Slávou a počestnosťou korunoval si ho, dal si mu vládu nad dielami svojich rúk, Pane.

Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil[1] a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy...


[1] Človek, i keď je nepatrný svojím zjavom, je veľký - jeho veľkosť je od Boha: "Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov." Človek je nekonečne menší od Boha, veď je jeho tvorom, ale je väčší než všetko viditeľné stvorenstvo, lebo má dušu, teda má rozum a slobodnú vôľu.

Učinil si ho málo[1] menším od anjelov: slávou a dôstojnosťou si ho korunoval.[2] A ustanovil si ho nad dielo rúk svojich.[3]


[1] Časne, asi za krátky čas.
[2] Dávid prirovnáva stav uponíženia a vyvýšenia rovnakej ľudskej prirodzenosti. (Chrys., Cyr., Aug.) Kristus sjednocuje ľudskú prirodzenosť s božskou osobou a ľudia dostali moc stať sa dietkami Božími, údami mystického tela Kristovho. Poneváč Kristus vzal na seba najväčšie uponížeme až na kríž (Fil, 2, 8-11.) a bol najvyššie povýšený (II. Kor. 15, 25.), preto sa slová žalmu obzvláštne na neho vzťahujú.
[3] I. Mojž. 1, 28.