Zeme Českú, Poľskú a Uhorskú, ktoré si po niekoľko vekov jedna druhej dávaly kráľov a mnoho na vzájom si pomáhaly i škodily, prvý sväzkom sv. viery spojil sv. Vojtech; preto ho tie zeme jednako radi si ctia a spomínajú.
Dnešný svätec narodil sa v Čechách r. 956 z otca Slavníka, kniežaťa Libického, a matky Strezislavy, a dostal pri krste meno Vojtech. Starodávny jeden spisovateľ napísal o nich: «Dobrý bol otec; lepšia bola matka; najlepší bol syn, ktorý sa z nich narodil.» Otec chcel syna venovať stavu vojenskému, preto i nazval mu meno Vojtech útecha vojska. A Vojtech i stal sa vojakom, lenže vojakom Kristovým, kňazom a horlivým apoštolom Pána. Keď raz malý Vojtech veľmi ťažko onemocnel, učinili zbožní jeho rodičia sľub, že, ozdravie-li, zasvätia ho službe Pánovej; a Boh zachoval im dieťa na žive. Najsamprv vychovávala malého Vojtecha sama matka, a v početných potom náukách vyučoval ho výtečný kňaz Radla, pozdejšie pomocník jeho v prácach apoštolských. Neskôr na vyššie učenie poslali ho do Devína (Magdeburgu) do slávnej školy biskupskej, kde si ho arcibiskup Adalbert natoľko zamiloval, že mu pri birmovke dal svoje meno Adalbert; odtiaľ menujú Nemci nášho svätého Adalbertom, krajania však jeho Česi, ako i my Slováci píšeme ho po krstnom mene Vojtech. Odbaviac v Devíne školy, vrátil sa domov a tu Detmar, prvý biskup pražský, vysvätil ho za kňaza.
Cnosť a svätosť Vojtechova známa bola všetkému ľudu, a preto, keď biskup Detmar zomrel, jednohlasne, bár proti svojej vôli, zvolený bol za biskupa pražského. Keď mu prišli priatelia blahoželať, riekol im vážne: ' Infulu na hlave a berlu v ruke nosiť nie je ovšem ťažké; avšak strašná je myšlienka na prísny počet pred Bohom.» Potom šiel za cisárom nemeckým do Verony v Itálii, kde bol za biskupa potvrdený a od arcibiskupa mohučského i vysvätený. Mladý biskup (mal vtedy sotva 30 rokov) oplýval najkrásnejšími vlastnosťami ducha i srdca: šľachetnosť, bohatstvo i krásu poskytoval mu rod i príroda; učenosť a obratnosť vydobyl si svojou usilovnosťou, dobrotu a lásku vliala mu do srdca milosť Božia. Hľadel byť pravým následníkom apoštolským, biskupom dľa predpisov sv. Pavla. Z dôchodkov biskupských podržal pre seba len štvrtinu, všetko ostatné venoval chrámom a chudobným. Horlivé kázaval, modlieval sa a zajatých od pohanov vykupoval. Hneď na druhý rok svojho biskupského úradu (984) konal cesty po rozsiahlom biskupstve pražskom, ku ktorému vtedy patrily i Morava, Sliezsko a náše horné Uhorsko. Čo v týchto krajinách sv. apoštolovia Cyrill a Method boli rozsiali: to Vojtech vzkriesil a upevnil. Na cestách sprevádzal ho niekdajší jeho vychovateľ Radla, a s ním navštívil v Ostrihome i uhorského vojvodu Gejzu, ktorý už bol kresťanom. Gejza úctivé prijal sv. Vojtecha, ktorý s pomocou Rádiovou obrátil na vieru kresťanskú mnoho magnátov a občanov uhorských, ba pokrstil i syna Gejzovho, Štefana, ktorý sa stal neskôr prvým kráľom uhorským a po smrti vyhlásený bol za svätého. Z Ostrihomu šiel Vojtech do Krakova, kde národu poľskému hlásal učenie Krista Pána, a odtiaľ vrátil sa do sídelného mesta svojho, do Zlatej Prahy. Tu mu však ztrpčovaly život a úrad všelijaké nemravy. Panstvo nechcelo sa odriecť mnohoženstva, kňazi manželstva, ľud nechcel, ako náleží, svätiť nedele a sviatky; mnohý zastaralý blud, mnohý obľúbený zvyk panoval ešte medzi ľudom, a pohania sužovali kresťanov. Nad tým krvácalo srdce verného biskupa, a počalo ho znepokojovať i svedomie; zdálo sa mu, že sa nedarí dielo Božie preto, že on je biskupom; iný že by mohol na jeho mieste viac vykonať. I ustálil sa na tom, že pôjde do Ríma a, privolí-li pápež, vzdá sa úradu biskupského. Roku 989 vybral sa s najmladším svojím bratom Radimom, s vychovateľom Radlom a s druhými priateľmi do večného mesta, kde od pápeža skutočne vyprosil si dovolenie, opustiť biskupstvo. Sprievodcovia jeho vrátili sa do Čiech, on však konečne i s bratom Radimom vstúpil do kláštora sv. Bonifácia na hore Aventinskej v Ríme.
