Svätá panna Katarína bola dcérou poctivého barviara zo Sieny v Itálii, ktorý menoval sa Benincasa, jej matka menovala sa Lapa. Nábožní rodičia mali 24 dietok. Roku 1347 porodila ctihodná Lapa dvojčiatka, z ktorých jedno menovali Katarínou, druhé Johannou. Katarína už v útlom svojom veku prejavovala popri svojej veselej mysli pevný ráz, nábožnosť, láskavosť a veľkú trpezlivosť, keď sa s ňou zle nakladalo. Tak poslala ju raz matka do chrámu, aby dala slúžiť sv. omšu ku cti sv. Antona. Dieťa išlo s radosťou ku farárovi, vyriadilo rozkaz matkin a odovzdalo obyčajný obetný peniaz. Katarína ostala na tej sv. omši. Matka, nemohúc sa jej dočkať, rozhnevala sa, a keď sa Katarína navrátila, matka vo svojej zlosti na ňu zakliala. Desaťročná Katarína mlčala, a potom zavolala matku na stranu a riekla: «Matička moja, keď som chybila, vybite ma dľa vôle; ale prosím vás, len už neklajte, lebo to sa nesvedčí na tak obstarnú paniu, a môjmu srdcu pôsobí to veľký bôľ.» Keď Katarína mala štrnásť rokov a úmyslu. Keď matička na to myslela, ako by to krásne dievča najlepšie vydať mohla, začala ju nádherne odievať, aby tak jej spanilosť mládencom ešte viac do očí padala. Katarína ale už bola učinila sľub, že ostane pannou a tie nádherné šaty nosiť nechcela.
Ba čo viac, aby ju do toho vydajú nenútili, ostrihala si bujné vlasy. I začali ju sužovať. Každý ju zľahčoval. Vzali jej izbietku, aby sa nemohla o samote modliť. V kuchyni musela pracovať, ako slúžka, aby na iné myšlienky prišla a tú veľkú pobožnosť z mysle vypustila. Ticho a trpezlive znášalaútisky vlastnej rodiny z lásky k Pánu Ježišovi a bola vždy veselá. «Presvedčená som, riekla konečne, že Boh prijal môj sľub panenstva; i musím Boha viac poslúchať než ľudí; radšej všetko pretrpím, než by som sa uchýlila od svojho ma chcete mať doma, rada chcem slúžiť; keď ma vyženete z domu, Pán, ktorému som sa zasľúbila, nedá mi zahynúť.» Táto trpezlivosť a odhodlanosť, poníženosť a odovzdanosť do vôle Božej prekonaly konečne svetácku myseľ jej rodiny. Prísny otec videl v tejto poníženej vytrvanlivosti znak opravdivého povolania a rozkázal, aby jej už dali pokoj, aby si viedla život nábožný, ako sa jej ľúbi; i tvrdil, že to celej rodine prinesie väčšie požehnanie, než keby sa vydala a svetácky život viedla. Keď Katarína dosiahla 15. rok veku svojho, venovala sa celkom službe Božej a najčistejšej láske k blížnym. Len niečo pripomeniem, čo pri tom trpela a ako to znášať vedela. V Siene bývala chudobná pani, ktorá bola malomocnou na celom tele. V nemocnici nikto ju nechcel obsluhovať, aby nebol nakazený, áno mala už i z mesta vyhnaná byť. Katarína sa o tom dozvedela, i ujala sa tej ženy; každý deň jej všetko potrebné prinášala, obsluhovala ju a opatrovala. Čím viac táto nemocná žena požívala túto obetivú lásku od svätej panny, tým viac prejavovala surový nevďak a zlobivosť oproti nej. Keď sa hneď nevyhovelo jej žiadosti, nadávala sv. Kataríne a také veci jej do očú hovorila, ktoré ju mrzeť a boleť musely. Svätá panna sa vždy vyhovárala, na pr. že sa trochu opozdila v kostole, atď. ako by bola slúžkou a tá tvrdohlavá žobráčka kňažnou; a tak dlho ju opatrovala, kým neumrela. Sv. Katarína mŕtvila svoje telo, nejedávala žiaden mäsitý pokrm a živila sa len zeleninami a ovocím. Neskôr zdržovala sa i od týchto jedál a nasycovala sa len prijímaním vel. Sviatosti oltárnej.
