Sv. apoštol Filip narodil sa v kraji Galilejskom v meste Bethsaide pri , jazere Genezarethskom; on patril k tým nábožným mužom pravoveriaceho židovstva, ktorí svoje povinnosti, čo občania a rodinní pohlavári svedomite plnili, sväté Písmo pilne čítali a od Boha lovil Filip ryby, i zavolal naň Ježiš: «NasIeduj mňa!» Filip bol na pustatine pri tej príležitosti, keď Ján Kristeľ prichádzajúceho k nemu Ježiša baránkom Božím menoval. Už vtedy poznal, že sa vyplnila jeho túžba po prijsť majúcom Spasiteľovi: i stal sa najoddanejším Jeho učeníkom. Vo svojej veľkej radosti nad tým poznaním ponáhľal sa ku svojmu priateľovi Nathanaelovi a zvolal: «Našli sme toho, o ktorom Mojžiš a proroci písali: je to Ježiš, syn Jozefov z Nazareta.» A keď Nathanael pochyboval, žeby z nepatrného Nazareta mohol Vykupiteľ pochádzal, natešený Filip pojal ho za ruku a zvolal: «Poď a viď!» Keď Ježiš uzrel Nathanaela, prichádzajúceho s Filipom, riekol: Hľa, opravdivý Israelita, v ktorom niet Istí!» Tento sa zadivil, že ho Ježiš pozná, i pýtal sa: «Zkade ma znáš?» A Pán odpovedal: «Skôr, než ťa Filip zavolal, keď si bol pod fíkom, videl som ťa.» I zvolal Nathanael: «Majstre, ty si Syn Boží, ty si Kráľ israelský!»
O tri dni po tomto príbehu bol Filip s Vykupiteľom na svatbe v Káne Galilejskej, na ktorú bol Pán s učeníkami pozvaný. O rok neskôr, keď Ježiš zpomedzi svojich učeníkov apoštolov si vyvolil, bol Filip medzi týmito vyvolenými. A Pán Ježiš veľmi si ho vážil, najmä preto, že mu bol srdečne oddaným : to i sv. Písmo dosvedčuje. Keď Vykupiteľ 5000 ľudí na púšti nasýtiť zamýšľal, obrátil sa k Filipovi a tento riekol: «Kde nakúpime chleba, aby sa nasýtili títo ?» Niekoľko dní pred umučením Pánovým, prišli niektorí pohania ku Filipovi v Jeruzaleme, aby ich k Ježišovi, o ktorom počuli mnoho podivuhodného rozprávať, doviedol. I riekli k Filipovi: «Pane, chceme Ježiša videť!» Poradil sa s Andrejom, lebo sa bál zrady, vediac, že Židia chcejú Vykupiteľa zabiť; — potom ale zaviedol ich s radosťou k Pánovi. Pri poslednej večeri plný svätej túžby zvolal Filip ku Vykupiteľovi: «Pane, ukáž nám Otca, a potom neprajeme si ničoho viacej.» Pán mu odpovedal: «FiIipe, kto mňa vidí, ten vidí i Otca; neveríš-li, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne?
Dejepis cirkevný vypráva nám ostatné príbehy jeho života. Po slávnostnom zmŕtvychvstaní Pána našeho Ježiša Krista, Filip zase obcoval s Vykupiteľom; bol svedkom Jeho vystúpenia do neba, prijal o Letniciach milosť Ducha svätého. Keď na rozkaz svojho Majstra rozišli sa apoštolovia po širokom svete, aby hlásali sv. Evanjelium všetkým národom, svätý apoštol Filip hlásal slovo Božie najprv Židom, kde mnoho pretrpel; — neskôr, dľa svedoctva Theodoreta a Eusebia, cestoval do Malej a Veľkej Scythie čili Frygie, kde za 26 rokov ohlasoval sv. Evanjelium a mnoho tisíc pohanov na vieru kresťanskú obrátil. Keď prišiel naspäť do Asie, do mesta Hierapolisu, oprel sa bludnému učeniu, ktoré Ebion rozširoval; tam stretol sa so svojima dvoma dcérami, ktoré mnohé panny na vieru kresťanskú obrátily. Tu hlásal horlivé slovo Božie za dlhší čas. Keď videl, že pohanskí kňazi dvom hadom božskú úctu vzdávajú, modlil sa verejne k Bohu o pomoc, aby zaslepený pohanský ľud z bludu vyslobodil; tedy sa hadi rozpučili pred očima pohanov, z ktorých mnohí v Krista Pána uverili. Na to pohanskí kňazi zbúrili proti sv. Filipovi bludoverný, zaslepený ľud, ktorý ho uväznil, na kríž dolu hlavou pribil a ukameňoval. To stalo sa 81. roku po Kristu Pánu. Sv. Filip apoštol dožil 83 rokov veku svojho. Sv. Polykarp obznámil sa s ním v 80. roku jeho života. Jeho telo pochovali nábožní kresťania v meste Hierapolisi; neskôr boly jeho pozostatky do Ríma prenesené, kde nad jeho hrobom 1. mája roku 560 postavený kostol na jeho a sv. Jakuba pamiatku bol posvätený. Sv. Filip vyobrazuje sa s krížom v ruke.
