| ||||||
| Svätý patriarcha Ján všetkým právom nazýva sa otcom chudobných, preto že bol nad mieru láskavý a dobrotivý ku všetkým biednym a opusteným. V meste Armathe, na ostrove Cypre, sa narodil, v mladom veku svojom vstúpil do stavu manželského; avšak veľmi skoro stratil manželku i dietky svoje. Táto veľká strata pohnula ho k tomu, aby sa odriekol sveta a žil jedine Bohu, Ježišu Kristu. Svoje značné imanie rozdal chudobným, aby tým snadnejšie dokonalosti dojsť mohol. Pretože mu skutočne na tom záležalo a on aj horlivo pracoval na spasení duše svojej, preto rýchle dosiahol veľký stupeň svätosti, pre ktorú na dôstojnosť biskupskú a patriarchálnu v Alexandrii pozdvihnutý bol. Sotva nastúpil úrad biskupský, svolal k sebe všetkých otcov chudobných cirkvi svojej a v prítomnosti shromaždeného ľudu, takto k ním prehovoril: «Bratia moji! nie je slušno, aby sme o niečo iného väčšiu starosť mali, než o Spasiteľa Ježiša Krista. Iďte preto po celom meste a spíšte mi všetkých pánov mojich, ani jedného nevynímajúc. I keď sa ho otcovia, ktorýmžto starosť o chudobných sverená bola, s podivením pýtali, akí by to boli pánovia? odpovedal im: «Ktorých vy nazývate žobrákmi a chudobnými, tých ja nazývam pánmi, a držím ich vskutku za takých, preto že nám oni do neba pomôcť môžu.» Na žiadosť svätého spočítaní boli všetci chudobní v meste — počtom 7500, ktorým všetkým prisľúbil, že sa bude starať o nich ako otec. Po svojom vysvätení za biskupa rozdal kláštorom a špitálom 8000 kusov dukátov, ktoré našiel v pokladnici cirkvi svojej, a všetky svoje dôchodky určil chudobným. Jeho sluhovia ho od toho odhovárali, on ich však odkazoval na prozreteľnosť Božiu a sdelil im nasledujúce videnie: Keď mi bolo ešte len 17 rokov, videl som raz vo snách pannu nad mieru ľúbeznú, ktorá zatemňovala slnce bleskom svojím a krásou prevyšovala všetko, čo som kedy videl. Táto panna stála u lôžka môjho a dotkla sa mňa útlo prstami, tak, že som sa prebudil. V strachu, že som videl pannu u lôžka svojho, poznačil som sa znamením sv. kríža a prehovoril som: «Kto si ty, a ako si sa mohla opovážiť vojsť do izby mojej ?» Ona však mala na hlave korunu z ratolestí olivových a prívetive sa mi dívala do očú; konečne ľúbezne sa usmejúc oslovila mňa takto: «Ja som prvorodená kráľova, chceš-li si mňa vyvoliť za priateľkyňu, dovedem ťa pred obličaj Najvyššieho; lebo u Neho nikto nemá takej moci ako ja. Ja som to učinila, že On na svet sostúpil a človečenstvo vykúpil.» Po týchto slovách zmizla. Keď som opäť k sebe prišiel, poznal som, že to bolo videnie «milosrdenstva»; preto mala panna tá hlavu svoju ovenčenú ratolesťami olivovými. Na to som sa obliekol a odobral sa do kostola, lebo sa už zardievala zora ranná. Na ceste stretol mňa jeden z bratov, ktorý bol na polo zmrzlý a triasol sa zimou. Hneď som zvliekol plášť svoj a dávajúc ho zkrehlému, pomyslel som si: Z tohoto chcem poznať, či je to videnie, ktoré som mal v noci, pravé alebo klamné. A v skutku, ako som došiel do kostola, tu sa mi predstavil ktosi v rúchu sňahobielom, dal mi mešec so 100 striebornáky a povedal: «Vezmi braté! a rozdávaj dľa ľúbosti.» — Ja, vezmúc mešec, vrátil som sa k bratovi na polo zmrzlému, abych mu tie peniaze doručil, lebo som videl, že ich potrebuje, nebolo ho však viac nikde videí Z tohoto som