Keď svätá panna dosiahla 18. rok života, vstúpila do tretieho rádu sv. Dominika, kde sa členovia zaväzovaly k istým nábožným cvičeniam, ačkoľvek do kláštora nevstúpily. K členom náležala istá osoba, menom Palmerina, ktorá bola svätúškom, ale vo zlom smysle toho slova, to jest, ona sa modlila veľmi mnoho, áno i majetok svoj k nábožným cieľom obetovala, pri tom ale bola plná pýchy a zlosti. Táto osoba tak nenávidela sv. Katarínu, že kedykoľvek ju zazrela, lebo len jej meno vysloviť počula, hneď ju pochytily krče. Neprestajne ju ohovárala a jej nadávala. Katarína usilovala sa miernym spôsobom túto zlú osobu na iné smýšľanie priviesť; všetko márne! Keď Palmerina onezdravela a Katarína sa jej k obsluhe ponúkala, ona vo vzteklom hneve volala, aby ju z domu vyhodili. I mala umrieť. Neprijmúc sväté sviatosti, skonávala tri dni a tri noci. Medzitým Katarína neprestávala sa za ňu modliť, aby jej duši Boh bol milostivý. I vyslyšal láskavý Boh prosbu svojej vernej služobnice. On dopustil, že tá umierajúca nekajúcnica k sebe prišla, aby poznala seba, hriechy ľutovala a len potom blahoslavene usnula. Boh ale poslal na Katarínu ešte ťažšiu zkúšku trpezlivosti. Istá Andrea, sestra tretieho rádu, dostala raka na prsiach. Táto nemoc nielen že je ošklivá na pohľad, ale rozširuje i zápach k nezneseniu; preto k nej nechcel nikto ísť, aby ju ošetroval. Katarína sama ponúkla sa nemocnej, že ju bude opatrovať. Nemoc táto je zdĺhavá. Katarína neunavila sa vo svojej trpezlivosti, s ktorou hnusnú ranu čistila a obväzovala, i nejavila pri tom ani najmenšej ošklivosti, tak že nemocná ju obdivovala. Čím dokonalejšia je nejaká kresťanská duša alebo skutok, tým menej môže to diabol zniesť, a vynasnažuje sa, aby ich znivočil. To badáme i v živote sv. Kataríny. Keď raz ranu nemocnej obväzovala, diabol spôsobil v nej takú ošklivosť, že sa do vracania dať musela. Sv. panna, aby potrestala svoju krehkú smyselnosť, celú tvár naklonila k tej smradľavej rane a držala celkom blízko nos a ústa, kým ošklivosť nevymizla. A pokúšal zlý duch i nemocnú, aby trápila sv. pannu. Keď sv. Katarína pri nej celý deň nesedela, hneď myslela, že sa niekde s mužským zabáva, áno i najhanobnejšie veci o nej rozširovala. Keď to počuly iné sestry, preklínaly Katarínu, že sa tak pokazila. Táto ticho odpovedala: «Verte, sestry, že som skrze milosť Pána Ježiša Krista pannou.» Na nemocnú ani zlého slovíčka neriekla, ale na všetko obviňovanie odpovedala: «Som pannou.» Pokojno obsluhovala nemocnú a len vzdychala k Bohu, aby každú hanu od nej odvrátil. Pán odpovedal jej zjavením. Kristus Pán stál pred ňou, v pravej ruke mal zlatú korunu, perlami a drahokamy ozdobenú, v Ťavej tŕňovú korunu, i prehovoril k nej: «MiIá dcéro, musíš obidvojou touto korunou ozdobená byť; vyvoľ si sama, ktorú chceš nosiť tu na zemi, tá druhá ti potom ostane po smrti.» Katarína odpovedala: «Pane, veď som tebe už dávno obetovala svoju vôľu, že ale žiadaš, aby som si volila, tak volím navždy v tomto živote rovnať sa Tvojmu utrpeniu.» I chytila oboma rukama tŕňovú korunu a takou silou si ju na hlavu vtiskla, že jej tŕne do hlavy vnikly, a keď i to videnie pominulo, ešte dlho cítila bolesť toho.
Keď sa o tých pomluvách matka sv. panny dozvedela, prišla ku Kataríne a v zlosti riekla: «Či som ti už mnohoráz nezakázala, aby si tú smradľavú ženštinu neobsluhovala: teraz máš za to odmenu, tým sa ti odslúžila, že ťa do špatnej povesti medzi ľuďmi priviedla. Jak budeš ešte k nej chodiť, nie si viac mojou dcérou.» Svätá panna kľakla pred matičku a ticho riekla: «Milá matičko: I Pán Boh neprestáva denne dobre činiť hriešnikom, ačkoľvek mu nevďakom odplácajú. A Spasiteľ na kríži priniesol spasenie svetu v tú hodinu, keď Ho potupili. Keby som tú chorú opustila, musí pre nedostatok ošetrovania zahynúť. Omámená je diablom, s pomocou Božou a snáď zase prijde k sebe.» Tak prosila svätá ako o nejakú milosť, aby svojej pomluvačke slúžiť a dobre činiť smela. Naposledy i táto prišla k rozumu a uznala, jak veľmi sv. Kataríne ublížila. S plačom odprosovala ju. Sv. panna ju zase objímala, vyhovárala a tešila kajúcnu ženu, ktorá každému, kto k nej prišiel, s plačom vyznávala svoj ohavný hriech a tvrdila, že Katarína je nie len nevinnou, ale i svätou.