Na prvý deň utešeného mája pripadá i slávnosť sv. apoštola Jakuba Menšieho, ktorý sa rozoznáva od sv. Jakuba Väčšieho, syna Zebedeovho a brata Jánovho. Bol synom Alfea, ináč Kleofášom menovaného, a sv. Márie, ktorú sv. Ján (19, 25) «sestrou» Panny Márie nazýva, prečo ho i sv. apoštol Pavel «bratom Pánovým» menuje, lebo u Židov bolo v obyčaji, že menovali sa najbližší príbuzní «bratmi» a «sestrami». Matka jeho Maria Kleofášova bola jedna z tých svätých žien, ktoré Pána Ježiša počas Jeho verejného vynaučovania sprevádzaly a Jemu slúžily. Ona nasledovala Ho až na horu Kalváriu; ona stála s Jánom i Máriou Magdalénou pod krížom a videla Spasiteľa umierať. Ona pomáhala pri Jeho pohrabe, pripravovala masti, ktorými sväté telo Jeho mazať maly a bola za hodnú uznaná, že v prvý deň uzrela Ježiša po Jeho slávnom vzkriesení. Sv. Jakuba menovali jak kresťania, tak i Židia «spravodlivým» pre veľkú svätosť jeho života. V každom ohľade tak veľmi podobal sa Pánu Ježišovi, že ho mnohí od Vykupiteľa ani nerozoznali; preto i Judáš, keď chcel v záhrade olivetskej Ježiša zradiť, držal za potrebné vojakom znak dať, ktorý je Pán, žeby miesto Jeho nepochytili Jakuba. I to je známo, ako sv. Ignác, biskup z Antiochie, tak veľmi túžil putovať do Jeruzalema, aby si z pohľadu na sv. Jakuba mohol pochop utvoriť o podobe samého Pána Ježiša. Prv než bol so svojím bratom Judáš Thaddeom za apoštola vyvolený, bol Nazarejom, ako sv. Ján Krstiteľ a mnohí spravodliví Židia; obliekal sa len do plátna, na bosých nohách len sandály nosil, vlasy a bradu si nestrihal, vína nepil, mäsa nepožíval, vyjmúc baránka veľkonočného; žiadnej zábavy si nedoprial a len v nábožnom rozjímaní a v modlitbe život od práce slobodný trávil. Preto si ho i Židia tak veľmi vážili, že, kedykoľvek chcel, smel vkročiť i do ich svätyne, čo jedine najvyššiemu ich kňazovi v isté dni bolo dovolené, a tedy boli šťastní tí, ktorí čo len kraj rúcha najvyššieho kňaza pobozkať mohli. Keď Ježiš do mesta Kafarnaumu odchádzal, povolal ho za svojho učeníka a o rok vyvolil ho za svojho apoštola. Po svojom vzkriesení ukázal sa mu Pán zvláštne. Dľa sv. Hieronyma sv. Jakub zaviazal sa sľubom, že od poslednej večere ničoho nepožije, kým neuzrie zase Pána svojho. Keď sa mu teda Pán zjavil, riekol: «Prineste stôl a chlieb.» Jakub doniesol oboje. I vzal Pán chlieb, požehnal ho, lámal, a dal Jakubovi: «Brat môj, jedz chlieb; lebo Syn človeka vstal už z mŕtvych.» S v. Hieronym a Epifanius svedčia, že Spasiteľ pri svojom nanebevstúpení sv. Jakubovi zvlášte odporúčal cirkev v Jeruzaleme. Preto bol i u ostatných apoštolov vo veľkej vážnosti; a prv než sa rozišli po celom svete hlásať sv. Evanjelium, vyvolili ho za biskupa jeruzalemského. A bolo to i zvláštne vyznačenie, keď sa sv. Jakub stal predstaveným prvej cirkvi. Ale spolu jaká odvaha a vytrvanlivá neohrozenosť potrebné boly k tomu, aby niekto bol mohol byť predstaveným