poznal, že videnie moje nebolo klamné, lež v skutku videnie milosrdenstva. Čo dobrý Ján vo snách videl, to nosil v srdci svojom. Milosrdenstvo jeho k chudobným neznalo žiadnych medzí. On sám stal sa chudobným, aby rozdávať mohol chudobným. Keď i sám trpel núdzu, celú svoju dôveru kládol v dobrotu božskú, a preto žiadneho núdzneho neodpravil, keby bol aj koľkokrátkoľvek prišiel. Milosrdná láska jeho nevsťahovala sa však výlučne na podporovanie núdznych, lež i na všetko, čo bolo k pokoju a k spaseniu. Vždy sa zaujímal cti blížneho. Pomluvy a opovážlivé posudky mal v najväčšej ošklivosti. Pomluvač nesmel nikdy do jeho domu. Slyšal-li o nepriateľstve, hneď všetko vynaložil, aby spor vyrovnal. Istý veľký pán nechcel odpustiť svojmu nepriateľovi. Aby ho k smiereniu pohol, dal ho k sebe zavolať a povedal mu, aby šiel s ním k omši svätej. Keď sv. Ján prišiel k modlitbe Pána (Otče náš), ktorú sa tenkrát pri omši sv. s kňazom všetci veriaci na hlas modlievali, pri slovách: Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame» — zamlčal sa, obrátil sa od oltára k onému veľkému pánovi a napomenul ho, aby o slovách týchto rozmýšľal. Nesmierlivec prekvapený týmto výjavom, vrhnul sa svätému k nohám a sľúbil, že sa s nepriateľom smieri, čo i učinil. Takto vykonával sv. Ján lásku k blížnému, takto bol pravým učedelníkom Ježíšovým. Najkrásnejšie svedectvo o jeho láske k chudobným podáva nám jeho záveť (testament), ktorú na smrteľnej posteli skrze pisára písať dal: «Ja Ján, sluha, lež pre veľkú dôstojnosť kňazskú, ktorú mi Boh dal, slobodný, ďakujem Tebe, o Pane a Bože môj, že si mňa biedneho v tom vyslyšal, aby pri mojom skonaní nebolo viacej po mne nalezeno, než tri pätáky. Keď som do paláca biskupského prišiel, našiel som tam do 80 centov zlata; čo mi však priateľa Kristovi darovali, bolo viacej, než kto spočítať môže. Toto všetko pokladal som za majetok Najvyššieho a vrátil som to jeho chudobným. Pretože však ostávajú po mne ešte tri pätáky, posledná moja vôľa je, aby aj tie chudobným boly darované. Takéto milosrdenstvo odmenil Boh vernému sluhovi spôsobom najkrásnejším. Keď roku 619 cestoval do Carihradu, zvestoval mu Pán príchod smrti jeho, na čo svätý pobieral sa na ostrov Cyper, kde v mestečku Armathe, rodisku svojom, dokonal beh života svojho. Pred jeho smrťou zjavil sa mu jasný mládenec so zlatou palicou pútnickou v ruke, prehovoriac k nemu: «Pospiechaj, lebo Kráľ kráľov ťa očakáva.» Keď svätý umieral, videl v Alexandrii istý sv. muž, menom Sabina, vo vytržení, ako patriarcha Ján s rozžatou sviecou v ruke, v prôvode celého duchovenstva zo svojho palácu vychádza, a ako ho víta milostná Panna, ktorá skvelejšie žiarila než slnce a ktorejžto hlava ovenčená bola ratolesťmi olivovými. Takto sa splnilo na sv. Jánovi, čo mu v jeho mladosti sľúbilo božské milosrdenstvo: «Chceš-li mňa za priateľkyňu mať, uvediem ťa pred obličaj najvyššieho Kráľa.» Telo svätého pochovali na ostrove Cypru v Armathe, odkiaľ po dlhom čase prenesené bolo do Carihradu. Sultán turecký daroval pozdejšie sv. pozostatky Matejovi, kráľovi uhorskému, ktorý ich k verejnej úcte v kaplnke kráľovského palácu v Budíne vyložil. Ztadiaľ preložené boly do kláštora paulinského v Mariethali roku 1530, odkiaľ v tom istom roku na rozkaz Ferdinanda I. preniesli ich do