlého mi neučinil, ako by som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil ?» Slová tieto vpísané by maly byť ohnivým písmom do srdca každého kresťana. Kresťanský čitateľu! Boh ti nič zlého neučinil. Alebo povedz, čo ti učinil zlého ? «Ľudu môj, čo som ti učinil ? a čím som ťa obťažoval ? vydaj svedectvo proti mne.» Takto sa ťa táže sám Pán. I čo mu odpovieš ? Tvoje svedomie ti samo hovorí, že ti Boh nikdy nič zlého neučinil, ba že ti nesčíselné dobrodenia jak na tele, tak i na duši preukázal. Ako ho teda môžeš tak často a tak veľmi obrážať ? Keby si mal človeka, ktorému si mnoho dobrého preukázal, tento však, zapomenúc na tvoje dobrodenie, obrážal by ťa bez prestania, to by si sa bez pochyby ponosoval: ako som si to od tohoto človeka zaslúžil ? Toľko dobrého som mu urobil, a on mi dobré odpláca zlým. Či to nie je neslýchaná nevďačnosť? — Avšak povedz: ako si toho Boh od teba zaslúžil ? Či ti on menej dobrého preukázal, ako ty onému človekovi, na ktorého sa ponosuješ ? No hanbi sa pred dobrotivým Bohom a oplakávaj svoju nevďačnosť, ktorú si mu dosiaľ preukazoval; chráň sa však, aby si sa jej napozatým viným neučinil. Neobrážaj na budúcnosť najväčšieho dobrodinca svojho, lež chváľ a zvelebuj ho; a jestli popudzuje ťa zlý duch, aby si ho obrazil hriechom, odpovedaj mu: «Toľké časy slúžim Kristu. a On nikdy nič zlého mi neučinil, ako by som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil ! Modlitba O Ježišu, Synu Boha živého! popraj mi milosti, abych sa Ťa vždy verne pridržal; volím radšej umreť, než Teba, Boha večného, nejakým hriechom obraziť. Amen. |