cirkevným v tom meste, v ktorom bol Ježiš prenasledovaný, tak potupne odsúdený a ukrižovaný! V Jeruzaleme boli shromaždení najhroznejší nepriatelia Kristovi a Jeho učenia. A sv. Jakub predsa nebál sa ich. On skladal dôveru vo svojho Spasiteľa, pracoval neunavene na spáse sverených duší a svojím svätým životom nadobudol si takú vážnosť u samých nepriateľských Židov, že sa za šťastných považovali, keď i len kraj rúcha jeho poľúbiť mohli.
Roku 51. po narodení Krista Pána držali sv. apoštolovia v Jeruzaleme prvý cirkevný snem, aby vyrovnali hádku pre obriezku a iné obyčaje židovské. Sv. Peter, čo vyvolená Kristom Pánom hlava apoštolov, tvrdil, že sa nemajú ukladať obráteným pohanom Mojžišove príkazy o obriezke a iných obradoch, a sv. Jakub podporoval horlivé sv. Petra a navrhoval, aby sa ustálilo, čo sa má žiadať od pohanov, ktorí vieru kresťanskú prijali. Toto uzavretie bolo od apoštolov schválené a potom všetkým kresťanom rozposlané, aby sa dľa neho riadili. Roku 59. napísal svoj krásny a pre učenie katolíckej cirkvi veľmi dôležitý list ku všetkým po svete roztrúseným a na vieru kresťanskú obráteným Židom. Niektorí z týchto nepráve si vykladali učenie sv. Pavla, že viera je potrebná k ospravedlneniu, zkade dôvodili, že nie je treba tomu, kto verí, konať i dobré skutky, aby bol spravodlivým a spasenie dosiahol. Proti tomuto bludu oprel sa sv. Jakub, keď učil a napísal, že pravá viera vždy musí byť spojená s dobrým životom, s dobrými skutkami. V tomto liste píše sv. apoštol i o sviatosti posledného pomazania, ktorú veriaci prijímať majú, tiež i o sv. spovedi. Takto účinkoval sv. biskup nielen vo svojom okrese, ale i v diaľke pre cirkev Kristovu. Ačkoľvek bol pre svoj bohumilý život veľmi ctený a všeobecne vážený, predsa musel mnoho trpkostí a prenasledovania zakúsiť. Ale svätému biskupovi nič neprekážalo v apoštolskom účinkovaní. Smelým čelom kráčal mestom pomedzi svojimi zúrivými odporcami; často celé dni modlil sa v chráme, vystrený, tak, že kolená jeho a čelo boly tvrdé ako koža veľblúdova. — Rímský miestodržiteľ Festus umrel, jeho nástupca neprichádzal. Ananas, syn povestného Annáša, ktorý Krista Pána prenasledoval, čo vysoký kňaz židovský, povolal do Jeruzalema vysokú radu, a na obvinie je, že sv. apoštol Jakub porušil a urazil zákon Mojžišov, odsúdil ho na smrť, aby bol ukameňovaný. Ale vysoká rada bála sa lepšie smýšľajúcich Židov, ktorí sv. Jakuba veľmi ctili, i zdráhala sa vykonať vynesený výrok smrti; za to však požiadala, aby sv. Jakub so strechy chrámovej, kam ho vyviedli, oznámil ľudu, že sa odrieka svojej viery. No sv. apoštol neohrozene vyznal vieru svoju v Ježiša Krista pred sbehnuvším sa tam národom. Hlasne volal na ľud dolu shromaždený: «Ježiš, syn človeka, ktorý bol ukrižovaný, sedí na pravici Boha, Otca svojho, a zase prijde súdiť celý svet.» Na toto zúriví farizeji a zákonníci ako šialení kričali: «Čo, i