Prešporku. Tu složené boli v pokladnici sborného chrámu sv. Martina a len raz v roku, v deň 12. novembra, vystavené bývalý k verejnej úcte; tu kniežatá a biskupi navštevovali svätého, ktorého milosrdenstvo dosť obdivovať nemohli; až napokon kardinál Peter Pázmány, arcibiskup ostrihomský, roku 1632 preložil telo sv. Jána Almužníka do svätiny chrámu, kde k tomuto cieľu na strane epištolnej vystavil oltár, pred ktorým vždy lampa horeť musela. Veľkolepá to bola slávnosť Boli tu prítomní tí najvyšší hodnostári, duchovní a svetskí, a ľudu toľká sila, že vo veľkom chráme nebolo mu miesta. Kanonici sami bdeli celú noc pri pozostatkoch svätého, načo na druhý deň, totiž 23. januára, nasledovala kázeň nemecká a slovenská a potom slávnostná omša svätá, ktorú konal sám kardinál-arcibiskup Pázmány. Sto rokov boly sv. pozostatky na tomto mieste v svätyni složené. V roku 1732 Imrich Esterházy, arcibiskup ostrihomský, dal na severnej strane kostola vystaviť krásnu kaplnku, na ktorejžto oltár pozostatky sv. Jána dňa 26. októbra prenesené boly a kde spočívajú až po dnešný deň. Poučenie. Keď jednúc, kresťanská dušo! ležať budeš na smrteľnej posteli; keď plná strachu a úzkosti pohliadať budeš do temnej budúcnosti, večnosti; keď povážiš, že sa aj ty budeš museť snáď už o nedlho presťahovať a predstaviť pred súdnu stolicu Božiu: zaiste si budeš priať, aby si mala na tejto ceste niekoľko priateľov, ktorí by ťa vyprevádzali a ku pomoci ti prispeli. Nikto však nepôjde s tebou, dušo kresťanská! Ani príbuzný, ani priateľ, ani otec, ani matka; musíš ísť sám, celkom sám: o jak ti to bude trpké a horké! Avšak poteš sa, ja ti poviem o jednom dobrom priateľovi, ktorý ťa vyprevadí na tejto ťažkej ceste; ktorý ťa poteší, posilní; ktorý ťa dovede až pred samú súdnu stolicu Božiu; ktorý ťa tam zastane a neodstúpi, až ti vymôže milosť a smilovanie. Vieš, kto je ten dobrý priateľ? To je almužna. O tejto je písané: «Blahoslavený je, kto si spomne na chudobného, v deň nešťastia vyslobodí ho Pán.» (Žalm 40, 20.) «Dávaj almužnu z imania svojeho a neodvracaj tvár svoju od žiadneho chudobného, lebo tak sa stane, že ani od teba neodvráti Pán tvár svoju.» (Tob. 4, 7.) «Almužna vyslobodzuje od smrti, ona je, ktorá očisťuje od hriechu a pôsobí, že dôjdeš milosrdenstva a života večného.» (Tob. 12, 8, 9.) Nemysli si však, že môžeš almužnu dávať a pri tom hrešiť, a že ti Boh za tvoju almužnu všetko odpustí. Sv. Augustín vraví, že tomu musíme ináč rozumeť a síce: Kto dáva almužnu, tomu Pán Boh ľahšie udeľuje tej milosti, aby seba poznal, pokánie činil a tak odpustenia hriehov dosiahol. Almužna nám ďalej zmierňuje trest u Boha a rozmnožuje imanie a majetok; lebo kto rád dáva, tomu Pán Boh ešte viacej požehnáva. Napokon, čo sme dali chudobným, Spasiteľ to tak považuje, ako by sme to boli dali jemu samému. Ostatne máš vedeť, že almužnou nie sú len peniaze, lež každý telesný a duchovný skutok milosrdenstva. Preto začni hneď dnes a podaj almužnu nejakému chudobnému; vyhľadávaj chudobných, lebo mnohí sa hanbia žobrať a radšej trpia tú najväčšiu núdzu. Čo dáš na almužnu, to ti vždy ponese veľké úroky u Pána Boha. Modlitba. O Ježišu, priateľu chudobných, vlej do srdca môjho lásku k núdzu trpiacim, abych tým dosiahol tvojho zaľúbenia a zachoval od smrti dušu svoju. Amen. |