Kto ho videl na stolci biskupskom, videl vzor biskupa; kto ho pozoroval ako reholníka, videl v ňom vzor reholníka. Nebolo v kláštore tak nízkej práce a služby, ktorú by ochotne nebol vykonával syn českého šľachtica, slávny biskup pražský: zametával kláštor, umýval kuchyňské náčinie, nosieval drevo i vodu. Nikto z ostatných reholníkov netušil, že ponížený brat Adalbert bol biskupom, bol synom rodu kniežacieho; jediný opát mal o tom známosť a obdivoval pokoru Vojtechovu. — Staré je príslovie: máš ma, neznáš ma, nemáš ma, znáš ma. I Česi teprv potom poznali, čo im bol Vojtech, keď ho zíratili. Šľachetnejší v národe zatúžili po ňom, i vypravili posolstvo do Ríma k pápežovi s prosbou, aby im naspäť poslal sv. Vojtecha. Pápež uznal žiadosť tú za slušnú, a pretože jednalo sa o tom na synode, riekol k shromaždeným otcom: «Dáme im naspäť, čo si spravodlivé žiadajú, ačkoľvek stanúc sa synmi nezdarnými, neboli viac hodní dobrého otca. Ale dáme im ho pod podmienkou: Budú-li poslúchať verne, nech si ho majú; nebudúli však chceť odvrátiť sa od navyklých nerestí svojich, — nech tento miláčik náš odíde od nich.»
Po piatich rokoch vrátil sa teda Vojtech do Čiech, kde bol s nevýslovnou radosťou uvítaný a všetko mu sľubovalo, že ho vo všetkom budú poslúchať. Vojtech s novou horlivosťou dal sa do Vojtech' práce apoštolskej; ale Česi skoro zabudli na svoje sľuby, a žili zase ako predtým, viac pohansky nežli kresťansky. Okrem toho neprestávali ho sužovať Vršovci, nepriatelia rodu Slavníkovského. Vojtech klesal duchom, i uchýlil sa zase do kláštora v Ríme. Však ale cisár Otto III. neprestával prosiť pápeža, aby rozkázal Vojtechovi, vrátiť sa do vlasti. Pápež vyhovel žiadosti cisárovej, prikázal Vojtechovi, aby sa vrátil do svojej domoviny, dovolil mu však, že, nebudúli ho Česi poslúchať, môže odísť hlásať evanjelium pohanom. Medzitým toho istého roku, keď sv. Vojtech po druhý raz do Čiech sa vracal, pozabíjali Vršovci na Libici z pomsty celú jeho rodinu (piatich jeho bratov i so ženami a deťmi) a podráždili proti nemu i vojvodu a ľud. Sv. Vojtech, dozvediac sa o tom, keď prišiel na hranice, vypravil do Čiech poslov s otázkou: Chcúli ho ešte mať za biskupa? Odpoveď dostal, jakú očakával: že ho nechcú, lebo žeby neprišiel pre ich spasenie, ale aby sa na nich vypomstil za pobitých bratov. Vtedy riekol sv. Vojtech: «Ježišu dobrý, odo dneška som všetek tvoj.» I odišiel do Poľska.