tento Spravodlivý potratil rozum ?» A shodili ho dolu na ulicu. Sv. apoštol nezomrel hneď, ale pokľaknúc na kolená modlil sa k Bohu, aby odpustil jeho vrahom. Okolo stojaci zúrivci hádzali naň kamenie a jeden valchár roztlkol mu hlavu svojou palicou. Lud spáchanou na sv. Jakubovi ukrutnosťou hlboko dojatý, rozpŕchol sa na všetky strany. Toto sa stalo vo veľkonočné sviatky 10. apríla r. 61. po Kristu Pánu, keď sv. Jakub 96 rokov počítal a v Jeruzaleme vyše 20 rokov čo biskup bol účinkoval. Telesné jeho pozostatky pochované boly blízko chrámu na tom mieste, kde ducha svojho vypustil; r. 572 prenesené boly do Carihradu, neskôr do Ríma, kde v chráme sv. apoštolov Petra a Pavla s pozostatkami sv. Filipa pochované sú. Keď o niekoľko rokov po zavraždení sv. Jakuba Rimania pod vodcom Títom sväté mesto zo základov vyvrátili, nábožní Židia, ako to píše židovský dejepisec Josephus Flavius, videli v tom zaslúžený trest za vraždu, ktorú židovskí kňazi na tomto Spravodlivom spáchali.
Sv. Jakub vyobrazuje sa, ako drží palicu valchársku v ruke, ktorou bol zabitý.
Poučenie.
Sv. Filip a Jakub vyvolení boli za apoštolov, aby sv. Evanjelium hlásali a krv svoju za pravú vieru vyliali. Oni pozvaniu vyhoveli, milosti použili a Ježiša Krista v živote nasledovali. Viera ich bola živá, sprevádzaná dobrými skutkami. Sv. Filip hneď po svojom obrátení sa chcel vo svojom šťastí účastníka mať, svojho priateľa Nathanaela; a preto hneď ho vyhľadal, aby ho ku Kristu zaviedol. Sv. Jakub bol i od tých, ktorí ho zabili, pre svoje bohumilé skutky za svätého považovaný; on, zomierajúc, modlil sa za nich. Oba títo svätí učia nás, že nedostačuje v Ježiša Krista len veriť, aby sme spasení boli, ale že táto viera musí byť živá, — v láske činná, dobrými skutkami p tvrdená. Počujme o pravde tejto sv. Jakuba. On ju krásne vysvetľuje takto: «Viera, keď nemá dobrých skutkov, sama v sebe mrtvá je. Áno, môže niekto povedať: Ty máš vieru, ja mám dobré skutky: ukáž mi vieru svoju bez skutku, ja ti ukážem vieru svoju zo skutkov svojich.» (Jak. 2, 17. 18.) Tými slovami chce sv. apoštol povedať: Človek, ktorý nevykonáva skutky duchovného a telesného milosrdenstva, nemá žiadnej viery. Po dobrých skutkoch poznať možno vieru samospasiteľnú, ako strom poznať po ovocí. Zradca Judáš mal vieru v Ježiša Krista, a predsa zradil Ho, obesil sa v zúfalstve a večne zahynul; lebo nemal dobrých skutkov. Kresťane, pri sv. krste prijal si vieru, ale preto ešte nemáš uistené spasenie, jestli nebudeš i robiť to, čo viera káže. Preto píše sv. Pavel (Rim. 1, 17.): «Spravodlivý z viery je živý.» Či je viera tvoja, ctený čitateľu, živá? Či žiješ dľa svätej viery? Rozjímaj!
Modlitba.
Ó Bože! ktorého dobrotou každoročne slávnosť sv. apoštolov Filipa a Jakuba svätíme, buď nám na pomoci, aby sme vždy s radosťou to plnili, čo nás oni v Tvojom mene slovom i skutkom učili. Skrze Ježiša Krista, Pána našeho. Amen.
|