Jak veľmi ľúbila sa Pánovi tak veľká trpezlivosť, to sa zvláštnym výjavom ukázalo. Keď Katarína raz išla domov z kostola, postretol ju mladý, celkom biedne oblečený muž, ktorý prosil o odev. Katarína nemala nič pri sebe, ale povedala chuďasovi, aby trochu dočkal. Ubehnúc stranou, vyzliekla tam sukňu a dala ju tomu žobrákovi. Ten nebol s tým spokojný a chcel košeľu. Katarína mu riekla, aby s ňou išiel domov, že mu dá košeľu. Doma vyňala zo skrine, kde bolo prádlo otcovo a bratovo, košeľu a darovala žobrákovi. Ale i ďalej doliehal žobrák: «Čo mám počať s tou sukňou, niet na nej rukávov.» Katarína bez všetkej nevôle odpárala z iných šiat rukávy, prišila a dala žobrákovi. Ten ale akoby v dotieravosti rástol, prosil zase pre súdruha, ktorý leží v nemocnici. Tu už dať nemohla zo svojho, a z majetku domácich už si netrúfala nič darovať. I prosila za odpustenie, že už viac dať nemôže. V noci, keď sa modlila, zjavil sa jej Pán Ježiš v podobe toho žobráka s tým rúchom v ruke, ktoré mu darovala, — a ono bolo perlami a drahokamy ozdobené; i vyjavil, ako sa mu to ľúbi, čo bola učinila.
Sv. Katarína bola i v tehdajších dejinách znamenitou osobou. Keď r. 1375 Florentčania so Sieňou, Lukkou a inými talianskými republikami proti pápežovi sa zbúrili, sv. panna vyprostredkovala milosť u Gregora XI. pre poblúdilcov, ktorí ša i ku poslušnosti oproti sv. stolici naspäť vrátili. Z kláštora, kam sa uchýlila, zasielala sv. Otcovi do Avignonu prosebné listy, plné pravdy a vznešeného oduševnenia za cirkev, ako i kardinálom, aby dvor pápežský, ktorý už celých 70 rokov v meste Avignone, vo francúzskej zemi, prebýval, naspäť do Ríma sa navrátil. Presvedčujúcou výmluvnosťou opisovala nebezpečenstvo, ktoré rozkolom v Itálii hrozí cirkvi Kristovej. Jej žiaľu plnému volaniu vyhovel sv. Otec, i vrátil sa dňa 17. januára 1377 naspäť do Ríma. Ešte mnohé dobré služby preukázala sv. Katarína sv. stolici pápežskej, ale tu nemožno sa o všetkom rozpisovať; cteného čitateľa odkazujeme na cirkevný dejepis, kde život a účinkovanie sv. Kataríny obšírne nastínené sú.
Konečne i sv. Katarína podľahla nesmiernym namáhaniam duše i tela, a dňa 30. apríla 1380, v 33. roku (ako nebeský Spasiteľ) veku svojho vydýchla veľkú dušu svoju pod sv. krížom, kde za svojho života vždy tisícerú útechu a nekonečnú blaženosť nachádzala. Telesné jej pozostatky pochované boly v Ríme, v chráme «sopra Minerva», alebo u Dominikánov nazvanom. Roku 1461 bola Katarína Piom II. do počtu svätých vriadená.
Poučenie.
Sv. Katarína je vzorom trpezlivosti. Trpezlivosť je cnosťou každému kresťanovi prístupnou; ona je vecou, ktorá nie je len pre dokonalých, ale každý kresťan, keď sa mu prihodí niečo protivného, nemilého, keď sa mu krivda a bezprávie od iných stáva, má trpezlivým byť a niet prípadnosti, kde by bolo dovoleno, úzdu pustiť nespokojnosti a netrpezlivosti. Trpezlivosť je znamením, že pobožnosť kresťanova je opravdivá a že pochádza od Boha. Čo by si bol ako horlivý na modlitbách, čo by si ako bedlive do kostola chodieval, sv. sviatosti prijímal: keď si nie trpezlivým, je tvoja pobožnosť pokrytstvom.
Keď chyby, urážky a krivdy tebe od iných činené trpezlive znášaš, podobá sa trpezlivosť tvoja prednej cnosti sv. Kataríny, ačkoľvek uznať musíš, že je trpezlivosť tvoja malicherná oproti nesmiernej trpezlivosti, jakou sa za života svojho skvela sv. Katarína. Ale i tvoja trpezlivosť, táto najpotrebnejšia z cností kresťanských, môže sa stať veľkou a mohutnou, keď sa navykneš ku sv. Kataríne denne sa utiekať a rozjímať utrpenie Pána našeho Ježiša Krista. Chráň sa veľkého zármutku, keď sa ti nestane niečo po vôli. Boh ti odňal len to, čo ti daroval, alebo ti nepopraje, čo by ti škodilo. Či sa ti deje krivda, keď nedosiahneš, čo ti nepatrí? Či má niekto výsadu a právo na statky a hodnosti ? Vzdychni si s prorokom: «Prečo si smutná, duša moja, a prečo sa znepokojuješ ?» Len jedno veľké zlé je, čo ťa má vždy zarmútiť — a to zlé je — hriech; a len jedno opravdivé nešťastie je, totižto smrť v hriechu.
Modlitba.
Ó Pane Ježišu, ktorý si nám dal tak krásny príklad trpezlivosti, v ktorom Ťa sv. Katarína nasledovala: popraj i nám tú milosť, aby sme sa túto cnosť od Teba a služobnice Tvojej naučili a v krížoch svojich boli trpezliví. Amen.
|