Toho času bojoval poľský vojvoda Boleslav Chrabrý s Prusy, ktorí boli ešte pohanmi. Týmto tedy umienil si sv. Vojtech v sprievode Radima a kňaza Benedikta ísť hlásať evanjelium Kristovo. Avšak Prusi nechceli ani počuť sv. Vojtecha, lež vyháňali, prenasledovali ho, ba i smrťou sa mu vyhrážali. Sv. Vojtech odhodlal sa teda, že pôjde k Slovanom Luticom zvestovať Krista Pána. Však ale prv, než z Pruská odišiel, zomrel smrťou mučeníckou. Keď totižto i s pomocníkami svojimi odpočíval na poli Romovom, pohanom svätom, prepadli ich Prusi, poviazali, a sv. Vojtecha, modliaceho sa, prebodli kopijou; to stalo sa 23. apríla 997. Sväté telo mučeníkovo vykúpil vojvoda poľský za veľké peniaze a slávne ho dal pochovať v Hnezdne. Radimovi i Benediktovi podarilo sa zo zajatia pruského ujsť, a Radim stal sa potom prvým arcibiskupom v Hnezdne. Vychovateľ však sv. Vojtecha Radla, kláštorským menom Anastás, stal sa najprv biskupom v Kaloči a potom arcibiskupom v Ostrihome.
Poučenie.
Bol v kráľovstve poľskom muž zo starého, šľachtického rodu, ktorý vo veľkej vážnosti a vo vysokom veku len nedávno (okolo roku 1840.) z tohoto sveta sa odobral. Tento muž rozprával zo svojho života nasledujúci príbeh: «Už som bol ďaleko dospel v rokoch, keď som mal raz divný sen. Zdáío sa mi, ako bych bol povznesený do nejakej vysokej, ku podivu krásnej, ale mne docela neznámej krajiny. Tam som uzrel veľké množstvo postáv nebeských, ktoré všetky písaly s najväčšou rýchlosťou. Pristúpiac blížej k jednému z týchto neobyčajných mužov, tážem sa ho, čo sa to tu tak pečlive zapisuje ? My sme anjeli Boží, odpovedal muž, a zapisujeme na týchto listoch do knihy života dobré skutky ľudí, na zemi žijúcich. Ja, chcejúc sa dozvedeť, ako to asi s mojimi zásluhami o večnosť vyzerá, šepnem anjelovi, či by nebolo možné pozreť sa na môj list? Prečo nie, odpovie on, a vyhľadajúc z pomedzi ostatných ten môj, podá mi ho. Ale ako som ustrnul, alebo lepšie rečeno, aký strach ma pojal, keď som na celom listku len 2—3 riadky uzrel. Je-li to možná? zvolám uľaknutý; ja bych teda nemal skoro žiadnych zásluh pre život večný? Veď som sa toľko napracoval menovite pre vlasť, áno i obety mnohé jej k vôli priniesol! Priateľu, odvetil mi anjel, na tieto listy, z ktorých sa skladá kniha života, nepíše sa, iba to, čo ľudia pre Boha a z lásky k nemu činia. V tom som sa prebudil.»
—A prebudil som sa nie len zo sna, lež aj zo svojej dosavádnej ľahostajnosti ohľadom na život večný.
Kiežby sme i my sa prebudili a pečovali o «tie veci, ktoré s hora sú, kde Kristus je, sediac na pravici Božej», — ako činil sv. Vojtech. Čo prospeje človeku celý svet, jestli na duši svojej škodu trpí? — Zem nie je naša pravá vlasť.
Zem je pre nás miesto zkúšania; vlasť naša je nebe. Nebe je naše dedičstvo, naše zasľúbenie. Máme síce aj pozemskú vlasť, kde sme sa narodili, kde priatelia a bratia naši prebývajú, kde doma sa cítime a ktorú preto srdečne milujeme; ale pravá, večná vlasť naša je nebe.
Volajme tedy často so sv. Augustínom: « o vlasť drahá! z ďaleka vítame teba; ty si tá zem zasľúbená, ktorú pripravil Otec od počiatku sveta vyvoleným svojim, kde nás úplná, večná, neskonalá blaženosť očakáva.»
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si sv. Vojtecha obdaril toľkou láskou k cirkvi a vlasti, popraj nám, aby sme vlasti našej pozemskej tak slúžili, žeby sme za to s ním vo vlasti nebeskej Teba velebiť mohli. Amen.
|